Autorské úvahy – Som autor [#1]

Autorské úvahy – Som autor [#1]

V januári 2020 som avizovala, že sa tento rok chystám na čosi „špeciálne“. Nuž, toto je ono. Po rokoch práce, mesiacoch zvažovania a týždňoch odhodlávania sa som sa rozhodla vypustiť do sveta svoj príbeh. A tým myslím môj young adult román patriaci do žánru mestskej fantasy, nie nejakú tragickú historku zo života. Keďže mi nenapadla vhodnejšia alternatíva, rozhodla som sa zverejňovať ho po kapitolách na Wattpade. Veľa ľudí má voči nemu predsudky (často opodstatnené) a občas to vyzerá, že zverejniť niečo na Wattpade sa rovná podpísaniu vlastného rozsudku smrti. Môžem iba dúfať, že môj príbeh nebude patriť k tej horšej väčšine a že niekoho zaujme.

Pýtate sa, o čom to teda píšem? Ehmoupírochehm.

Áno, rozumeli ste správne, píšem o upíroch. No tiež o démonoch a iných potvorách, o mágii a bosorkách a ešte o dievčenskom priateľstve, o pátraní po svojom mieste vo svete, o školských trampotách a trošku aj o láske. Fajn, tak možno trošku viac o láske. Oh, a ešte je tam zrnko pomsty a dve zrnká záchrany sveta pred apokalypsou. A to hovorím iba o prvej časti niekoľkodielnej série.

Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

Byť démonom ukrývajúcim sa pred zrakmi ľudí nie je jednoduché. Byť démonom a šestnásťročným školopovinným dievčaťom je hotové peklo na zemi. Carrin osamelý stereotypný život sa však zmení z jedného dňa na druhý, keď jej tri nadprirodzenom posadnuté spolužiačky odhalia jej starostlivo ukrývané tajomstvo. Odrazu sa musia naučiť spolupracovať, ak majú zastaviť blížiace sa zlo.

Dvakrát sa Carry podarilo uniknúť pazúrom toho, ktorý celý život – poháňaný vidinou pomsty – prahne po jej krvi. Ibaže tentoraz už útek nepripadá do úvahy. Uprostred zabudnutých jaskynných chodieb totiž drieme starobylá sila. Pokiaľ sa jej nepriateľom podarí získať všetky kľúče a prebudiť ju, uvrhnú ľudstvo do doby temna, hrôzy a bezmocnosti.

Carry je ochotná riskovať nevyspytateľnosť mágie, aby porazila démonov zo svojej minulosti a zachránila svet. Aj keby to znamenalo, že prehrá zápas s démonom vo vlastnom vnútri.

>> Prečítajte si prvú kapitolu už teraz na Wattpade <<

Zase ďalší „spisovateľ“

Dokážem si živo predstaviť, ako si niektorí z vás pri otvorení tohto článku (alebo už pri prečítaní nadpisu) pomysleli: „Ďalší knižný bloger, ktorý čaká, že sa z neho stane spisovateľ.“ Lenže toto nie je môj prípad. (Teraz si predstavujem všetkých tých, ktorí nado mnou krútia očami.)

V prvom rade sa pri svojej mizernej aktivite viem iba s prižmúrenými očami nazvať blogerom (hoci som aktívna v chcení zlepšiť sa v tom), nieto ešte knižným blogerom. Skutočne chybná je druhá polovica tej myšlienky – nečakám, že sa zo mňa stane spisovateľ. Nie v tom profesionálnom slova zmysle, teda človek, ktorý píše literárne diela a dostáva za ne zaplatené. Neobrátila by som sa k tomu chrbtom, keby sa mi naskytla taká možnosť, ale… Byť spisovateľom nie je jednoduché. A ja by som vlastne ani nebola dobrý spisovateľ. Musela by som si najať niekoho, kto by ma reprezentoval na verejnosti, pretože ja sa psychicky zložím už len pri predstave, že by som sa mala postaviť pred dav a hovoriť. No aby som sa vrátila k pointe – kariéra spisovateľa nie je niečo, čo ma poháňa vpred. Takýto sen nie je dôvodom, prečo sme teraz tu. Sme tu, lebo hoci nie som spisovateľ, som autor. Som tvorcom literárneho diela a chcem o ňom hovoriť, i keď nebolo schválené žiadnym vydavateľstvom.

Moja cesta

Väčšina autorov sa pri otázke „kedy ste začali písať/ako ste sa dostali k písaniu“ rozhovorí o tom, ako od malička milovali knihy, ako si v detstve písali prvé básničky či príbehy, ako zbožňovali hodiny literatúry, ako excelovali pri písaní slohov a úvah, ako sa zapájali do literárnych súťaží či ako do pätnástich rokov prečítali všetky knihy v miestnej knižnici. Ja som ako dieťa pozerala iba na obrázky, sotva som mala chuť čítať ukážky v Čítanke, nenávidela som slohové práce, v jedenástich som dostala Denník princeznej a ani raz som ho nedočítala do konca a Harryho Pottera som odložila po tretej kapitole, dokiaľ som nevidela film a nedala knihe druhú šancu. Harryho príbehy boli dlho jedinými, ktoré som čítala, a skutočný záujem o knihy som prejavila až po prvej časti Twilight série (čo dnes nie je informácia, o ktorú by sa mal človek verejne deliť, ale… it is what it is…). Takže nie, nie som prototyp „vždy miloval/a knihy a sníval/a o spisovateľskej kariére“ človeka.

Približne v ôsmom ročníku na základnej škole som dostala podivný nápad napísať si vlastný príbeh. Ja – človek, ktorý nenapísal jednostranový umelecký opis bez frustrovaných sĺz v očiach. Stalo sa to v čase, keď som oduševnene čítala fanfiction k seriálu Buffy, premožiteľka upírov. V hlave som si tvorila príbehy s obľúbenými postavami (zatiaľ čo sa iní štrnásťroční učili socializovať), ale nikdy som ich nenapísala, lebo som neverila, že by som ich zachytila vierohodne. Namiesto toho som zatúžila napísať príbeh, nad ktorým by som mala absolútnu kontrolu a v ktorom by sa diali len také veci, ktoré by sa mi ako čitateľovi páčili, čo rozhodne neboli rozchody mojich obľúbených párov alebo úmrtia milovaných postáv (vôbec to nie sú veci, o ktorých teraz píšem pravidelne, ani náááhodou). Svoje prvé slová som hádzala na zdrapy papiera, neskôr som si na to vyhradila zošit a až po mesiacoch som objavila čaro písania do počítača (majte na pamäti, že to bolo v čase, keď bol vysokorýchlostný internet objavom doby). Všetko to bola katastrofa. Moja štylistika, gramatika, dejové linky… Šťastie, že som mala dosť rozumu a nezverejnila to na nejakom obľúbenom poviedkovom serveri.

Klamala by som, ak by som tvrdila, že mi myšlienka o sláve a spisovateľskej kariére nikdy nezahmlila myseľ. Preto som svoj text dvakrát zverejňovala na internete – raz na blogu, druhýkrát u seba na webe. Dokonca som ho poslala do vydavateľstva v presvedčení, že ich to osloví. Neoslovilo to skoro nikoho a z tých pár ľudí, ktorí to prečítali, sa stali moji kamaráti, takže ich objektívnosť je dnes spochybniteľná. Nikto v mojej rodine nevedel, že píšem (a väčšina to stále nevie), takže ma nepoháňalo vpred ani láskavé rodičovské tľapkanie po pleci. Iným by nedostatok podpory a feedbacku vzal chuť do tvorenia a zanevreli by naň. Ja som sa však vyvinula z naivky, ktorá verila, že ľudia budú určite milovať jej príbeh, len ju musia objaviť a dať jej šancu, na človeka, ktorí si zamiloval písanie a spravil z neho súčasť svojej osobnosti.

Píšem lebo…

Vďaka písaniu som sa v mnohom posunula dopredu. Nikdy síce nevytvorím prejav pre prezidenta, ale zlepšila sa vďaka tomu moja gramatika, štylistika i vyjadrovacie schopnosti (niežeby to vždy bolo vidieť –česko-východniarske korene sa občas ťažko zapierajú). S každým školským rokom som mala menšie problémy s diktátmi i slohovými prácami, až som si napokon na vysokej často užívala písanie seminárok a vyžívala som sa v písaní bakalárky i diplomovky (za čo ma niektorí nepochybne považujú za blázna). Aj keby som dnes mala s písaním prestať, nikdy ma nebude mrzieť, že som mu obetovala toľko času.

Lenže ja sa s písaním tak skoro skončiť nechystám.

Mám za sebou asi štrnásť rokov vytvárania toho istého príbehu, ktorý som začala tajne písať v spálni mojich rodičov. Minimálne desaťkrát som od základov prekopala a zas napísala prvý diel, až z pôvodnej verzie nezostalo nič než mená hlavných postáv. Z môjho príbehu sa stala alternatívna realita, do ktorej sa musím vracať, ktorú musím rozvíjať a ktorú musím za každú cenu dokončiť. Písaniu Nemŕtvych som venovala už niekoľko tisíc strán a stále nie som na konci. Vytvorila som XY verzií siedmich častí a stále mi chýba posledný kúsok skladačky, ktorý by celú sériu uzavrel. Možno aj preto, že sa neustále vraciam na začiatok. Ibaže tentoraz to bolo naposledy.

Písanie ma napĺňa natoľko, že by som mohla aj naďalej písať len pre seba (a pre moje verné kamarátky), ale život je krátky. Rozhodla som sa vytiahnuť svoj príbeh z toho imaginárneho šuplíka a ukázať vám ho. Možno sa niekomu zapáči, možno niekomu pomôže utiecť do iného sveta. Odkedy sa na svoje texty pozerám kriticky, mám obavy z kritiky. Lenže nič sa nebude páčiť každému. No niekomu hádam áno.

Pod jednou osamelou blikajúcou lampou stála drevená lavička, ktorá lemovala úzky chodník. Naproti nej fontána bez vody. Široko-ďaleko nič len park s rozkvitnutými listnatými stromami.

Tam! Za kamennou stavbou sa mrvili žlté tenisky.

Prebehla som skrz fontánu a vyskočila na jej okraj, týčiac sa nad šedivým monštrom. Jeho pokožka bola vyschnutá, niekde prilepená na scvrknutom mäse a kostiach, inde ovisnutá. Pazúry rylo do zeme vedľa hlavy vrtiacej sa brunetky. Do hrude mu tlačila kožený batoh. Z démonovej huby na ňu kvapkali červené sliny. Kopala nohami a metala sebou. Nemala šancu odstrčiť ho.

* * *

Dúfam, že aspoň niekoho z vás môj príbeh zaujme. Ak ho začnete čítať, privítam akékoľvek komentáre a hodnotenia. Celý diel mám už napísaný, takže sa pokúsim zverejňovať kapitoly pravidelne, minimálne jednu týždenne. Medzitým by som chcela na blogu viac písať o svojom písaní – o svojich skúsenostiach a dojmoch, tak hádam do série Autorské úvahy pridám viac ako dva články do roka, heh.

Michelle

4 thoughts on “Autorské úvahy – Som autor [#1]

  1. Milujem ako miluješ písanie (a tiež tvoju grafiku, ten wall!:O) a teším sa, že si sa odhodlala o svoj príbeh podeliť .:) Dúfam, že si Nemŕtvi nájdu tých čitateľov, ktorých si zaslúžia, lebo je to fakt super, aj keď mi teraz určite napíšeš, že nie som objektívna.:P

  2. Držím palce a prajem ti čo najviac dobrých čitateľov a ohlasov. Ja osobne nma wattpade nie som, keďže som rada, že ako-tak stíham čítať knihy, ktoré mám doma, tak na wattpad už akosi nie je čas. Každopádne viem, že tam boli zverejnené aj vydarené príbehy, ktoré neskôr vyšli aj knižne a to je super.

    1. Vďaka za podporu 🙂
      Úplne ti rozumiem, ja tiež sotva stíham čítať knihy, ktoré mám na to-read liste, nieto ešte iné príbehy na internete 😀

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *