Mám dojem, že by už bolo na čase všetky tie mesiace podoháňať, ale poznáme sa… Kombinácia slov ja a robiť niečo načas sa dá považovať za nezlučiteľnú, z čoho vyplýva, že prakticky nie je možné, aby sa mi niečo také podarilo. Čiže by sme si mali všetci zvyknúť (ak už si na to teda niektorí nezvykli), že so mnou nepohne ani stádo volov a ja stále budem pozadu. Zo všetkým. No ale aby to tu nebolo iba o tom, aká som lenivá, preskočím všetky ostatné reči, ktoré som pre vás mala nachystané a pustím sa rovno do opisu prvého mesiaca roka 2012, teda v poradí piateho mesiaca môjho študentského života a zároveň posledného mesiaca prvého semestra študentského obdobia, a ešte k tomu aj mesiac môjho prvého dramatického skúškového obdobia (december za to skúškové obdobie ani nepočítam, to bolo skôr učebné obdobie, i keď… nie žeby tým neboj aj január, ale… dobre dobre, už mlčím).

Áno, január bol mesiac rôznych pekných, krajších a ešte hnusnejších prívlastkov, ktoré v snahe zachovať si ešte aké-také duševné zdravie viac opakovať nebudem. V januári som skutočne pochopila rozdiel medzi učením sa a… učením sa v pravom slova zmysle. Moja stredná škola bola oproti tomuto skutočnou prechádzkou po ružovej záhrade – dá sa teda povedať, že keď som sa ocitla v tomto skúškovom humbuku, cítila som sa ako neplavec, ktorého zhodili z paluby kdesi uprostred Tichého oceánu a už mu iba zamávali z diaľky na rozlúčku. A ešte sa pritom aj odporne vyškierali.

Z celkového počtu ôsmych skúšok som v januári mala na pláne štyri, v podstate každý týždeň jednu. Mám dojem, že to bolo celkom dobré riešenie, pretože som tak mala čas poriadne sa venovať každému jednému predmetu dostatočne. Ale na psychiku to bola neskutočná záťaž. Po tom, čo som sa asi dva a pol týždňa učila na svoju prvú skúšku z Dejín knižnej kultúry a knižníc, som sa ocitla v akomsi hnusnom, desivom, škaredom, smradľavom, nepriateľskom, hrozivom pekle, keď som si uvedomila, že na ďalšiu skúšku z premetu, ktorý bol ešte horší než dejiny a je naň ešte viac textov než na dejiny, mi zostáva iba týždeň. A tak som sa hneď po prvej skúške, ktorá bola v konečnom dôsledku omnoho pohodovejšia, než som očakávala – test nebol príliš zložitý, odpovedať som vedela na všetky otázky okrem jednej, vďaka čomu som i dostala svoje prvé B, a na rozpisovaciu otázku som si vytiahla tému, ktorá mi vcelku sadla. Najvtipnejšie na tom celom je, že išlo o tému, ktorá ma na jednej strane zaujala zo všetkých najviac, dokonca som si pozrela aj film, ktorý sa týkal toho konkrétneho obdobia, ale na druhej strane som po tej otázke veľmi netúžila, pretože som si na nič z toho pri opakovaní nespomínala. No, očividne som si pamätala viac než sa zdalo.

Druhou skúškou bol predmet s tou istou pani vedúcou ako dejiny, konkrétne predmet Organizácia a manažment knižníc. Svoje najväčšie šťastie, ktoré mi dopomohlo ním prejsť na prvý pokus a ešte zaň aj schytať A vidím predovšetkým v tom, že test bol krúžkovací a navyše z tých ponúknutých štyroch odpovedí tam zakaždým bol okrem tej správnej také hlúposti, že som sa čudovala, ako sa na tom mohol niekto nechať nachytať (ale samozrejme tam boli i ťažšie otázky, nad ktorými som kruto váhala a dodnes netuším, či som si ich tipla správne). Moje ďalšie veľké šťastie sa tiež ukázalo pri rozpisovacej otázke, kde som si vytiahla tú jedinú tému, ku ktorej neboli žiadne poučky a všetko, čo vám stačilo, je vedieť sa vykecať – to síce moja parketa nie je, ale dobre som sa naučila tie kecy, ktoré sme mali v poznámkach. Navyše to bola jedna z posledných tém, ktoré som sa učila, čiže som si ju pamätala omnoho viac než ostatné, ku ktorých zopakovaniu som sa už nedostala, pretože mi na to nevyšiel čas – nie naozaj nie som schopná učiť sa desať hodín vkuse celých sedem-nekonečne-dlhých dní.

Tretia skúška z predmetu Úvod do knižnično-informačných štúdií (doposiaľ nerozumiem, aký význam pre nás tento predmet mal), sa konala asi o štyri dni na to. Ale keďže na tomto predmete sme brali iba to, čo bolo i na organizácii, veľa pozornosti som tomu už nevenovala. A to ste potom mali vidieť tie stresy, ktoré som zažívala po tom, čo som sa dozvedela, že v tom krúžkovacom teste sú otázky, ktorým sme sa na organizácii nevenovali. Ale Michelle našla spôsob ako z toho vykorčuľovať a napokon to uhrala na plný počet bodov. Dobre ja.

Posledná skúška, ktorá prišla asi týždeň na to, sa ukázala ako ten najväčší zabijak. Jednak sa už človeku nechce nič do tej gebule tlačiť a zároveň to všetko už nie je ani len kam natlačiť. Chvíľami som verila tomu, že som si zaplnila celkovú kapacitu svojej pamäte a viac by som si nezapamätala už ani jediné slovo. No ale niekam som ten zvyšok ešte vtesnala a… na teste sa mi to ukázalo byť na prd. Trvalo mi možno dobrých desať minút, kým som sa rozhodla, ktorú z tých pätnástich otázok začnem riešiť ako prvú. Išlo o predmet Literárna kultúra a komunikácia, čiže to bola väčšina teoretických literárnych otázok – jeden by si povedal, že na to mu stačí aj stredoškolské vzdelanie, ibaže ja som na prevažné množstvo otázok zízala s otvorenými očami a tipovala. A vymýšľala si. A trepala dve na tri. A prešlo mi to! No a musím uznať, že sa mi to vymýšľanie si odpovedí začína páčiť. V každom prípade, čo sa mi na tom nepáčilo, bola tá interpretačná časť. So slovom interpretácia literárneho diela som sa pred nástupom na vysokú… možno aj stretla, ale na konkrétnu situáciu si určite nespomínam. Tým chcem povedať, že interpretácia nejakého diela, najlepšie zo všetkého básničky, ktorá nedáva zmysel ani po prvom, ani po tridsiatom prečítaní, bola pre mňa – a ešte stále je – španielskou dedinou. A teraz z toho spravte skúšku, keď vám to nič nehovorí. No… Keby som ja tak vedela, že to, čo od nás chceli v prvom semestri, bola hotová lahoda, oproti tomu, s čím sa pasujeme teraz… Ale o tom potom.

Skončením poslednej skúšky som ukončila i svoje skúškové obdobie a nasledovali dva úžasné týždne ničnerobenia, vyspávania a predovšetkým neučenia sa. Bol to ten najkrajší pocit, aký som kedy zažila – ani po maturite som necítila takú úľavu ako po ukončení svojich historicky prvých skúšok. A ani fakt, že ďalšie a možno ešte horšie skúškové ma čaká o necelé štyri mesiace, ma o tú chvíľu nepripravil.

Áno, to bolo vtedy. Ah, keby som si tie dva poskúškové týždne mohla hneď teraz zopakovať.