Denník znudeného študenta – Zimný semester – 4. mesiac

Denník znudeného študenta – Zimný semester – 4. mesiac

Muhaha, nie ešte stále som to so svojím denníkovým projektom nevzdala a s mesačným oneskorením vám prinášam report z decembra. No keďže polovicu tohto mesiaca zabrali vianočné prázdniny – ktoré som ale, bohužiaľ, veľmi prázdninovo nestrávila – nie je tu veľa o čom hovoriť a preto som sa sľúbený fotografický špeciál rozhodla zahrnúť sem. Ako som už spomínala, v pokračovaní tohto článku nájdete skutočne extrémne fotografické kúsky a ja neručím za to, že ak budete pokračovať ďalej v čítaní, neodídete odtiaľto s nejakou závažnou psychickou poruchou. ALE! Dosť bolo strašenia, ide sa odvážne pokračovať… Muhaha…

Takže… Kde sme to…? Áno, december. Mám dojem, že frázou v podobnom duchu začínam každý svoj príspevok, ale neverili by ste, koľko sa toho dá z vlastného života zabudnúť, ak je zdĺhavý a nudný. A všetky tieto moje úvodné kecy slúžia iba k tomu, aby som sa rozpamätala. Ináč by to všetko boli rozhodne omnoho kratšie články, vážne, bez toľkej omáčky. A prečo vám to všetko hovorím? Pretože som si ešte stále nespomenula, čo som chcela napísať. Ale nie, už viem.

December. December je akýmsi zvláštnym mesiacom hádam pre všetkých študentov slash žiakov. Na jednej strane je charakteristický záverečnými písomkami alebo predpísomkami a učitelia majúc dojem, že cez prázdniny nikto nerobí nič iné, iba sa učí, hádžu na študentské hlavy domáce úlohy jedna radosť. Na druhej strane sa nad tým človek nedokáže príliš dlho rozčuľovať, keď si pomyslí na Vianoce, darčeky a niekoľko krásnych týždňov voľna, kedy môžete mať všetkých a všetko čo len trošku sa týkajúce školy v paži. Na vysokej to už ale očividne neplatí. A ak tam nechodíte len preto, aby ste nemuseli chodiť do práce, a v podstate len zabíjate čas bez toho, aby ste si dávali záležať na výsledku, tak pre vás môžu byť vianočné prázdniny odrazu akosi… odporné. V rámci zachovania si aspoň akej takej pohody som sa rozhodla začať učiť až po 24. decembri. No už len pomyslenie na to, že sa to raz i tak budem musieť naučiť, ma znechucovalo celý ten čas. Už ani netuším, ako som to prežila.

Ešte než sa ale celý ten „učím sa, učím sa, učím sa, už je mi z toho zle, učím sa ďalej“ kolotoč spustil, podarilo sa mi prejsť hneď troma skúškami (alebo ak chcete byť detailisti, tak troma zápočtami a jednou skúškou). Ani sa nepýtajte, akým štýlom sme dostávali písmenká z Informatiky (kto vie, ten sa môže súkromne zasmiať), z Anglického jazyka sme mali úplne jednoduchý test a z psychológie takisto – nie takisto jednoduchý, ale takisto test. A ako som už v predchádzajúcom článku poznamenala, naša skúška zo Slovenského jazyka spočívala v ústnom prejave, ktorý sme si mali všetci pripraviť a odprezentovať ho. Až v ten daný deň sme zistili, že je to už naše záverečné hodnotenie, čiže si možno dokážete predstaviť, akí zošokovaní sme z toho boli – netušiac, či sa len naša pani docentka o tom nezmienila, alebo sme my akosi… nepočúvali. Napokon to dopadlo perfektne a na moje veľké počudovanie som dostala to najsamvyššie písmenko. Nepochybujem, že za to prevažne mohol môj výber témy – Murphyho zákony -, ktoré svojou vtipnosťou prekonali aj moju neschopnosť. Sláva Murphymu!

No a ako som už naznačila o dva odseky vyššie, len čo sa výučba v zimnom semestri skončila, začalo sa skúškové obdobie s prívlastkom ukrutné. Pravdou je, že december som brala ešte tak pozvoľna a dávala si riadne na čas – čo sa mi nepekne vypomstilo už druhý januárový týždeň, kedy som odrazu musela nahodiť vyššie tempo, čo sa v istých chvíľach ozaj zdalo byť viac než nemožné. Ako som sa s tým poposovala? To si povieme neskôr. Teraz plynulo prejdime do druhej fázy…

Fotografický špeciál. Tadáááá!




Ak to náhodou niekto nevie, tak takto vyzerá naša drahá univerzitka, ktorú moja spolužiačka výstižne opísala ako „starú hnusnú komunistickú barabyzňu“. Na prvej fotke vidíte naše pomaľované chodníky, na druhej, hmm, divnú sochu zobrazujú najvyšších papalášov umiestnenú nad vstupom do školy, a na tretej fotke – čo je najkrajší záber, lebo tá budova vyzerá tým krajšie, čím ďalej sa od nej nachádzate – samotná pani škola vo svojej čiastočnej kráse, pretože celá by sa mi na fotku nezmestila.



Toto som si nemohla odpustiť. Takto, prosím pekne, vyzerala naša vysokoškolská imatrikulácia. Všímate si tú rekordnú účasť?



Túto fotku považujem vo všeobecnosti za moju obľúbenú. A potom že staré počítače patria do šrotu – tento fešák dokazuje, že aj dedkovia utiahnu taký Windows 7 a to úplne bez problémov… No, takmer bez problémov (verte, že to, čo tam vidíte, nie je iba pozadie).



Zo školy sa presúvame na internát – Takto vyzerá nočný výhľad z nášho okna.



A toto je môj pelech vo chvíli, keď je viac-menej upratané.



Pokiaľ by niekoho z vás zaujímalo, ako vyzerá brigáda v počítačovej miestnosti, tak prosím nejako takto. Celý čas tam sedím a buď sa hrám alebo si robím úlohy. Presne ako na izbe. Alebo doma. S tou výnimkou, že za toto mi aj zaplatia nejakú tú almužničku. Na druhej fotografii máte možnosť vidieť môjho starého kamoša, ktorý mňa a moje kľúče sprevádza životom už ani neviem koľko rokov a počas práce je to jediný tvor, s ktorým sa môžem porozprávať, keďže väčšinou som tam iba sama. Ale jeho odpovede sú dosť tiché, a tak sa v závere zhováram iba so sebou.



Tlač zo 16.storočia, alebo ak chcete, tak dôkaz o tom, že som strávila hodinu v knižnici na prednáške o starých knihách. Netvrdím, že to nebolo celkom zaujímavé, ale veľmi nám to nepomohlo, pretože v konečnom dôsledku nás za našu úlohu – ktorá vychádzala z tejto prednášky – naša drahá vedúca zasa iba skritizovala.



Keď si Michelle zabudne zošit a je nútená písať poznámky len aby sa nepovedalo, dopadne to asi tak, že polovicu zošita jej zaberajú obrázky.



Hoci tohtoročné Vianoce za veľa nestáli, pridávam sem aspoň jednu pekne vianočne ladenú fotografiu z prešovských vianočných trhov. Keď nimi človek prechádza len preto, aby sa nenudil a ešte k tomu sám, tak to nie je príliš veľká zábava. Ale výzdoba tam bola celkom pekná.



Fotenie bola jedna z činností, ktoré sa mi priplietali pod nohy práve vo chvíli, keď som sa musela učiť. Tento záber mi doslova zasvietil do očí práve pri učení na Literatúru.



Pridávam tiež fotografiu nášho drahého šteniatka, ktoré v takejto pokojnej polohe nájdete len málokedy – vzhľadom k tomu, že väčšinu svojho času strávi naháňaním svojho zadku. Dobre čítate. Nie chvostu, zadku.



Napokon sa dostávame aj k nám domov, konkrétne do mojej počítačovej izby. Napravo máte možnosť vidieť časť mojej police, ktorá raz bude celá zaplnená knihami – momentálne zaberajú iba dva a pol police, pričom na tej prvej sú výlučne rozprávkové knihy. Priamo uprostred sa na vás zo steny pozerá plagát, ktorý som si so sebou priniesla z Festivalu fantázie, plus časopisovský Harry Potter a napokon „plagát“ so Seekerom, ktorý mi dala vytlačiť sestra. No a to naľavo je môj počítač, kde práve vediem konverzáciu s Lu.Lusy. A aj táto fotka bola vytvorená počas učenia, konkrétne na Psychológiu.



Takto vyzerá moja druhá knihovníčka, ktorú mám hneď pri posteli, a nachádzajú sa na nej moje najmilšie knihy. Niekedy je rozhodovanie o tom, kto tam ešte zostane, a kto už musí ísť preč na úkor nejakej inej knihy, veľmi ťažké, ale snažím sa. Môžem povedať, že tá polička už v súčasnosti vyzerá zase ináč, keďže táto fotka bola fotená asi pred mesiacom a odvtedy mi do zbierky pribudlo niečo, čo zapríčinilo naozaj veľmi veĺké zmeny. Hádam, že názvy sa dajú vyčítať, ale aj tak pre poriadok: Vľavo hore tam máme Odstíny života, nasleduje séria Night Huntress, prvá časť Unearthly (v súčasnosti je tam už aj druhý diel), Bloodlines, kompletná séria Vampire Academy v češtine (na dopĺňaní svojej anglickej verzii stále pracujem), séria Mercy Thompson (kde chýba piaty diel, pretože ho má sestra a čoskoro tam pribudne aj šiesta časť), séria Hush Hush v českom preklade, Encyklopédia hrúzy (o ktorej momentálne netuším, prečo tam je, keďže ma za srdce práve nechytila), a na spodnej poličke opäť z ľavej strany to sú zatiaľ všetky v češtine vydané diely Anity Blake, séria o Tine Salo a Harry Potter (bez druhého dielu, ktorý sa momentálne fláka u môjho synovca).



Pýtate sa, čo to je? Nič zaujímavé. Len zopár potlačí na tričká a záložky, ktoré som si dala vyrobiť. Mojím pôvodným zámerom bolo usporiadať na Vampire Academy webe súťaž aspoň o takéto malé cenky, keďže na nič drahšie zatiaľ nemám, ale ešte som sa k tomu neodhodlala. Možno neskôr. Jedna z tých potlačí patrí Sue, čo mi pripomína, že by som jej svoj vianočný darček už mala konečne poslať, a Sunny, áno, to nighthuntovské vzadu je môj darček pre teba, o ktorom som hovorila. Už chápeš, čo som myslela tým „malé a bezvýznamné“?



No a na záver tá najväčšia blbosť. Jedného krásneho rána som sa zobudila a na ruke sa mi od prívesku odtlačilo toto. Nevyzerá to tak trochu ako anjelik? A ak aj nie, tak či tak povedze, že áno. Prosím, prosím!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *