Denník študenta, ktorý nemal čas sa nudiť – Letný semester

Denník študenta, ktorý nemal čas sa nudiť – Letný semester

Prvý rok magisterského štúdia je (už nejaký ten piatok) oficiálne za mnou (lenže ja som si na napísanie tohto príspevku až doposiaľ nenašla čas, pretože som lenivá, a keď výnimočne nie som lenivá, nenapadne mi písať články na blog – čo zrejme hovorí celkom dosť o mojej oddanosti tomuto blogu… a môjmu webu… a mojej grafike… Shame *ding* *ding*). Takže čo som podnikala posledných pár mesiacov? Nie veľa. Prežila som ďalší semester v prekliatej Bratislave a… To je pravdepodobne asi tak všetko. Áno, môj život je strašne dramatický. Mali by ste sa pripútať, lebo vás v tomto článku čaká neskutočná jazda!

 

Lets start with the fun parts first

Vo svojom februárovom príspevku som bola taká posadnutá rozprávaním o škole (čo by ma nemalo prekvapovať, ide predsa len o denník študenta), že som sa zabudla zmieniť o tom dobrom, čo ma v zimnom semestri postretlo. V prvom rade to bol tohtoročný Pragoffest (2016, ak neviete, aký je rok). So sestrou sme si povedali, že nám celkom postačuje zakúpiť si lístok na sobotu (predchádzajúce skúsenosti nás naučili, že posledný deň sa už nikde nič moc zaujímavé nedeje). Veľmi skoro ráno (a možno nie až tak skoro, pretože program sa začínal o deviatej… alebo o desiatej, kto si to má pamätať – pointa je, že sa začínal takmer na obed!) sme sa spoločne vybrali dlhou cestou na Háje (kto nevie, to je taká jedna časť Prahy) a navštívili sme peknú kopu zaujímavých prednášok.

Ako napríklad… Eh… *rýchlo googli program z tohtoročného pragoffestu*… Ako napríklad Bláznivé vynálezy a vynálezci, kde sme sa dozvedeli o ľuďoch a hovadinách, ktoré si kedy kto chcel dať patentovať (nad niektorými sa seriózne pozastavoval mozog – napríklad stroj, ktorý zabráni decku v pohybe, kým ho prebaľujete, ale vyzeralo to skôr ako niečo zo stredovekej mučiarne). Na prednáške Harryho Albatros sme sa dozvedeli množstvo zaujímavostí týkajúcich sa českého prekladu Harryho Pottera (okolnosti jeho vydania boli nepochybne zaujímavejšie ako tie na Slovensku, ale o slovenskom preklade toho veľa neviem, takže zrejme by som mala čušať). Zaujali nás tiež prednášky s názvami Úvod do kyberzločinu pro laiky (ktorú si, úprimne, už ani poriadne nepamätám) a Nemoci mrtvých (ktorú si pamätám viac, ako by som chcela – slečna z odboru patológie, alebo niečoho tomu blízkeho, nám rozprávala o chorobách, ktoré už zo sveta viac-menej vymizli, ale mala so sebou veľkú kopu grafických materiálov a úprimne, mala som chuť blinkať). Spomeniem ešte prednášku Superhrdinové versus věda, kde sa rozoberala pravdepodobnosť existencie superhrdinov – dozvedeli sme sa o reálnych pokusoch vytvoriť superhrdinov (ktoré prebiehajú na zvieratách, samozrejme – konkrétnym príkladom je super myš s názvom PEPCK-CMUS, ktorá dokáže zabehnúť maratón, žrať bez toho, aby pribrala a rodiť deti aj v babičkovskom veku), ale riešila sa tam aj farba pleti Supermana alebo s čím by musel byť skombinovaný Spiderman, aby sa dokázal udržať na stenách ako pavúk – a nie, pavúk to zrovna nebol. Okrem tohto sme si so sestrou šli skladať origami a nevyhli sme sa ani hraniu hier. Oh, a zúčastnili sme sa aj kvízu Poznáte čarodějnice a čaroděje, odkiaľ sme si aj tentokrát čo to odniesli, ale možno by sme nemali, keď som si ani len nedokázala spomenúť, ako sa volal film, v ktorom vystupovala Saxana.

Naša nová obľúbená hra #slovnijizda #pragofest2016

Fotka uverejnená používateľom Michelle (@chelly_ou),

 

And now, back to sad reality

Z Prahy som sa vracala späť domov, kde som sa chystala užiť si svoje posledné dva týždne voľna pred začiatkom letného semestra. Vo vlaku z Prahy do Košíc mi však bolo pripomenuté, ako veľmi stojí život za prd, keď nás museli zastaviť a vyhodiť von na jednej malej staničke, pretože nejaký idiot nahlásil vo vlakoch RegioJetu a LeoExpresu bombu. Ak ste niekedy uvažovali, ako dlho môže taká pátračka po neexistujúcej bombe vo vlaku so psami trvať, odpoveď je päť hodín (tak fajn, nie päť, iba štyri hodiny a päťdesiat minút). Presne toľko sme boli uväznení v jednom malom českom mestečku a čakali, kým sa budeme môcť vrátiť a pokračovať v cesta, ktorá pre nás technicky sotva len začala.

Žiadne peniaze (lebo načo by mi boli korunáčky, keď som na ceste domov, že?), žiadne jedlo, žiadna voda (pretože batožina musela zostať vo vlaku), len ja a moja čítačka celý päť hodín medzi hromadou psychicky veľmi zle rozpoložených ľudí na mieste, kde nie je wifi a kde sa nemôžete pripojiť na mobilný internet, lebo ten účet by potom nebol rozdýchateľný. Okrem toho sa tam vytvoril hotový prayer circle – a nie, nežartujem. Bol to kruh a v tom kruhu sa ľudia modlili. Áno, také veľké psycho to bolo. Ale prežila som a napokon sa aj úspešne dostala domov. O celých trinásť hodín neskôr. Aké si z toho máte vziať ponaučenie? Nikdy nehovor nikdy je fráza, ktorú by ste mali brať smrteľne vážne. Fakt som si myslela, že mne sa predsa čosi také nikdy nemôže stať. Stalo sa. Môžem si zo svojho zoznamu odškrtnúť ďalší vysnívaný zážitok.

Myšlienka, že sa mám o dva týždne znovu posadiť do akéhokoľvek vlaku, sa mi ani trochu nepáčila, lenže nemala som na výber. So začiatkom letného semestra som sa musela vrátiť na internát, celá nadšená z predstavy všetkých tých super zážitkov, ktoré na mňa čakali.

Veľa sa toho nezmenilo. Stále som svoj internát neznášala, ale stále som bola vďačná za to, čo som dostala, pretože to rozhodne mohlo byť aj horšie. Štuple do uší sa stali mojimi vernými kamarátmi, vďaka ktorým som prežila dlhé noci plné kriku, ziapania, uši trhajúceho pospevovania východniarskych ľudoviek či hulákania po Jožovi a Márii, ktorí urobili niečo tej úbohej osôbke tam vonku, ktorá o tom mala potrebu informovať celú Mlynskú dolinu. Na druhej strane som si ešte viac zvykla na našu jedáleň (môžem povedať, že teraz mi tak trochu aj chýba) – zakaždým som si tam niečo našla a nemusela som sa týrať svojimi kulinárskymi (ne)schopnosťami.

A keď už je reč o ubytovaní, zmenili sa mi spolubývajúce. Jedna z nich síce zostala, ale po dvoch týždňoch odletela do Talianska na výmenný pobyt, takže sme mali trojku izbu v podstate len pre dve osoby. Tá druhá prišla nová a… Náš vzťah bol komplikovaný. Už ste niekedy dokázali s niekým žiť v jednej izbe a stráviť aj dva týždne tým, že ste si za celý ten čas nepovedali viac ako „dobré ráno“ a „dobrú noc“? Nuž, ja áno. Som síce introvert a spoločenské situácie nezvládam najlepšie, ale toto boli hardcore chvíle už aj na mňa. Ako čas plynul, dokázali sme nájsť spoločnú reč a napokon sme spolu vychádzali celkom… obstojne. Možno až na jednu z našich predposledných spoločných chvíľ, kedy ma veľmi taktne vyhodila z vlastnej izby – nie na tú konkrétnu chvíľu, ale na celý budúci rok. Moje následné niekoľkodenné mlčanie v nej, ani netuším prečo, vzbudilo dojem, že sa ma tým dotkla a potom sa ospravedlnila, ale pointa zostáva rovnaká – budúci rok sa zase môžem tešiť na novú izbu, nových spolubývajúcich a nové hrôzy. Nie, nie som paranoidná… A možno som. Ale ak by ste vy strávili celý druhý ročník na bunke s osobami, ktoré vás niekoľko dní do týždňa nenechali spať a robili vám všemožne napriek, zatiaľ čo sa tvárili, že sú slušné, milé a priateľské, tiež by ste boli paranoidní. Eh… Niekto, kto sa chystá do BA a s kým by som sa mohla ubytovať?



O nové zážitky sa nám postarala aj mestská doprava. Keď začali prerábať hlavný úsek medzi internátom a školou, zo štvorminútovej cesty sa veľmi jednoducho mohla stať polhodinová. Takže zakaždým, keď vykuklo slniečko, sme sa so spolužiačkou vybrali na električku pešo. Bola to síce viac ako pätnásťminútová cesta, na konci ktorej som sa zmenila na mäsu dusené vo vlastnej šťave, ale bolo to stále príjemnejšie, ako stáť pätnásť minút v autobuse (ak nie viac). A keďže sme mali skoro každý deň hodinu ráno o deviatej (áno, je to strašne skoro, dokonca aj pre človeka, ktorý bol zvyknutý vstávať na strednej o pol šiestej a na výške väčšinu času o šiestej), bol to celkom príjemný budíček. Ale to neznamená, že by som nebola vďačná, ak by niekto konečne prišiel na to, že by mohli zaviesť priamu linku, ktorá by šla od internátov až ku škole. Pretože toto je naozaj smiešne – cestovať pomaly na tri prestupy, aby ste sa dostali z vysokoškolského internátu na univerzitu v hlavnom meste.

 

What to expect when you study information studies

Určite si všetci spomínate na štrajk (*cough* iniciatívu *cough*, nazývajme veci pravými menami) učiteľov, ktorý tak strašne ohrozoval všetkých vysokoškolákov na začiatku tohto semestra (ak nie, tak… Kde žiješ, človeče?!?). Niektorí z našich odvážnejších vyučujúcich sa k nemu pridali (neoficiálne, pravdaže, lebo potom by si museli platiť poistenie a to predsa nikto nechce, takto zostal vlk sýty aj ovca celá), a tým pádom sme mali prvé dva týždne o čosi zaujímavejšie. Niektoré hodiny sa nekonali, niektorí nás pozývali na záživné prednášky o tom, prečo je Slovensko tam, kde je. Dekan sa s nami snažil viesť zmysluplnú debatu, ale nakoniec aj tak radšej prešiel k sylabám a potom nás poslal kade ľahšie. Kým som bola doma a počúvala o tom ich „štrajku“ v správach, celkom som sa obávala toho, čo sa v Bratislave bude diať.

Nič sa nedialo a život išiel ďalej.



Na obrázku jedna vidíte poznámky z databázových systémov, ktoré som mala ešte v zimnom semestri, ale keďže príspevok o ňom bol bez fotiek, chválim sa nimi až teraz. Na obrázku číslo dva sú zas poznámky z Teórie informačných systémov. Fun stuff. Not.

Keď už som vás minulý semester otravovala s detailmi o svojich predmetoch, prečo to nespraviť aj teraz, však? Tento polrok sa môj semester začínal v utorok predmetom s krásnym názvom Metodológia výskumu v informačnej vede, kde sme sa venovali metodológii výskumov v informačnej vede. Pripravovali sme dotazník na výskum, o ktorom sme skoro nič nevedeli. Vytvárali sme pojmové mapy na svoje diplomové práce, o ktorých väčšina z nás v tom čase tiež ešte nič nevedela. A robili sme výskum medzi odborníkmi z odboru, ktorého výsledky boli nielen predvídateľné, ale aj zbytočné. Také zbytočné, až mi z toho bolo smutne. (Vlastne… Nie, nebolo.) Netušiac, koľko bodov nám za jednotlivé úlohy a test udelili, som za tento predmet schytala svoje prvé bratislavské Bčko. A až omnoho neskôr som sa dozvedela, že šlo o predmet, ktorý mal byť hodnotený priebežne a tým pádom nemá nikto z nás nárok na opravný termín. A aby toho nebolo málo, mali sme na ňom troch rôznych prednášajúcich a dvoch skúšajúcich. To len aby bol náš študentský život o čosi zaujímavejší.

Stredu som začínala predmetom Redigovanie a DTP. Bol to môj prvý voliteľný predmet, na ktorý som chodievala zo svojej triedy celkom sama, pretože ide o bakalársky predmet, ktorý väčšina mojich spolužiakov už absolvovala a tí, čo ho neabsolvovali, nemali záujem učiť sa o typografii, sadzbe a práci vo Worde. Bol to pravdepodobne predmet, na ktorom som sa doposiaľ naučila najviac a ktorý ma aj celkom bavil, keď sme sa dostali k samotnému Wordu. Naučila som sa toho nesmierne veľa a hlavne som zistila, koľko som toho doposiaľ nevedela. Väčšina z nás si do životopisu uvedie, že ovláda Word minimálne na úrovni pokročilý, ale stavila by som sa, že väčšina z tej väčšiny považuje za pokročilosť už len to, že vie položiť prsty na klávesnicu. (Áno, bola som jednou z tej väčšiny.) Moja skúška z tohto predmetu bola napokon celkom vtipná – učiteľovi sa totiž nepáčilo, aké používam pero, preto mi ho vyhodil do koša a dal mi to svoje. Jop. To je očividne v Bratislave také normálne.

Okrem tohto ma v stredu čakal aj jeden z najzložitejších predmetov tohto semestra – Tvorba informačných produktov (ako sú recenzie, analytické štúdie, výťahy a podobne). Okrem veľmi vtipných kreatívnych úloh, ako napríklad napísať definíciu študenta, dvadsať asociácií na okuliare, poviedku na asociácie k slovu rieka či netradičné využitia pera, sme museli odovzdať odbornú recenziu na článok a napokon aj analytickú štúdiu na tému diplomovej práce (plus test a ešte k tomu ústna skúška). Môj článok na recenziu sa týkal výskumu ohľadom Goodreads a jednej mojej spolužiačke z mojej recenzie vyplynulo, že zrejme nemám o danej téme dostatok informácií (niežeby ona mala aspoň tušenie, čo to Goodreads je, ale proste mala ten dojem). Profesorka sa so mnou zasa hádala o tom, či je vhodné, aby sa amatéri plietli do práce profesionálnych knihovníkov a nechcela si za nič na svete nechať vysvetliť, že o tom Goodreads rozhodne nie je. Trochu som sa bála jej komentára na moju analytickú štúdiu, kde som sa venovala tiež téme Goodreads (keďže je to téma mojej diplomovej práce). Čuduj sa svete, dostala som plný počet bodov.

Štvrtky počas tohto semestra otváral predmet Bibliometria a scientometria – dva termíny, o ktorých som až do toho okamihu nikdy nepočula. Teória bola brutálna – matematické vzorce a zákony, ktoré som si pri učení na skúšku musela rozoberať slovo po slove, aby som sa vôbec dokázala naučiť ich znenie. Na druhej strane to však bol jeden z mála predmetov, kde sme na cvičeniach robili aj reálne cvičenia a učili sa využívať bibliometrické zákony a metódy v praxi. V priebežných úlohách sme museli analyzovať a interpretovať grafy a tabuľky, bláznivé teplotné a iné mapy, určovať na nich zhluky autorov, slov a oblastí. Keď som tomu konečne začala rozumieť (čo bolo asi tak po hodine zmäteného zízania na jeden graf), bola to celkom sranda (aj keď hrozne zdĺhavá).

Pokračovali sme povinne voliteľným predmetom Spracovanie kultúrneho dedičstva, na ktorom sme boli opäť hodnotení priebežne (len sme o tom vopred vedeli). Bol to jeden z najakčnejších predmetov, aké som doposiaľ v Bratislave mala. Tie dvojhodinovky ubehli ako nič, keď sme sa učili o starých tlačiach, ich častiach, ako sa volali, ako sa menili obálky starých kníh a podobne. Neskôr sme sa pustili aj do ich katalogizovania a vytvárania fingerpritov (čo sú vlastne ISBN pre staré knihy, ktoré sa vytvárajú zo znakov vybraných zo špecifických strán tlačí – teší ma, že vo väčšine prípadov sa mi ho podarilo vytvoriť správne). K počítačovému katalogizovaniu sme sa v Prešove nejako nedostali, takže bolo zaujímavé vyskúšať si profesionálny program a dolovať z hlavy, do ktorého poľa sa má zapísať aký údaj. Je to trochu ako kódovanie webu, len s omnoho ťažšie pochopiteľnými pravidlami. Je len jeden spôsob, ako zapísať webový link do tágu a, ale je aspoň päťdesiat spôsobov, ako sa dá zapísať do poľa 100 meno autora starej tlače.

Nekonečné štvrtky, kedy sme boli v škole od deviatej do štvrtej, sme zakončili predmetom Informačná architektúra II. Určite si nespomínate, ale je to pokračovanie predmetu, o ktorom som vo svojom predchádzajúcom poste určite napísala niečo v tom zmysle, že som od neho čakala najviac a nakoniec bol mojím najmenej obľúbeným. Nuž, jeho druhé pokračovanie som neznášala o čosi menej, ale stále to bol pekelný zážitok. Znovu nás čakali priebežné skupinové úlohy, ktoré sa nikomu robiť nechcelo, ale niekto ich urobiť musel. A kto ten niekto bol? Áno, moi! Pri tej poslednej sa už väčšina ani len neunúvala predstierať, že majú záujem – veď keď tej úlohe nerozumeli, tak ako by mi mohli pomôcť, však? Až na to, že nikto z nás tej úlohe nerozumel, ale ja jediná som bola ochotná na to prísť a dokončiť to podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia (a bola som odmenená plným počtom bodov). No napokon to podľa toho aj dopadlo. Učiteľke rupli nervy, keď pochopila, že sme tie jej úlohy nebrali príliš smrteľne vážne, a mnohým pohasli nádeje na prejdenie tohto predmetu rýchlejšie, ako poviete: „HA!“ Čo je ale najhoršie, jej hodnotenie nebolo v niektorých prípadoch vôbec spravodlivé, keď dvom osobám, z ktorých jedna urobila aspoň niečo navyše a druhá sa iba celý čas viezla, prešla tá, ktorá sa viezla, a tá druhá si to odniesla. Niektorí sa tiež snažili byť odlišní a urobili tú úlohu trochu (dosť) inak, ako si to ona želala (použili „lepší“ nástroj ako ten, ktorý nám vybrala), ale nevyplatilo sa im to. Ja viem, že by som možno mala byť rozčúlená na učiteľku, ktorá odmieta akceptovať študentskú tvorivosť, ale… Nieeeeeeee. Tak im treba.

Piatok sme zakončili hodinou s dekanom – Teória informačných systémov. Ako som sa už zmienila v komentári pri fotkách, veľmi zábavné štúdium. Učila som sa do bodky (a ešte čosi navyše) to isté, čo som sa učila v treťom ročníku v Prešove a potom znovu na štátnice. Z tej istej knihy. Tie isté poučky. Tie isté omáčky. Dúfala som, že naučiť sa to po tretíkrát bude jednoduchšie. A asi aj bolo. Lenže moja nechuť učiť sa bola taká obrovská, že mi to aj tak zabralo viac času, než som plánovala. Úprimne musím povedať, že som s každou ďalšou skúškou mala stále menšiu a menšiu chuť učiť sa a niekedy som mala dojem, že mi z toho začne šibať (viac, než koľko mi zašibáva normálne). Ale o čo ide v tomto zábavnom predmete? Informačné systémy všetkých druhov, na čo slúžia, ako sa vyrábajú, avšak ani kvapka reálnych vedomostí o tom, na čo slúžia a ako sa vyrábajú. Samotná skúška z tohto predmetu bola tiež pamätihodná – dostali sme päť papierov a na každý sme mali napísať odpoveď na jednu z piatich otázok, ktoré väčšinou zaberali jednu kapitolu alebo podkapitolu z našich skrípt (takže som dokopy odovzdala asi 8 A4 zapísaných rukou – viac som toho za hodinu ani nebola fyzicky schopná zapísať). Už si však ani nespomínam, ako vyzerajú testy s konkrétnymi otázkami, lebo v Bratislave prebieha väčšina našich testov štýlom: Napíš všetko, čo vieš. A čo nevieš, to si vymysli.



Jedno krásne sobotné ráno bol taký úžasný deň na učenie, že som si musela pustiť do uší hudbu, aby som sa naučila aspoň niečo. Študenti z internátov oproti mali upratovací deň a povzbudzovali sa veľmi hlasitou hudbou, ktorá sa striedala s vysielaním hokeja. Vďaka mojej duchaprítomnosti za ten Game of Thrones Score, ktorý mám v telefóne!

 

And now back to the fun stuff!

Ale zase nemyslite si, že som celý semester iba neuveriteľne trpela. Nie, tento polrok mal rozhodne aj svoje silné stránky a účasť na Slavcone bola nepochybne jednou z nich. Už dlhší čas som chcela navštíviť tento slovenský fantastický festival, lenže z východného Slovenska som to do Bratislavy mala v posledných rokoch pekne od ruky. Tento rok som si to však nemohla nechať ujsť. S dievčatami sme si mali možnosť vyskúšať všetko možné i nemožné. Od strieľania z luku (ktoré som ja osobne vynechala, eh) cez úvod do šermu až po prácu s mečmi a dýkami. Myslím, že na týchto aktivitách som strávila najviac svojho času na Slavcone (a bolo to mega geniálne, aj keď som z toho mala neskutočnú svalovku). Dohromady som totiž navštívila asi len štyri prednášky z celého dňa. Jednu o komiksových seriáloch (z čoho sa u mňa v posledných rokoch vyvinula menšia mánia), jednu o čarodejniciach (nič svetoborné, ale odniesla som si odtiaľ zopár poznámok na písanie, mehehe), jednu o porovnávaní Angeliky a Game of Thrones (ktorá bola naozaj ohromná a ak by som bola len o čosi menej lenivá, už teraz by som čítala Angeliku), no a napokon aj jednu so slovenskými prekladateľmi fantasy sérií.

Nemala som síce možnosť otestovať si ich ubytovacie podmienky, ale keďže som už mala možnosť vyskúšať si nocľah v telocvični a dokonca na celý týždeň, až tak ma to nezraňuje (hoci so správnymi ľuďmi by to mohla byť zábava). Vtipná bola aj situácia, kedy sme sa omylom zatúlali k bande Rokforťanov, ktorí mali v tej chvíli fakultné fotenie, a my sme skončili ako „dav“ pre Bystrohlavčanov. Chcela by som vidieť tie fotky, ale na nete som ich nikde nenašla. Škoda.

Suma sumárum, Slavcon 2016 bol skvelým zážitkom a dúfam, že si to budem môcť zopakovať aj budúci rok s tými istými super ľuďmi 🙂



Ďalším zvláštnym zážitkom tohto semestra bola moja osamotená návšteva divadla. Ale predsa to poznáte. Nemáte večer čo robiť, ste úplne sám, osamotený, vlk samotár, sám… Eh, ospravedlňujem sa, oživili sa vo mne spomienky na IT Crowd. No skrátka ste sami, ale nechcete byť sami, ale zase sa ani nechcete príliš socializovať, tak sa niekam vyberiete medzi ľudí. A ja som sa vybrala do divadla. Nič fancy, len študentské amatérske divadlo. Ktoré som si náramne užila. Prvú časť odohrali herci z divadla z našej univerzity – bolo to náramne humorné a rozhodne by som si pozrela aj nejaké ich ďalšie vystúpenie. Druhé predstavenie odohralo amatérske divadlo z Masarykovej univerzity v Brne. Za normálnych okolností by som sa zrejme na tieto predstavenia nevybrala, ale v tom druhom hrala moja dobrá online známa (ktorej už nejaký ten čas dlhujem jeden siahodlhý e-mail a pri tejto príležitosti sa za svoje meškanie ospravedlňujem). Hrali Sen noci svätojánskej – čo je jedna z tých Shakespearových hier, o ktorej deji som dovtedy nemala žiadne informácie – a hrali to v angličtine. Shakespearovskej angličtine. Takže som musela dávať veľmi veľký pozor, aby som toho vyrozumela čo najviac. Ale aj napriek jazykovej bariére sa mi to náramne páčilo, bol to zážitok ako žiadny iný a „Moonshine!“ budem mať ešte dlho v pamäti.

Divadlujeme (ja a moje druhé ja) #spontannerozhodnutia

Fotka uverejnená používateľom Michelle (@chelly_ou),

A… Áno, to bude asi tak všetko.

 

And now… what?



A je to tu. Nastal čas tento príspevok ukončiť. Mala som síce pripravených viacero fotiek ešte z minulého roka, ale rozhodla som sa ich napokon už nevyťahovať na svetlo sveta a miešať tu jablká s hruškami. Týmto sa oficiálne lúčim…

Lúčim sa s prvým ročníkom svojho magisterského štúdia a vôbec sa neteším na ten druhý, pretože posledný ročník môjho bakalárskeho štúdia bola pekná katastrofa. A keďže už tento rok bol náramne náročný – nielen pokiaľ ide o štúdium, ale aj o tie moje trojtýždňové pobyty v Bratislave, kedy som z času na čas už prichádzala o rozum (raz som tam vydržala až štyri týždne, čo bol môj rekord, a sama sa čudujem, ako som to prežila) –, nechcem si ani len predstaviť, čo ma postretne počas toho druhého roka. Čaká ma absolventská prax, ktorú som si musela začať vybavovať už na konci tohto semestra (cez maily, pretože načo by sa to riešilo, kým sme boli všetci v škole a mohli sa stretnúť tvárou v tvár?), taktiež diplomová práca a štátnice, počas ktorých budem znovu kolabovať. Ak sa ale na niečo predsa len teším (a nie, nie je to naša jedáleň), tak je to tých pár príjemných spolužiakov, s ktorými som našla spoločnú reč, a celé toto štúdium je vďaka nim o čosi znesiteľnejšie. Ale tiež sa teším na všetkých ľudí, ktorí majú taký jednoduchý prístup do Bratislavy, že sa s nimi môžem z času na čas stretávať na zrazoch, mini-zrazoch a akože-zrazoch a vypustiť so seba všetko, o čo by som sa nemala s kým iným podeliť.

Bude to náročné, ale ja to dám.

4 thoughts on “Denník študenta, ktorý nemal čas sa nudiť – Letný semester

  1. Zbožňujem tvoj vtipný rozprávačský štýl. 🙂 Pragofest podľa úvodu vyzerá, err, nezabudnuteľne. 😀 Ale určite to bolo super, podľa tých prednášok, ktoré si z pamäti predsa len vydolovala. Tvojich nešťastných intrákových zážitkov a debilov všade dookola je fakt škoda, prajem ti, aby sa to pokiaľ možno zlepšilo a hlavne to bývanie dopadlo čo možno najlepšie. 🙂 Ako píšeš na záver, ty to dáš, veď si awesome. ^^ A že ťa môžem stretávať ma zrazoch-nezrazoch som fakt rada, aspoň na to je tá BA dobrá. 😀 Jo a SlavCon. <3 To bolo super, tiež som hľadala tie bystrohlavské fotky a tiež neúspešne. 🙁 Dúfam, že si to zopakujeme. 😀 Alebo môžeme ísť na instrocon. 😀

    1. Čo som tam napísala o Pragoffeste, že si sa musela uchýliť k sarkazmu? 😀
      Vďaka 😀
      Alebo môžeme ísť na Festival fantázie… Ups, nie, ten si zrušila 😛

  2. „…navštívili sme peknú kopu zaujímavých prednášok. Ako napríklad… Eh… *rýchlo googli program z tohtoročného pragoffestu*“ – toto. 😀

    Ouuch. Ale mne to raz vyjde.

    1. Ale to bolo o mojej zabudlivosti, nie o Pragoffeste 😀 Veď to bolo pred pol rokom, myslíš, že si pamätám, ako presne sa tie prednášky volali? Veď som mala problém rozpamätať sa na názov predmetov, ktoré som tento rok navštevovala a to som na ne chodila tri mesiace! 😀 Z tých prednášok si nepamätám iba jednu a to som tam aj napísala, ostatné boli maximálne super a celý ten deň som si užila tak, ako sa patrilo 🙂

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *