Denník študenta, ktorý nemal čas sa nudiť – Zimný semester

Denník študenta, ktorý nemal čas sa nudiť – Zimný semester

Po dlhých (dlhých a ešte raz dlhých) mesiacoch som sa dopracovala k tomu, aby som napísala ďalší záznam do svojho študentského denníka (keď už som zasa raz tým študentom, že?). Veľmi naivne som si koncom septembra 2015 predstavovala, ako budem tieto príspevky písať pravidelne (ako sa mi to darilo v Prešove – a keď sa mi to nedarilo, tak to bolo preto, lebo som bola príliš lenivá), lenže v Bratislave som skutočne nemala čas nudiť sa. Dobre, nie, klamem, mala, hlavne na začiatku som mala čas vážne na všetko – čítanie, sledovanie seriálov… eh, sem-tam aj písanie – a moje drahé spolubývajúce sa pri pohľade na mňa sťažovali. Nuž, koncom semestra sa nám to obrátilo, pretože posledný mesiac som nemala čas vôbec na nič – čítanie, sledovanie seriálov, písanie už vôbec nie, ale čo je podstatnejšie, tak vlastne ani na spánok, na jedlo a ani na písanie úloh. No inak je študentský život naozaj úžasný. Fakt. Čestné skautské.

Ale vráťme sa pekne na začiatok…

Začiatok zimného semestra bol… v pohode. Desilo ma to množstvo úloh, ktoré sa predo mnou nakopili (a ktorým som tak na 80% ani len nerozumela), a nebola som extrémne nadšená ani z predstavy nového kolektívu. V tom druhom prípade som však mala šťastie, pretože som nebola jediným prestupujúcim študentom v ročníku a ešte k tomu aj z Prešova. Nestretla som sa tam síce so žiadnym zo svojich starých spolužiakov, pretože väčšina z nich – ak pokračovali v štúdiu – si radšej zvolila niečo iné, čo s knihovníctvom nijako nesúviselo. Štyri dievčatá z nižšieho ročníka sa však rozhodli skúsiť svoje šťastie vo veľkej Bratislave a už v prvý deň sme si padli do oka. Nás, prešovčatká, ako nás oslovila jedna učiteľka, spojila nielen pohodlnosť, ktorú sme si so sebou doniesli z Prešovskej univerzity, no tiež hrôza zo všetkého, čo nás čakalo, a v neposlednom rade seriály. Bol to práve môj odznak so Stilesom, ktorý medzi nami prelomil ľady, a vďaka nemu je môj študentský život aktuálne omnoho jednoduchší, ako by mohol byť, ak by Stilesa nebolo. Zapadnúť totiž do kolektívu, ktorý v podstate sám po troch rokoch spoločného štúdia poriadne nefunguje, je nesmierne náročná misia. Myslím, že práve to spravilo moju adaptáciu na nové prostredie najviac náročnou – keď sa na vás ľudia neustále dívajú ako na votrelca, len ťažko sa tak prestanete cítiť.

Do zimného semestra som si navolila relatívne malé množstvo predmetov, takže aj rozvrh som mala viac-menej ideálny. Nikdy som nemusela vstávať skôr ako o siedmej – dobre, možno raz či dvakrát, kedy som vstala o pol siedmej, lenže väčšinu času som si ten budík aj tak odložila a spala do siedmej. Okrem utorka, kedy som strávila v škole asi sedem hodín na troch predmetoch, som mala bežne iba jediný predmet a niektoré nám zopárkrát aj odpadli, takže keď som chcela ísť niekam na víkend (domov, k sestre alebo k druhej sestre), nemusela som tam chodievať na otočku. No ak som musela zostať na internáte, nebola to žiadna katastrofa.

Života na internáte som sa spočiatku fakt desila (prvý rok v Prešove bol síce fajn, ale ten druhý som takmer neprežila), lenže v zimnom semestri som mala šťastie na dobré spolubývajúce, takže aspoň v tomto smere bolo všetko fajn. Možno až na tých hulákajúcich mlynských idiotov, ktorí zvyknú byť najakčnejší práve počas utorkových alebo stredajších nocí, pretože vtedy to tam najviac žije. Úplne logické. Mala som aj relatívne šťastie pri výbere izby – nie je to žiadny luxus, prach sa tam rodí dve sekundy po tom, ako ho utriete, občas musíte tvrdo zápasiť, aby ste zatvorili balkónové dvere a kúpeľňa síce bola zrenovovaná, no možno tak pred desiatimi rokmi. Na druhej strane to však mohlo byť horšie – dvere na balkón by sa nemuseli zatvárať vôbec, balkón by sme mohli mať nonstop zasraný vďaka holubom a kúpeľňa by mohla byť naposledy zrenovovaná pred dvadsiatimi rokmi. Mojím najväčším problémom bolo zrejme to, že sa moje spolubývajúce neunúvali vyniesť smeti, nieto aby sa ešte podujali pozametať podlahu alebo nebodaj upratať sociálne zariadenie. Občas mám dojem, že aj opice po sebe vedia urobiť väčší poriadok ako ony. Naši drahí opravári sa správajú ako Pat a Mat – na tretíkrát nám opravili tečúci záchod, pretože počas prvých dvoch návštev boli leniví urobiť to poriadne, tak to zliepali dokopy, kým sa to už zlepiť nedalo. Pochváliť však musím naše jedálne. Netvrdím, že tam zakaždým varia dokonale (občas je to skoro až fuj), ale ak máte šťastie a dobre si vyberiete, fajne sa tam najete za mimoriadne lacný peniaz (a ak si mám vybrať medzi mnou uvarenou ryžou a rizikom zlého jedla v jedálni, vyberiem si jedáleň – hej, až taká zlá je moja ryža).

Ďalším obrovským zážitkom Mlynskej doliny je cestovanie. Nezažili ste skutočne preplnený autobus, dokiaľ ste necestovali autobusom číslo 31 alebo 39 z konečnej zástavky alebo smerom na konečnú v niektorom z kritických časov dňa. To sa väčšinou ani nemusíte ničoho držať, pretože vás podržia ľudia okolo vás. Alebo – ak máte tú smolu, že sa v poslednej chvíli natlačíte do dverí starého autobusu – sa vám za chrbtom začnú počas jazdy dvere otvárať a vám pred očami pomaly prebehne celý váš doterajší život (jop, mám to odskúšané). To už je hádam lepšie zostať stáť na zastávke s tým, že sa vám dvere zatvoria pred nosom a vy musíte čakať na ďalší spoj. Niekedy dokonca musíte chodiť na zastávku o dva spoje dopredu, ak sa chcete v určitom čase dostať do cieľa, keďže tam najmä skoro ráno čaká toľko ľudí, že by ich nepobrali ani tri autobusy. Iróniou cestovania je tiež to, že ak idete niekam na poslednú chvíľu, môžete si byť istí, že to buď nestihnete, alebo tam dobehnete a vypľujete pri tom dušu (jop, aj to mám odskúšané, keď som sa jeden víkend snažila dostať na autobus do Nitry). Na druhej strane, ak ste pripravení a idete o štyri spoje dopredu, nakoniec pôjdete päť spojov dopredu a potom máte kopu času nudiť sa (tiež odskúšané).

Moje študentské zážitky boli akčné hneď od prvého dňa. Na prvú hodinu som takmer nestihla prísť, aj keď som tam bola takmer o hodinu skôr, pretože som miestnosť hľadala v inej časti budovy. Ale číslo dverí bolo správne! Nejakým zázrakom som však na poslednú chvíľu prišla na to, že stará budova prechádza do novej budovy, a keď som našla správne poschodie, podarilo sa mi nájsť aj svoju miestnosť. Keďže je naša katedra relatívne maličká, k dispozícii máme iba zopár miestností (ja som počas celého semestra navštívila iba dve), takže v budúcnosti som sa podobným pohromám vyhla. Čo ďalšie zaujímavé som ešte zažila? Raz som si v počítačovej miestnosti nechala USB a spomenula som si na to asi o päť hodín neskôr – našťastie som ešte stále bola v budove, pretože sme so spolužiačkou pracovali na skupinovej práci a ďalšie šťastie som mala v tom, že osoba, ktorá mala kľúče od danej miestnosti, bola (šokujúco) stále v budove. Týždeň pred koncom semestra som zas prišla na hodinu, len aby som zistila, že ju nemáme – ale keďže som si týždeň predtým urobila voľno, tá informácia sa ku mne nedostala. Pretože si nikto nespomenul, že by mi to mal oznámiť. Raz nám odpustili vyučovanie, ale zato sme sa museli zúčastniť knihovníckej konferencie, kde som počas troch hodín niekoľkokrát takmer zaspala – ale inak ma to faaaakt bavilo. Dvakrát sme zas absolvovali prednášku od rumunského profesora (z ktorých ani jedna nebola k téme nášho predmetu, ale to nevadí). S jeho angličtinou som problémy nemala, ale zato s jeho prehnaným očným kontaktom už áno. Určite už každý z vás zažil toho učiteľa, ktorý sa na vás počas svojho rozprávania neustále díva a vy neviete, čo máte robiť. Uhnúť pohľadom? Udržiavať kontakt? Prikyvovať? Usmiať sa? Želať si, aby ste mali po ruke neviditeľný plášť?

Najviac ma počas semestra zabil okamih, kedy sa môj počítač rozhodol zinfarktovať a pripraviť ma o všetky dáta. Niežeby ich tam zostalo až tak veľa, to najdôležitejšie som mala zálohované, ale pointa zostáva. Uniklo mi zopár strán novej kapitoly, ktorú som si musela okamžite dopísať na papier, kým som si ju ešte pamätala. Rozhodne ma to ale trápilo viac ako fakt, že som nasledujúci deň mala odovzdať časť práce, ktorú som nemala dokončenú a nemala som ju ani len kde upraviť. Vtipné je, že som si deň predtým urobila zálohu jej pred-finálnej verzie (šiesty zmysel alebo čo), lenže tú zálohu som si dala na kartu namiesto USB, ktorá sa nedala prečítať v každom počítači. Najvyšší stupeň logiky. Vďaka Simi sa mi ju napokon podarilo včas upraviť a dať vytlačiť. Počas nasledujúceho týždňa, kedy som mala k dispozícii len dve technické zariadenia – mobil a čítačku (ktorú som absolútne šokujúco ani raz nepoužila) – som sa však socializovala viac ako počas celého semestra, takže to nebola až taká katastrofa. Ale je pravdou, že na vysokej sa bez počítača fakt nezaobídete. Môj notebook sa po sestrinom zákroku na čas spamätal, ibaže pred Vianocami znovu vypovedal služby a so sestrou sme celé vianočné sviatky strávili tým, že sme sa ho snažili presvedčiť, aby konečne začal robiť niečo, čomu by sme rozumeli (respektíve čomu by rozumela ona, ja som tam bola len tak morálna podpora – sestry aj počítača). Flashforward – v súčasnosti už zase funguje a strašne mu fandím, aby sa dožil aspoň konca tohto školského roka.

Prejdime späť k škole. Aké predmety som to vlastne absolvovala?

  • Týždeň sme odštartovali v pondelok predmetom Elektronická komunikácia. Ak si myslíte, že to má niečo s reálnou komunikáciou, ktorá prebieha elektronicky, tak sa mýlite. Popravde sme sa celý semester venovali vypracovávaniu výskumu týkajúceho sa publikovania monografií (druhá časť triedy robila výskum na tému citovanie elektronických dokumentov). Na prvej hodine nás bolo minimálne 15 – na druhej sme sa ukázali už iba ôsmi. Keďže šlo o povinne voliteľný predmet, väčšina sa z neho odhlásila, pretože sa im vraj zdali profesorove úlohy náročné (našou prvou úlohou bolo prečítať si dva anglické články a napísať, o čom boli – v slovenčine… Uhm, faaaaaaaakt náročné). Spočiatku ma ten výskum trochu frustroval, no keď sme na ňom so spolužiačkou skutočne začali pracovať vo dvojici, šlo nám to celkom rýchlo a dá sa povedať, že sme na predmete s prehľadom uspeli.
  • V utorok nás čakal Manažment informačných inštitúcií – jediná vec, ktorú som už viac-menej raz absolvovala. Po tom, ako som si starostlivo napísala svoju desaťstranovú seminárnu prácu, som sa dozvedela, že žiadnu odovzdávať nemusíme, ale zato namiesto nej odovzdávame dvoj až štvorstranovú esej. Pri jej písaní som potila krv a ronila slzy (aj keď netuším prečo – pochybujem, že to vôbec čítala, keď nám všetkým dala také známky, aké nám dala).
  • Pokračovali sme predmetom Informačné správanie, ktoré bolo zrejme najnáročnejšie zo všetkých. Je to jeden z tých predmetov, kde si nestíhate písať zrozumiteľné poznámky a ak si len opisujete prezentácie, už nasledujúci deň nemáte poňatia, čo tie frázy vo vašom zošite vlastne znamenajú. Našťastie bola väčšina našich prednášok pokrytá v jej učebnici, takže nám v podstate stačilo si ju celú prečítať, spoznámkovať a naučiť sa z nej. Pri tom som dosiahla svoj rekord, keď sa mi za dva a pol dňa podarilo naučiť sa asi 50 strán textu (len pre porovnanie – v minulosti som sa 30 strán učila týždeň, lebo nie som cvok a nebudem sa predsa učiť od rána do večera. Nuž, tuto som nemala na výber, pretože sme mali skúšku už v zápočtovom týždni a dva týždne predtým som sotva mala čas na dýchanie. Človeka to núti chcieť byť poctivým študentom a učiť sa už od začiatku semestra, ale určite nie som jediná, u koho je „priebežné učenie sa“ skôr mýtom ako realitou). Okrem desaťstranovej seminárnej práce (u mňa to bolo na tému Informačné správanie žien) sme museli vypracovať aj skupinový projekt vo dvojici (vo dvojici, pretože sa k mojej spolužiačke a ku mne už nikto nechcel vybrať – to asi nebude veľký kompliment, že?) a ako tému sme si zvoli informačné správanie používateľov Facebooku. Práca nám šla celkom dobre, profesorke sa to páčilo, ale pri prezentácii nás spolužiaci zdrbali, pretože takto to v Bratislave funguje – každý tam bojuje iba sám za seba. Ešte že profesorkino hodnotenie sa od hodnotenia ostaných neodrážalo.

  • Utorok sme uzavreli predmetom Informačná architektúra. Ešte pred začiatkom školy som bola presvedčená, že to bude môj obľúbený predmet, lebo sa venoval niečomu, čo ma baví a čomu prekvapivo rozumiem. Nepodarilo sa mi však dostať sa do vhodnej skupiny, takže som na projekte musela pracovať s osobami, ktoré nemali ani najmenší záujem podieľať sa na nejakej kreatívnej práci. Tak som to vzdala a robila len to, čo sa odo mňa čakalo s tým, že skúška bude to jediné miesto, kde budem môcť preukázať svoj záujem a vedomosti.
  • V stredu nás čakala Organizácia poznania a jazykov, čo bol jediný skutočne knihovnícky zameraný predmet, ktorý som tento semester absolvovala. Učiteľka nás zamestnávala zrejme najviac zo všetkých. Museli sme vypracovať jeden skupinový projekt, počas semestra nás čakali dva priebežné testy, k jednému z nich sme museli odovzdať úlohu vo dvojici a napokon sme mali každý samostatne vypracovať ako semestrálnu prácu dvojjazyčný tezaurus (ak by to niekoho z vás zaujímalo, tezaurus je slovník, ktorý obsahuje odporúčané a neodporúčané termíny spolu so širšími, užšími a asociovanými termínmi). Chcelo to veľa času, kým som skutočne pochopila, čo máme za úlohu a ako to urobiť tak, aby to bolo urobené správne, ale dopadlo to dobre. Na skúške ma učiteľka pobavila, keď po zaznamenaní si čísla otázky, ktorú som si vytiahla, prehlásila: „Túto by som nechcela ani ja.“ But I naaaaailed it!
  • Vo štvrtok sme absolvovali Systémy riadenia bázy dát, čo bola v podstate teória databázových systémov. Tie sme v Prešove nepreberali, ale keďže na magisterskom stupni sa vlastne učíte znovu to isté ako na tom bakalárskom, len je to o čosi „ťažšie“, príliš na tom nezáležalo. V praxi sme sa naučili vytvoriť databázu v Accesse a pracovať s SQL príkazmi. Aj v tomto prípade nás čakala skupinová práca, kde sme mali vytvoriť databázu pre knižnicu. Najprv to šlo fajn, ale potom sa to trošku pokašľalo a (aj mojou vinou, eh) nebol náš výsledok práve najlepší. But… I tried? Nemôžem však povedať, že by som sa nič nenaučila. Práve naopak, myslím, že je to jediný predmet, kde som sa naučila niečo skutočne praktické.

Ako ste si mohli všimnúť, na každom predmete nás čakala nejaká skupinová práca a dlho ma to frustrovalo. Ako si máte vytvoriť skupinu, keď okolo seba nikoho nepoznáte a nikto nemá záujem vás medzi seba pustiť? A väčšinou to mali byť skupiny o troch až štyroch ľuďoch, takže vo väčšine prípadov mi ani ďalšie prestupujúce prešovčatká nemohli pomôcť, pretože tie sa inštinktívne držali v prvom rade spolu. Mala som šťastie, že sa ma ujala jedna z mojich spolužiačok, takže som sa zvyšok semestra väčšinou držala nej, keď už to inak nešlo. Pevne dúfam, že budúci semester to bude lepšie. A hlavne že budeme mať menej skupinových prác! Ale o tom môžem zrejme len snívať – skupinové práce sú očividne in. Jéj.

V tomto bode by som asi svoj obsiahly rozpis ukončila. Určite by sa našlo ešte zopár vecí, o ktoré by som sa s vami vedela podeliť, ale pretože som si ich nezapisovala, aktuálne si na ne už ani nespomínam. Aj bez toho je tento príspevok extra dlhý, takže budem šokovaná, ak sa niekomu bude chcieť dočítať ho do konca. Schválne – kontrolná otázka: Koľko predmetov som vlastne absolvovala? 😀

V priebehu tohto mesiaca by som sa ešte chcela dokopať k napísaniu výletového fotografického špeciálu, kde by som sa máličko rozpísala o ďalších zážitkoch, ktoré sa netýkajú priamo štúdia. Pôvodne som to všetko plánovala zhrnúť sem, lenže ako sa poznám, zabralo by mi to ďalšie tri strany vo Worde a to by už bolo trochu priveľa. (Seriózne – ak by toto bola kapitola, tak už mám polovicu hotovú).

Stay tuned!

4 thoughts on “Denník študenta, ktorý nemal čas sa nudiť – Zimný semester

  1. Uh, 6? *neisto sa obzerá, či je v tom nejaký chyták*

    Poctivo som prečítala a poctivo idem aj okomentovať. 😀 Tak v prvom rade: prešovčatká, to je takééé zlaté pomenovanie.:D
    Znie to, že si mala dosť veľa smoly. Ešteže sa nakoniec všetko pekne vyriešilo a aspoň si mala o čom písať.:D
    Držím ti palce v ďalšom semestri, aby bol lepší a, ak je to možné, aby si mala menej smoly na blbých ľudí a skupinové práce (fuj fuj).
    Inak, vážne, profesorke sa to páčilo a spolužiaci to kritizovali? Tak to je fakt super kolektív… Yay, vysoká, can’t wait.

    Btw, úplne super článok, ty proste vieš všetko čitateľne a zábavne podať.:) A určite spíš aj ten výletový fotografický špeciál!:)

    1. Haha, hej, správne 😀

      No ďalší semester aktuálne vyzerá na katastrofu a to sa ešte ani nezačal. Ak budú naši učitelia štrajkovať, tak si ani nechcem predstavovať, ako to dopadne. Ale áno, „yay“ vysoká, máš sa na čo tešiť 😀

      Je pravdou, že som na prezentácii toho projektu dosť znervóznela a odklonila sa od textu, ktorý som mala pred sebou (lebo to vlastne ani nebol text, len naša práce a z tej som sa v tej rýchlosti nevedela vysomáriť). Takže som to trochu možno poplietla. Ale brutálne sa do nás pustili. Ale ironicky oni samy mali za projekt podstatne menej bodov 😀

      A vďaka 😀 Ja si síce nemyslím, že by to bolo až také záživné a zábavné, ale ak sa ti to chcelo dočítať do konca, tak je to asi v pohode 😀

  2. Uff! To byl pořádně náročný půlrok! Ale je fajn, žes to takto zvládla a ty předměty vypadaj zajímavě..ale chápu, to je tím, že se je nemusím učit 😀 A umím si představit, že zapadnout do novýho kolektivu není žádný med. Tak snad už to bude jen lepší 🙂

    1. Väčšina predmetov bola popravde v pohode, ale pri každom z nich sa vyskytli okolnosti, ktoré mi dojem kazili – nespolupracujúci spolužiaci, učitelia, ktorí majú dojem, že nič okrem ich predmetu nie je dôležité… Ale študujem jeden z tých ľahších odborov, takže by som sa hádam ani nemala príliš sťažovať 😀 Vďaka, tiež dúfam, že to bude s každým semestrom lepšie 😀

Napsat komentář: Myanmar Zrušit odpověď na komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *