Veľmi by ma potešilo, ak by sa mi v novom roku podarilo získať schopnosť aktívnosti – pravdou je, že ak dôjde na niečo, čo ma zaujíma, dokážem byť veľmi aktívna, až je to strašidelné, no obvykle u mňa prevažuje lenivosť a z toho dôvodu sa tu (a ani na všetkých ostatných mojich stránkach) nič nedeje. To by som rada zmenila, ale keďže viem, aká je pravdepodobnosť, že mi to vyjde, rozhodla som sa nedávať si to ako žiadne predsavzatie. V mojom prípade by nepomohol ani priamy príkaz. V každom prípade, ešte kým ma škola nezavaľuje svojimi otravnosťami… teda, povinnosťami, pokúsim sa to tu z času na čas niečím oživiť. Tentokrát prichádzam – prekvapivo – s poviedkou.

Poviedky obvykle nezverejňujem. Asi to bude tým, že ich obvykle ani nepíšem, ale ak ju napíšem, len výnimočne ju zverejním tak, aby si ju ani niekto mohol všimnúť. Ibaže táto poviedka mi vyniesla výhru v katastrofickej súťaži (to bol jej názov, nie moje hodnotenie :P) u Majky, a keď už bola zverejnená na jej blogu, prečo to nedať aj sem? Čítajte, deste sa, kritizujte ako sa vám zráči :vamp:

PS: Držte mi palce, práve teraz sedím na skúške…

* * *

Bolo pravé poludnie, keď sa prvýkrát objavili.

Anna postávala na nádraží a nohou netrpezlivo klopkala po podlahe. Jej údery nevnímal nikto okrem nej, pretože všetci rovnako nervózne vyčkávali na príchod toho istého vlaku.

Prečo toľko mešká? vŕtalo jej hlavou. Zlý pocit, s ktorým už to ráno vstávala z postele, bol teraz odrazu silnejší. Už dávno tu mal byť, opakovala si v mysli stále dookola. Takto to nemalo prebiehať…

Už to chcela vzdať a odbehnúť si na informácie, aby sa opýtala, či sa náhodou niečo neprihodilo. No v okamihu, kedy sa sotva zvrtla na opätku, konečne ohlásili príchod tak dlho meškajúceho vlaku a v diali sa začínali objavovať jeho obrysy.

Srdce jej so zmenšujúcou sa diaľkou tĺklo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Úsmev si okamžite našiel svoju cestu k tvári a ruky sa jej roztriasli. Bolo to už tak dávno, čo ho videla a predstava, že čakaniu bude za malú chvíľu koniec, ju napĺňalo obrovským šťastím. No zároveň tu celý čas bol prítomný i ten nepríjemný pocit.

Vlak zastavil, vrava na nádraží zosilnela, až si človek nebol vedomý ani vlastných myšlienok. Oči jej neprestajne behali z jedného konca na druhý, pátrala medzi davmi ľudí po tej známej tvári. Po jeho tmavých očiach, ktoré videla naposledy naplnené slzami, keď sa s ňou musel rozlúčiť. Po ústach, ktoré sa do toho osudného dňa zakaždým iba usmievali, kým mu nemusela dať zbohom – netušiac, či je to len na istý čas alebo už navždy. Preklínala ten deň v každom nasledujúcom okamihu a priala si, aby bola cesta, akou by sa to dalo zmeniť – ako by ho mohla uchrániť pred zlom, ktoré naňho čakalo. Ale bola bezmocná.

Proti vojne bol každý obyčajný človek bezmocný.

V tom okamihu konečne našla, čo hľadala. Rozbehla sa, predierala si cestu skupinami ľudí, nezastavujúc sa pred nikým a pred ničím. Svet navôkol zmizol, existovali len jeho oči v diaľke a ten úsmev. Úsmev, ktorý bol po toľkých bolestivých mesiacoch skutočný, konečne bol naozaj tam a nie len v jej predstavách a blúznivých snoch.

Jej syn bol nažive a nič z toho, čo sa stalo, už nebolo dôležité. Minulosť v tom okamihu prestávala existovať. Čakala ich iba budúcnosť.

Delilo ju od neho možno zopár krokov. Dokonca sa jej zazdalo, že počula, ako na ňu volá.

Aj ona zavolala naňho.

V tom momente sa zem zatriasla a odkiaľsi z diaľky sa náhle ozval výbuch. Vzápätí nasledoval druhý, tretí a niekoľko ďalších – každý prichádzajúci z inej strany. Niekto by si bol pomyslel, že im ktosi nad hlavami spúšťa bomby. Lenže obloha bola jasne modrá, široko-ďaleko nebolo jediného lietadla – no zem sa i tak triasla a ovzdušie zaplavovali čiastočky z vybuchujúcich budov.

„Mama!“ zvolal na Annu jej syn, ktorý konečne prekonal vzdialenosť, ktorá ich od seba delila. Zovrel matkinu ruku, pevne, možno až bolestivo, no hoci ju chcel zo všetkého najviac objať, aby sa cítila v bezpečí, a aby odohnal ten desivý pohľad z jej tváre, vedel, že na nič z toho im nezostáva čas. Museli sa dostať do bezpečia.

„Čo je to?“ prehovorila náhle rozochveným tónom. Jej otázka však zostávala nezodpovedaná, pretože ju syn cez ten hluk navôkol takmer vôbec nepočul. „Čo je to?!“ zopakovala hlasnejšie i zúfalejšie.

Predsa len sa obzrel, aby zbadal, na čo jeho matka tak zhrozene poukazovala.

Od prekvapenia sa zastavil – a ani si neuvedomil, že ostatní okolo neho konali rovnako, i keď každý upieral zrak iným smerom. No nech už hľadeli vpravo, či vľavo, dopredu, či dozadu, všetci videli rovnaký neznámy jav.

Zo zeme – z miest, kde sa ozývali výbuchy – sa až k oblohe tiahli pásy fialového svetla. Vlnili sa, pohybovali sa, ako sa rieka pohybuje vo svojom koryte. Miestami boli svetlejšie, inde tmavšie, no všetky sa s jednakou intenzitou tiahli k výšinám.

Na okamih celé okolie ovládlo ticho. Ľudia sa jeden po druhom odmlčali, aby upreli pohľady na neznáme fialové prúdy svetla vyvierajúce zo zeme. Len hodiny na nádraží hlasito tikali, kým sa obe ručičky nestretli pri dvanástke.

Hodiny v tichosti odbili celú.

Dieťa v náručí ženy, ktorá postávala vedľa Anny, v tichosti zavzlykalo.

A vtedy prišli.

Boli to mimozemšťania? Zmutované zvery? Démoni z pekla?

Nikto v tom okamihu netušil, na koho sa práve pozerajú. Vyzerali ako ľudia, ibaže ich oči ostro svietili. Žiarili jasným žltým svetlom a ich tiene sa vlnili v žiary popoludňajšieho slnka. Prichádzali zo všetkých strán, odetí v bielych plášťoch. Boli medzi nimi starí i mladí, deti, dospelí. Hľadeli na ľudí prázdnymi pohľadmi – v očakávaní, túžobne.

Anna zovrela ruku svojmu synovi. Bol to po dlhej dobe prvý pohyb, ktorý vykonala a nedokázala si nevšimnú, ako naň oči niektorých z neznámych prichádzajúcich zareagovali. Ich pohľady sa namierili na Annu, a potom si vzápätí rovnako upreným pohľadom prezerali i ostatných.

„Bojím sa,“ zafňukalo blonďavé dievčatko postávajúce neďaleko. Jej slová počuli v okruhu niekoľkých metrov takmer všetci, niektorí sa za ňou obzreli, iní na ňu zas hľadeli omnoho dlhšie, než by bolo potrebné.

Jeden z neznámych tvorov podišiel dopredu. Kráčal, až kým sa nezastavil pred mužom, ktorý pri ňom stál najbližšie. Zdalo sa, že muž by najradšej ušiel, triasol sa na celom tele – no zároveň bol zmeravený strachom, ktorý mu nedovoľoval zachrániť sa.

„Na tri utekáme,“ zašepkal syn Anne natoľko mĺkvo, že keby sebou v tom okamihu netrhla, neveril by, že ho počula.

Muž v bielom plášti natiahol ruku a priložil ju na hruď chlapovi pred ním. Ten sebou výrazne mykol, ale nedokázal sa vzdialiť natoľko, aby zo seba striasol tvorovu dlaň. Bol to ľahký, letmý dotyk, skoro ako keby ani nebol reálny.

„Jeden,“ začal syn odpočítavať. Annino srdce náhle tĺklo o čosi zbesilejšie a blonďavé dievčatko na ňu uprelo pohľad. Následne sa v očakávaní zahľadelo na svoju matku, ktorej bledú ruku tuho zvieralo v drobných, krehkých prstoch.

„Dva,“ pokračoval v odpočítavaní.

Spod tvorovej ruky priloženej na mužovej hrudi sa začínalo šíriť rovnaké fialové svetlo, aké predtým vyžarovalo z miest, odkiaľ neznáme bytosti prišli.

„Tri!“

V tom okamihu sa veci zvrtli príliš na to, aby bola Anna schopná rozbehnúť sa.

Tvorovia v bielych plášťoch sa ako desivé prízraky rozleteli do strán. Pohltili celé nádražie, zavalili ich ako ranná hmla, až po nich nezostalo jedinej ľudskej duše. Prenikali do ich fyzických schránok, vypálili ich vnútro a roztiahli sa v nich, akoby si na seba obliekali novú kožu.

Pohltili všetkých, ktorí neboli dostatočne rýchli.

Anna naposledy začula, ako na ňu jej syn volá. Cítila z jeho hlasu bolesť, zúfalstvo i zdesenie. V tej rýchlosti sa mu vytrhla z rúk a biele telá poletujúce okolo a napádajúce každého, kto nebol schopný ukryť sa do bezpečia, ho desili príliš na to, aby sa dokázal vrátiť.

Vrátiť sa, chytiť jej ruku, akoby to bolo posledné záchranne lano, a pomôcť jej.

Anna sa otočila tvárou za synovým hlasom. Už cítila, ako sa jej démonské prsty dotýkajú, ako si ju niekto z nich vyhliadol a vybral za svoju ľudskú schránku. Už mu nemohla ujsť, nemohla sa vymotať z jeho pazúrov a nasledovať syna do bezpečia. Mohla sa len rozlúčiť.

„Choď,“ naznačila ústami, ešte než ju priezračná bytosť zovrela vo svojej náruči.

Prenikla do nej, ovládla ju a stala sa ňou.

Anna v tej chvíli prestala existovať.

Rovnako ako väčšina ostatných, ktorí sa v ten deň nachádzali na nádraží.

Neboli však jediní. Rovnaké portály sa otvorili v mnohých ďalších oblastiach po celom svete, odkiaľ sa priezračné bytosti dostali von, aby ovládli ľudí a zaujali ich miesto na Zemi. Začali si nárokovať právo na život vo svetle, ktorý im bol takú dlhú dobu odopieraní. Prisahali, že s nimi budú žiť bok po boku v miery, až kým nenastane ozajstný koniec. No nakoľko je možné ich slovám veriť? Je možné vyčarovať harmóniu z nenávisti hlboko zakorenenej v ľudských dušiach? Je možné, aby ľudia spolunažívali s beštiami?

Bez ohľadu na to, či je odpoveď áno alebo nie, vždy tu bude niekto, kto nezabudne.

Tí, ktorí to všetko videli.

Tí, ktorí iba o vlások unikli.

Zaprisahali sa, že nikdy nezabudnú. Preto trpezlivo vyčkávajú na okamih, kedy spravia démoni chybu, ktorú im nebude možné odpustiť. Vyčkávajú okamih, kedy budú poznať spôsob, ako ich poraziť.

Potom zaútočia.