Je streda večer, sedem dní pre štátnicami a ja mám za sebou prvé učenie všetkých štátnicových okruhov a prvé (zatiaľ úspešné) pokusy o opakovanie. Čaká ma ešte opakovanie desiatich otázok a príprava na obhajobu, ktorú si jednoducho musím pripraviť skôr ako deň pred štátnicami, lebo keď som to takto urobila naposledy, mala som hotový nervový kolaps. A to nepreháňam. Boli z toho hotové krokodílie slzy. (Len aby ste boli v obraze, tento úvod píšem už tretíkrát, keďže som príspevok začala písať minulý piatok, pokúsila som sa ho dokončiť včera a nakoniec ho zverejňujem dnes).

Nedávno som si spomenula, že som tento školský rok vôbec nespracovala svoj zápis do Denníka študenta – najprv mi napadlo, že to celé zhrniem do jedného článku. Potom som si spomenula, aké dlhé bývajú moje články, a rozhodla som sa to napísať oddelene. Niežeby to nemohlo počkať. Niežeby som nemala iné starosti a povinnosti. Pf.

Presuňme sa teda späť v čase… *flashback sound*

 

Ako to celé začalo…

Na rozdiel od predchádzajúcich rokov, kedy som si mohla spokojne užívať ešte prevažne voľný september, som sa počas tohto posledného musela presunúť do Bratislavy už začiatkom mesiaca, pretože ma čakala moja druhá odborná prax (tá prvá sa mi páčila o čosi viac, keďže mi za ňu platili, heh). Nakoľko som bola lenivá pátrať po niečom, čo by skutočne nejako súviselo s témou mojej diplomovej práce, prikývla som školiteľke na jednu z dvoch možností, ktoré mi ponúkala: Univerzitná knižnica alebo Centrum vedecko-technických informácií SR. Vybrala som si CVTI pre žiadny očividný dôvod. A tak som približne tri týždne strávila štyri hodiny denne náhodnými činnosťami, ktoré ma iba vo veľmi malej miere obohatili – čas mi tam však plynul celkom rýchlo a mala som čo napísať do záverečnej správy, takže sa nesťažujem (a absolvovala som svoje prvé odborné školenie, ktoré ma, prekvapivo, aj niečo naučilo). Najhoršie na tom všetkom to prekliate teplo na tom prekliatom internáte a tie prekliate polhodinové ranné zápchy – ak by som nebola taká lenivá, chodila by som tam pešo!

Vzhľadom na to, že sme potrebovali mať za sebou 120 hodín praxe, odsunuli nám začiatok školy o týždeň neskôr, takže ma v zimnom semestri čakalo už len dvanásť ukrutných týždňov. Rozvrh sme mali od pondelka do štvrtka a dokopy až celých… tri predmety! Ak teda nerátam spomínanú prax a seminár k diplomovej práci – mala som totiž natoľko zhovievavú školiteľku, že ma nepotrebovala vidieť príliš často ani príliš pravidelne. Učitelia boli navyše pomerne veľkorysí a namiesto testov nás na konci semestra – až na jednu výnimku – čakalo iba odovzdávanie úloh (hoci v niektorých prípadoch by som asi viac brala tie skúšky). V každom prípade, bola som jednou z tých šťastnejší – keďže som si počas prvého roka nahodila všetky povinné aj povinne voliteľné predmety a zvládla som aj jeden voliteľný, nemusela som na poslednú chvíľu zháňať žiadne nudné a zbytočné predmety, ktorými by som vykryla nedostatok kreditov.

No a čo že také zaujímavé sa vyučuje v piatom ročníku štúdia na Informačných štúdiách?

 

Keď je rozvrh hodín vaším (ne)priateľom

Hneď na úvod týždňa sme začínali zľahka predmetom zvaným Analýza a návrh informačných systémov… Pretože na našom odbore sa aj seriózne učíme, ako robiť niečo také odborné, ako navrhovať informačné systémy. Ten predmet zachraňovalo iba to, že sme ho mali s učiteľkou, ktorú mám celkom rada – páči sa mi jej štýl učenia, aj keď možno by ešte mala popracovať na osnovách a na tom, čo si žiada viac a čomu stačí menej času. Väčšina priebežných úloh bola v pohode, pretože sme ich začínali robiť už na hodine a mohli sme to konzultovať. Samozrejme, šlo o skupinové úlohy *insert eye roll*. A aj keď mám svoj úzky okruh spolužiakov rada, moja hladina nevrlosti narastá priamo úmerne s ich nezáujmom a veď-ona-to-aj-tak-urobí postojom. Jasné, nie každý je génius na niektoré technické veci, ale povedať si: „Ja tomu aj tak nerozumiem, tak vám s tým nemôžem pomôcť“, nie je veľmi nápomocné. No ako ma táto škola naučila – seriózne, v Prešove som si nikdy takáto zneužívaná nepripadala –, takto to vo svete jednoducho funguje. Ten, komu na výsledku záleží, dostane v závere rovnaké potľapkanie po pleci ako ten, ktorý okolo projektu sotva prešiel. Vy ste stratili hodiny svojho života a zabili niekoľko mozgových buniek, zatiaľ čo oni sa flákali s frajermi, zarábali na brigádach alebo sa všemožne inak zabávali! Takže moja rada pre všetkých úbohých zneužívaných snaživcov tam vonku je: Buďte svine! Je jasné, že tú úlohu budete musieť odovzdať a budete sa na nej musieť nadrieť, ak vám záleží na finálnom produkte. Ale to neznamená, že im nemôžete poriadne prikúriť. Nájdite spôsob, ako ich prinútite potiť sa. Zaslúžia si to. A ak si to nezaslúžia, tak len preto, lebo sa vám úprimne pokúsili pomôcť.

Ale vráťme sa späť k téme. Našou poslednou úlohou bolo vybrať si tému a spracovať k nej niektoré kroky z analýzy a navrhovania systémov. Prešli sme všetkými možnými témami – elektronický obchod, svadobný salón, pohrebný ústav… Až sme skončili pri jazykovej škole. Väčšina úloh sa dala zvládnuť, aj keď sme ich stokrát prepisovali a upravovali, kým sme mali dojem, že je to správne. Najhoršie bolo vytvoriť návrh dvoch konkrétnych úkonov v systéme Access. Je to ten najhorší program pod slnkom, prisahám. Obzvlášť, ak niečo navrhujete systémom pokus-omyl a snažíte sa opraviť kód programovacieho jazyka, ktorý ste nikdy nevideli a ani nemáte poňatia, čo ktorý znak znamená, nieto ešte aby ste ho zmenili tak, aby robil, čo chcete vy. A keď sa nám už takmer úspešne podarilo dokončiť aj druhú úlohu, celé sa to rozbilo a ani jedna nefungovala, ako mala, a neexistovala žiadna šanca opraviť to, pretože sa to stalo pár minút pred odovzdávaním. Hej, na jednej strane to bola naša zlá organizácia času, na druhej strane SI TEN MIZERNÝ PROGRAM ROBIL, ČO SA MU ZACHCELO! Pri tejto časti som skutočne strácala nervy, nakoľko to bolo to najťažšie zo všetkého a nikto z našej šesťčlennej skupinky – okrem spolužiačky, ktorá so mnou strávila tri dni na Skype sledovaním mojej obrazovky, keďže sme boli každá na inom konci republiky – mi s tým ani trochu nepomohol. To bolo po prvýkrát, čo ma domáca úloha takmer rozplakala. No ako som sa zmienila, predmet nás učila naozaj milá a chápavá učiteľka, takže keď sme jej oduševnene rozprávali o svojich ťažkostiach a ukázali jej druhú verziu, v ktorej tá úloha viac-menej fungovala, pochopila nás a ocenila aj našu snahu.

V utorok nás čakal predmet zvaný Hodnotenie webových stránok. V prvom rade mi uniká, ako by ľudia, ktorí – v prevažnej väčšine, nepočítam tých pár výnimiek, ktoré videli HTML kód aj inde ako na hodine programovania na strednej škole – sa vôbec nevyznajú v tvorbe webových stránok či počítačovej grafiky, mohli byť kvalifikovaní na hodnotenie webových stránok. Áno, každý sa vie naučiť a pochopiť metodiku hodnotenia na základe určitých ukazovateľov, ale tvorba stránok a webových sídiel je omnoho komplikovanejšia. Áno, brali sme síce niečo, čomu sa hovorí informačná architektúra, avšak vždy som mala dojem, že na hodinách hovoríme o niečom, čo by sme už dávno mali všetci vedieť, než aby sme sa to snažili naučiť robiť (ale aby som bola spravodlivá – naučila som sa aspoň niečo, možno nie tak úplne, ako to urobiť, ale teraz už viem, že to existuje a teším sa na trochu voľného času bez školy, aby som mohla vylepšiť svoje webové stránky). Najväčším nedostatkom môjho odboru je (ironicky) to, že sa nás snažia naučiť úplne všetko. Čo, logicky, nie je možné. Takže ako to vyriešime? Naučíme ich iba povrch zo všetkého a ostatné nech si domyslia. Niekto by mohol povedať, že sa nám snažia dať základy a ak nás niečo zaujíma, je na nás, aby sme sa do toho zahĺbili. Lenže ak by som chcela vedieť, čo všetko by som sa mohla naučiť, otvorím si encyklopédiu a nebudem kvôli tomu chodiť na vysokú. Pre toto vymysleli špecializáciu v odbore – avšak to by museli zamestnať viac učiteľov kvalifikovaných vyučovať špecializovanejšie predmety. O tom môžeme jedine snívať.

Predmet ako taký prebiehal v pohode a aj úlohy ma bavili. Najnáročnejšia bola tá posledná, kde sme mali ľubovoľným spôsobom rozanalyzovať a zhodnotiť jednu webovú stránku. Moja finálna verzia tejto úlohy mala päťdesiat strán – ešte dvadsať strán teórie a mám z toho diplomovku (netvrdím, že by prešla, ale dalo by sa to tak klasifikovať, heh). Dostala som za ňu plný počet bodov – celých desať bodov z desiatich (alebo tak nejako). Koľkože bodov to predstavovalo z celkového počtu za celý predmet? Jednu desatinu. Ešteže aspoň tá snaha sa cení. Na skupinových úlohách (áno, zase) sme nestratili veľa bodov, ibaže nedostali sme žiadne za aktivitu na hodine (ako som sa v Bratislave dozvedela, aktivita na hodine znamená akčné vykrikovanie a vyjadrovanie svojich názorov úplne na všetko). Aké ponaučenie z toho plynie, moji drahí budúci študenti? Spoznajte svojich učiteľov – jedni vás totiž spražia pohľadmi a zlými známkami za to, že budete príliš často vyjadrovať svoj názor a pýtať sa, iní vám budú strhávať body za to, že pôsobíte ako niekto, kto žiadny názor nemá. Vôbec to nie je mätúce.

Posledný predmet nás čakal vo štvrtok. Aj keď naozaj oceňujem, že som nemusela stráviť v škole viac ako dve-tri hodiny denne, to je fakt taký sakra problém nedávať každému predmetu špeciálny deň?! Je! A prečo? Lebo ak ste na príliš malej katedre a na príliš bezvýznamnom odbore (očividne), väčšina učiteľov učí jeden alebo dva dni do týždňa. Potom je naozaj problém urobiť rozvrh, ktorý vás nenúti chodiť na otočku do školy a domov päťkrát do týždňa kvôli piatim predmetom. Ale späť k štvrtkovému predmetu, ktorým bola Teória informačnej vedy. Znie to ako niečo, čo je celkom dôležitým základom pre odbor na Katedre knižničnej a informačnej vedy, však? Takže kam ho zaradíme v študijnom pláne päťročného štúdia? Áno, do posledného ročník. O koľko jednoduchšie by sa mi učili všetky tie predchádzajúce predmety, ak by som vedela to, čo viem teraz.

Tento predmet bol tým jediným, kde nás čakala normálna teória a skúšky – písomná v decembri a ústna v januári, lebo prečo by sa nám nemalo chcieť tlačiť si do hlavy druhýkrát to isté (a potom tretíkrát na štátnice – vlastne som celkom rada, že som sa to musela učiť len takto nedávno, teraz mi to šlo do hlavy omnoho rýchlejšie, heh). Počas semestra sme zas odovzdávali krátke eseje na veľmi zaujímavé témy hodné hlbokého polemizovania, napríklad „Prečo by sme mali definovať informácie?“. Stále neviem prečo, ale ak by vás to zaujímalo – učila som sa trinásť rozličných definícií pojmu „informácie“. A to ani nie sú všetky, ktoré v rámci informačnej vedy existujú *let that sink in*.

Semester som napokon ukončila niekedy v prvom alebo v druhom januárovom týždni a hneď som mohla začať akčne pracovať na diplomovej práci, ktorá sa týkala nášho drahého Goodreads. Najprv som tým nápadom bola fascinovaná, potom som sa začala obávať, že nebudem mať dostatok materiálov. Nakoniec som mala materiálov viac než dosť – možno až príliš veľa. A kým nastal oficiálny koniec zimného semestra, mala som napísanú teóriu na tridsaťpäť strán. Ale tomu, ako to s mojou diplomovkou pokračovalo ďalej, sa budem venovať až vo finálnom reporte, ktorý príde po štátniciach. Ak zoštátnicujem. Ak nie, tak sa možno už nikdy neuvidíme…

 

Do štvorice všetko… dobré?

Tento rok som mala obrovské šťastie, čo sa týka ubytovania – najlepšie za celé tie štyri roky, ktoré som strávila na univerzitných internátoch. Šla som na dvojposteľovú izbu so spolužiačkou, ktorá ani počas prvého ročníka netrávila na internáte veľa času, nakoľko bývala s priateľom, ale z nejakého dôvodu jej rodičia tú izbu predsa len platili. A keď hovorím, že tam netrávila veľa času, myslím tým, že tam nespala hádam ani jednu noc. Tento rok so mnou strávila na izbe možno päť dní a to aj tak iba na začiatku semestra. Musím však povedať, že to bolo našťastie iba pár dní, pretože zakaždým sme šli spať asi o druhej alebo aj neskôr, keďže sme nedokázali zatvoriť ústa. Prebrali sme úplne všetko – od šťastných spomienok na Prešov, po ešte šťastnejšie spomienky na detstvo, naše obľúbené seriály, telenovely, rozprávky, hračky či veci, ktoré už dnešná generácia mladých ľudí nikdy nezažije. Ah, tá nostalgia. Väčšinu roka som teda strávila na izbe sama a život mi kazili iba dievčatá z vedľajšej izby, z ktorých jedna mala prisámvačku hlas ako bosorka. Krv sa mi varila v žilách zakaždým, keď som ho začula. Ale inak mám skutočne nervy v poriadku.

Tento rok bol aj nočný život na internáte akýsi pokojnejší ako ten minulý – stále sa síce našli magori, ktorí vykrikovali pod oknami alebo si pospevovali Macejko či A od Prešova, no bolo ich podstatne menej, keďže som len v malom množstve prípadov bola nútená použiť štuple do uší. Aj naďalej však zostávajú mojím najobľúbenejším aspektom štúdia v Bratislave internátne jedálne, ktoré som tento rok navštevovala ešte o čosi viac, hlavne počas raňajok. Ah, praženica vo Venze je mňam! Na druhej strane, praženica v Eat & Meet je fakt fuj.

 

Svetlé dni, keď bol život v Bratislave fajn

Ale aby som nehovorila iba o škole, život v Bratislave vedel byť aj fajn, obzvlášť keď mi dokázal sprostredkovať zaujímavé výlety s ľuďmi, s ktorými by som cestovala aj na koniec sveta – ak by mi tú cestu preplatili, samozrejme. Hneď v septembri sme sa spolu so Sue, Neliss a Mimi vybrali na výlet do Ledníc. Nie som príliš impulzívny človek, ale keď som videla obrázky toho krááááásneho zámku a zistila som, že sa nachádza iba taký malý kúsok od Bratislavy, bola som rozhodnutá vidieť ho na vlastné oči. A dievčatá sa ku mne (rady a dobrovoľne, pravdaže) pridali. Jedno krásne sobotňajšie septembrové ráno sme nasadli na vlak a o hodinu a pol sme boli na mieste. Lednice sú úžasné – veď sa len pozrite na jedinú fotografiu tohto zámku a hneď vám to musí byť jasné. Strávili sme niekoľko hodín prechádzaním sa po zámku a po zámockom parku, užili si výhľad z minaretu, kvetinky v skleníku a záhradu ako bludisko, popritom sme si uškvarili mozgy a takmer vypľuli dušu. Ani päť hodín nám však nestačilo na to, aby sme videli úplne všetko, takže ja osobne som ochotná vybrať sa tam po čase znovu, pretože tej krásy sa človek len tak nabažiť nemôže.

Príspevok, ktorý zdieľa Michelle (@chelly_ou), Sep 10, 2016 o 8:45 PDT

V októbri som si spravila dva výlety – jeden do Prahy a druhý do Trenčína. So sestrou sme mali veľké plány, chceli sme ísť na jeden vzdialenejší hrad. Chystali sme sa tam už začiatkom septembra, lenže prišla mi do toho prax, tak sme to odložili na inokedy. Počasie nám však neprialo, preto sme robili to, čo robíme vždy – flákali sa po obchodných domoch. V tom čase sa ale v Prahe konal Signal Festival – festival svetiel, tak sme to šli otestovať. Aj keď bola vonku šialená zima. Nakoniec to bolo fajn, hoci nie také dobré, ako som dúfala. Nasmiali sme sa na tom, že sme asi hodinu stáli v rade, netušiac, čo sa nachádza na jeho konci – a nachádzalo sa tam fotenie, kde ste dostali na ruku divné svietiace vecičky, ktorými ste mali mávať a na fotografii sa potom objavili farebné čiary… Čiže to bolo úplne od veci. Najlepšie bolo 3D premietanie, ktoré ma skutočne uchvátilo. A pretože bolo platené, bolo tam relatívne málo ľudí, takže ste aj mohli podísť bližšie a niečo vidieť. Strávili sme tak asi tri alebo štyri hodiny prechádzaním sa po nočnej Prahe v tuhej zime, pátrajúc po stanovištiach, ktoré nakoniec vôbec neboli tam, kde podľa mapy byť mali, a na konci výletu som mala dojem, že moje nohy už dávno nepatria môjmu telu a môj mozog by určite vypol v sekunde, ako by som sa zastavila. Skrátka – moje výlety nikdy nie sú bez zážitkov. Môžu byť nudné, ibaže nikdy nie bez zážitkov.

Príspevok, ktorý zdieľa Michelle (@chelly_ou), Okt 14, 2016 o 2:36 PDT

O týždeň neskôr, naspäť na Slovensku, sme sa s Neliss vybrali na výlet do Trenčína, keďže to bolo také ideálne miesto na polceste medzi Bratislavou a Žilinou a obe sme chceli vidieť Trenčiansky hrad. Mali sme veľké šťastie, pretože práve v ten deň po dlhom čase znovu vykuklo slniečko a my sme mali príjemný, slnečný, nedaždivý a nemrznúci výlet. Trenčiansky hrad je tiež krásnym miestom na výlet, aj keď musím uznať, že je krajší zvonku ako zvnútra, kam sa vám asi neoplatí ísť viackrát ako raz (hoci mám dojem, že to platí pre väčšinu hradov a zámkov). Taktiež to bolo po prvýkrát, čo som šla na nejaký hrad v jeseni a musím uznať, že tie nádherné žlté listy na stromoch dodávali celému prostrediu na zvláštnom čare.

Príspevok, ktorý zdieľa Michelle (@chelly_ou), Okt 22, 2016 o 3:49 PDT

V novembri sme si pre zmenu vyhradili čas na Bibliotéku. Z minulého ročníka som síce nebola príliš nadšená, ale rozhodla som sa dať tejto akcii ešte jednu šancu. Tento rok (alebo tento ročník) ma však uistil, že to nie je akcia, ktorú by som si potrebovala zopakovať aj tretíkrát. Áno, je krásne prechádzať sa medzi toľkými knihami, ale keď sa tie kníhkupectvá neunúvajú ponúknuť ani len nejaké skutočne lákavé zľavy, tak mi uniká pointa takéhoto otŕčania sa. Ak by som si chcela kúpiť knihy za plné ceny, navštívila by som kníhkupectvo počas roka. Ale to je len pohľad mňa, obrovského držgroša, iní tam určite radi utratia všetko, čo majú v peňaženkách. A pokiaľ ide o program, ten mi pripadal ešte menej zaujímavý ako minulý rok. Nakoľko nečítam knihy slovenských autorov, o ktorých sa tam hovorí najviac (a ktorí sa tam najviac otŕčajú), v programe ma dokáže osloviť len minimum „prednášok“. A aj to v podstate pokazili. Zatiaľ čo minulý rok ma bavilo aspoň odovzdávanie Cien Fantázie, ktoré malo skvelého moderátora, ktorý z toho dokázal urobiť zábavný program, pri tohtoročnom som mala dojem, že nikto z nich netuší, kde je sever, nevedeli sme, o čom boli príbehy, ktoré vyhrali, a občas mi uniklo aj to, kto vlastne vyhral. Keďže sme boli takmer všetky akési znechutené (jedna dokonca prišla na Bibliotéku až z východu Slovenska a strávila tam dokopy možno pol hodiny, ehm), nakoniec sme sa presunuli do Urban Space a pokecali sme si o knihách lepšie, ako keby sme mali stáť uprostred tých davov ľudí alebo rušiť program naším šepkaním. Bibliotéku teda v budúcnosti už zrejme testovať nebudem – v každom prípade by som sa jedného dňa veľmi rada dostala na Svět knih v Prahe. Neviem kedy, ale jedného dňa ten cieľ určite naplním.

 

Kto sa prepracoval až na koniec, nech zodvihne ruku

Nevýhodou toho, keď človek píše reporty zo svojho života s polročným oneskorením, je skutočnosť, že si veľa vecí a dojmov nepamätá. Určite som zabudla na nejakú múdrosť, o ktorú by som sa s vami ešte chcela podeliť… Ale budeme sa musieť všetci zmieriť s tým, že sa ju nikdy nedozvieme. Ak sa mi podarí úspešne dokončiť svoje nudné (a občas psychicky aj fyzicky bolestivé) vysokoškolské štúdium, pokúsim sa o tom napísať skôr ako o pol roka, keď už to nebude ani naoko aktuálne. Nech to mám rýchlo za sebou a môžem sa posunúť do novej fázy života. Ktorá ma, len tak medzi nami, vôbec nedesí. Nie. Ani trochu. Som pripravená. Som… *uteká sa ukryť pod posteľ a popiera akúkoľvek existenciu povinností… dane? čo sú to dane?*

PS: Ospravedlňujem sa za všetky tie nesúvislé dlhé vety a gramatické chyby. Tento príspevok ma omnoho viac výlevový charakter ako hociktorý iný príspevok, aký som kedy napísala. Tvárme sa, že za to môže príliš veľa učenia.