Бібліотека

Бібліотека

Po niekoľkých mesiacoch vám znovu prinášam jeden malý report z môjho malého života. Zaujímavostí sa veľa nedozviete a ak aj áno, určite vášmu životu nijako nepomôžu. Ale svoje kecy sa chystám podporiť nejakým tým obrazovým materiálom, takže pokiaľ sa predsa len rozhodnete čítať ďalej, snáď sa vám tým ten nepríjemný zážitok nejako… spríjemní.

Od ukončenia školy mi ubehlo už pár dlhých mesiacov a hoci som od konca júla mala dojem, že ten čas do ďalšieho septembra bude určite plynúť strašne, priam smrteľne strašne, pomaly, odrazu je tu február. Zase nastáva čas podávania prihlášok, zase sa blíži stresovanie z prijatia/neprijatia, ktoré je pre mňa tentokrát dosť kľúčové, keďže viac odkladaní si dovoliť nemôžem. Ale tento post nepíšem preto, aby som sa dopredu sťažovala na niečo, čo sa stane/nestane/môže stať/nemôže stať. Skôr si chcem zaspomínať na uplynulé štyri mesiace (obdobie od začiatku októbra do konca januára, ak mám byť presná), kedy som vykonávala svoju absolventskú prax. A verte mi, že ak niekto dokáže nafúknuť niečo také obyčajné a nudné, ako je absolventská prax, tak som to určite ja.

Prax som si začala vybavovať už začiatkom septembra, pretože som žila v presvedčení, že mi to istý čas zaberie a pokiaľ sa na mňa usmeje šťastie, tak na ňu od januára nastúpim a pol roka budem niekde makať. Alebo „makať“ – to zrejme závisí od uhla pohľadu. Čuduj sa svete, keď na úrade práce spomeniete spojenie „absolventská prax“, odrazu všetky nožičky kmitajú a každý hľadá miesto, kam by vás ihneď strčil. Do troch dní som tak mala vybrané miesto pre vykonávanie praxe a od prvého októbra som začala pracovať.

Pán na úrade práce sa ma samozrejme chcel najprv pokúsiť strčiť do našej mestskej knižnice, čo je logické, keďže podľa nového zákona musíte praxovať výlučne v oblasti, ktorú ste študovali naposledy (aj keby ste mali vyštudovanú strednú a vysokú v rôznych oblastiach, platí len vaše vysokoškolské vzdelanie). Tam ma ale nechceli, lebo načo vám bude jeden pár rúk navyše, dokonca zadarmo, že? Tak som začala obchádzať knižnice na základných školách (ktorých je u nás na také malé mesto akosi požehnane). V jednej nemali knižnicu, ktorá by potrebovala knihovníka, v druhej nemali dojem, že by potrebovali pomocnú silu a až v tretej mi nadšene povedali áno. Jupí. Lenže potom som sa šla spýtať ešte aj do múzea, pretože ma predstava práce v múzeu akosi lákala (len by to asi nemohlo byť múzeum v našom pidimeste). Ukázalo sa, že súčasťou múzea je aj knižnica, v ktorej mali zhodou okolností toľko práce, že by sa im pomoc zišla. A tak som sa dostala z „nikto ma nikde nechce“ do „neviem si vybrať“ takmer bleskovou rýchlosťou. Úprimne, ak by som mohla, chodila by som na obe miesta naraz, pretože obe ponúkali mimoriadne odlišné skúsenosti. Ale napokon som si vybrala múzeum.

Tak sa mojím domovom na štyri mesiace stalo Музей української культури – teda Múzeum ukrajinskej kultúry.

Fakt, že som až do toho času o ich knižnici nič nepočula, svedčí o tom, že to nie je žiadne kultúrne stredisko. Čo je zrejme dobre, pretože ľudia, ktorí ma lepšie poznajú, vedia, že neviem jednať s ľuďmi. Obzvlášť s deťmi (Sunny, moja najdrahšia detská knihovníčka, doposiaľ všetky moje veľmi originálne nápady na aktivity s deťmi s hrôzou v očiach zamietla). Z toho vyplýva, že som štyri mesiace, päť dní v týždni, štyri hodiny denne (viac-menej, občas sa prihodil aj nejaký deň voľna) trávila v dvoch malých miestnostiach, ktoré si hovorili „knižnica“. Sotva ste vošli dnu ovalil vás zápach starých kníh – spočiatku som si naň musela zvykať, no postupom času som ho brala ako samozrejmosť. No aj tak, nemôže to byť až také zlé, však? Veď som mohla tráviť čas medzi knihami, čítať si ich a… Nie. Zastavím vás skôr, než si môžete povedať, že práca v knižnici môže byť zábavná, lebo veľa kníh a lebo veľa čítania. Povedala by som, že to platí o každej knižnici, ale mám dojem, že o tejto to platí dvojnásobne. Prečo? Vzhľadom k tomu, že ide o špeciálnu knižnicu, sú knihy v nej hlavne: po a) staré a po b) z 80% v azbuke. Neviem ako pre vás, ale pre mňa to nie je ideálna kombinácia.

Našťastie, s výnimkou niekoľkých dní, kedy som sa faaaakt straaaašne nudila, som obvykle mala čo robiť. Prvý týždeň som triedila knihy, ktoré im daroval jeden pán a ktoré bolo potrebné postupne spracovať. Časť z nich už bola povyberaná zo škatúľ, keď som tam prišla, takže ma v prvý deň privítala kopa kníh rozhádzaných po zemi. Do konca týždňa však boli všetky pekne poukladané na kôpky podľa ich obsahu a v niektorých prípadoch aj jazyka.



A áno, kým som s praxou skončila, všetky tieto kôpky odtiaľ zmizli (aj keď asi polovica z nich bola ich presunutá na opačnú stranu miestnosti, ehm).

Aby ste si dokázali urobiť predstavu o mojej štvormesačnej činnosti, zasvätím vás do celého procesu, lebo po kúskoch to nedáva zmysel. Všetky nové knihy od jedného darcu sa najprv potriedia (pre prípad, že by sa tam niektoré nachádzali viackrát, alebo že by medzi nimi boli série, ktoré sa zapisovali pod jedným číslom). Potom, pretože knižnica ešte nebola zdigitalizovaná, som sa vrhla na pátranie po jednotlivých knihách v lístkovom katalógu.



Ak ste si mysleli, že usporiadať niečo podľa abecedy alebo nájsť jednu kartičku medzi tisíckami ďalších usporiadaných podľa abecedy, je nepríjemné, ešte ste asi nič z toho asi nemuseli robiť podľa azbuky.

Každú knihu bolo nutné vyhľadať pod jej názvom i pod autorom. A ak ešte nebola súčasťou zbierky, alebo ju mali v menej ako v troch kópiách, presunula sa na ďalšiu kôpku, bližšie k pani vedúcej, ktorá ich následne spracovala. Jednotlivé prírastky najprv zapísala do zoznamu kníh darovaných od toho a tamtoho, potom prešla na ich katalogizáciu. Moje čerstvo vyštudované ja sa v tomto ukázalo byť náramne užitočné, pretože som ju naučila priraďovať knihám MDT podľa nových tabuliek, ktoré sa dajú nájsť online a konečne mohla zahodiť tie staré z 50-tych rokov, ktoré už ani neboli aktuálne. Odrazu som si pripadala taká potrebná! Knihy sa potom vracali späť na môj stôl, kde som na ne lepila čísielka, podľa ktorých sa zakladali do regálov, a taktiež som im vypisovala knižničný a kontrolný lístok. Vytlačené kartičky do lístkového katalógu tiež skončili u mňa na ďalšie spracovanie.



Po ich dôkladnom ostrihaní z nich vznikli takéto kôpky. Toto sú iba kartičky, ktoré sa ukladajú podľa názvu knihy a mena autora. Okrem nich má ešte každá kniha kartičku, ktorá sa zakladá podľa signatúry (ešte že čísla sú aj v azbuke stále arabské) a kartičku zakladajúcu sa do predmetového katalógu.

Založiť takúto kopu mi spočiatku trvalo aj celý deň. No… celé štyri hodiny, ktoré som tam trávila. Ku koncu som v tom bola lepšia a nepotrebovala som toľko sledovať azbuku, ktorú sme mali vyvesenú na stene, aby som vedela, aké písmenko nasleduje za tým a za tým. Pravdou však je, že už po mesiaci som v tých abecedách mala taký chaos, že som občas nedokázala rozlíšiť, či to, na čo sa pozerám, je naša abeceda alebo azbuka. Najviac sa to prejavilo počas návštevy u očného – väčšinu riadkov som nevidela, pretože som maximálne slepá, a keď som konečne nejaké videla, nedokázala som sa rozhodnúť, či je to N alebo I, P alebo R… Vtedy som pobavila sama seba.

Toto bola moja obvyklá činnosť, no niekedy sa vyskytli aj aktivity, ktoré moje dni trochu ozvláštnili. Asi dva týždne som sa napríklad venovala triedeniu a zapisovaniu gramofónových platní do prírastkového zoznamu. Vtedy som začala využívať svoje znalosti z transliterácie azbuky do latinky, ktorá ma časom hrozne chytila.



Občas ma dokonca pustili k počítaču, aby som zapisovala knihy do zoznamu darovaných kníh.



Je to irónia alebo osud, že číslu 666 pripadla práve kniha s týmto názvom? A nebol to žiadny zámer z mojej strany, zapisovala som ich v takom poradí, v akom sa mi dostali pod ruky :D

A občas som narazila na veľmi zvláštne knihy.



Toto je definitívne najčudnejšie vytlačená kniha, akú som kedy videla.

Najnudnejšie boli väčšinou dni, ktoré som strávila v samotnom múzeu. Keď mala vedúca službu v expozícii, spočiatku som tam musela chodiť s ňou (neskôr mi už dali na výber a vtedy som si vždy vybrala zostať v smradľavej knižnici). To boli potom štyri hodiny nudného vysedávania medzi štyrmi stenami, pretože za celý ten čas tam nevkročila jediná noha. Mala som však možnosť súkromnej prehliadky jednotlivých častí múzea a v jeden deň som dokonca mala to privilégium manipulovať s exponátmi. Kopa sa ich vrátila z digitalizácie, takže ich bolo potrebné podľa fotiek uložiť späť na miesto. Definitívne to bol jeden z najakčnejších dní mojej praxe.

Inak, ako zvyčajne, keď pracujete medzi staršími ľuďmi, ma volali k rôznym počítačovým záhadám. Ako napríklad k záhade stratených fotografií. Jednej pani niekto poslal 60 fotiek, ale jej sa z nejakého dôvodu stiahla a zobrazovala len jedna. S odhodlaním som sa teda pustila do pátrania. Výsledok? Zvyšných 59 sa nachádzalo na ďalších stranách jedného PDF súboru. Riešila som aj záhadu 600-stranového PDF súboru, ktorý bolo potrebné previesť do Wordu, aby sa s ním dalo pracovať. Trvalo mi týždeň, kým som ich presvedčila, že najpraktickejšie bude napísať autorovi súboru, aby im to v tom Worde poslal. Využila som dokonca aj svoju angličtinu a napísala správu profesorovi jednej kanadskej univerzity, ktorý namiesto toho, aby odpovedal naspäť mailom, poslal poštou list, ktorý prišiel hádam o celý mesiac neskôr. Zažila som aj jeden trápny okamih, keď som šla vyzdvihnúť noviny a namiesto do ich kancelárie som vpadla do kancelárie nemenovanej poisťovne. Stretla som sa so svojimi bývalými učiteľkami zo základnej – jednu z nich som si pamätala ja, ale ona mňa nie; tá druhá si zas prehnane detailne pamätala mňa a ja ju nie. Irónia osudu, zrejme.

Po plne odpracovanom októbri, som mala v novembri pár dní voľna, ktoré som potrebovala na výlet do Prahy. Spolu s bratom a sestrami sme mali už od leta kúpený lístok na koncert Daniela Landu. Bol to môj prvý koncert v živote (ak definujem koncert ako niečo, kde niekto príde vystupovať a vy si na to jeho vystúpenie kúpite nie práve najlacnejší lístok), ale rozhodne som si ho maximálne užila.



Prvýkrát som po príchode do Prahy mala za úlohu dostať sa zo stanice k bratovi domov sama – väčšinu cesty mi to šlo dobre, len keď som sa vytrepala z metra na zastávku, nechala som si ujsť tri autobusy, než som sa do jedného z nich odhodlala nastúpiť (niežeby všetky nešli tým istým smerom). Naspäť domov som šla v noci z nedele na pondelok a ráno rovno do práce. A ako odmenu som si z výletu priniesla vírus a zvyškom týždňa som sa v podstate prekašľala.

Než som sa nazdala, vyrútili sa na nás Vianoce. Štyri dni pred štedrým dňom sa u nás pieklo o sto šesť. Každý rok si vravíme, že tento rok toho nebudeme piecť až tak veľa. Lenže potom príde každý s nejakým koláčom, ktorý proste musíme upiecť, lebo bez neho by to neboli Vianoce. A dopadne to tak, že toho napečieme viac než rok predtým. Medové rezy lebo brat, medovníky lebo tradícia, sandokánové oči lebo najobľúbenejšie (nikdy nepochopím, prečo sa to volá práve sandokánové oči), kokosová roláda lebo ja, karamelové košíčky lebo Majka inšpirovala, linecké kolieska lebo základ každých Vianoc, čokoládové rožky lebo všetci (okrem mňa), slané koláčiky alias sůloví lebo sestra experimentovala a oco súhlasil, že to zje, vanilkové rožky lebo sestra, vínové pečivo lebo bude raz-dva, kokosové koláčiky lebo môj výmysel, kávové slzičky (aj keď u nás sú to hríbiky) lebo to proste musí byť… plus určite som ešte na niečo zabudla. A čo na to mama? „Ta co sce še ošaleli?“.



Hej, všetky tie dózy a škatule sú plné koláčov. I kid you not. A to sme ani nepozívali žiadnu návštevu a neusporiadali nijakú hostinu.



A takto to vyzerá, keď pustíte k práci s nebezpečne ostrými formičkami profesionála.

O darčekoch sa veľmi hovoriť nedá, ale ešte pred Vianocami som sa rozhodla urobiť si radosť kúpou všetkých DVD Harryho Pottera. Najprv som ich chcela kupovať postupne a pomaly si budovať zbierku. Potom som narazila na túto špeciálnu edíciu za cenu, ktorá bola v podstate rovnaká, ako keby som si jednotlivé DVD kupovala postupne, len mínus poštovné (pri takej sume už boli ochotní prižmúriť oči a odpustiť mi ho, jeeej). Bolo to impulzívne rozhodnutie, ktoré prišlo doslova z jasného neba, ale som zaň vďačná, pretože ak niečo milujete, tak nie je čo riešiť. Počas pečenia koláčov sme túto moju investíciu so sestrou hneď využili a dali si celý HP maratón, z ktorého sa pravdepodobne stane naša nová vianočná tradícia. Ako totiž sestra poznamenala, Harry Potter je to jediné, čo dokáže zaujať pozornosť nášho oca – ako keď dieťaťu pustíte nejakú fascinujúco blikajúcu reklamu.



Jeden špeciálny zážitok som mala aj v januári, keď som sa po prvýkrát vo svojom živote hlásila do normálneho zamestnania. (Keď tak na to pozerám, za tie štyri mesiace som zažila veľa vecí po prvýkrát, očividne.) Pôvodne som to nechcela urobiť, ale ľudia okolo mňa o tom neustále hovorili, tak som si povedala „What the hell…“ a urobila som to. Šlo o miesto grafika v jednej veľkej (na naše mesto veľkej) firme (ehmsekteehm). Ja síce veľmi ideálnu predstavu o mojich profesionálnych schopnostiach nemám, ale človek niekde musí začať, takže som sa na okamih rozhodla dôverovať si a… Pff, moje schopnosti sa na rad ani nedostali. Skôr, než niekoho vôbec pozvú na pohovor, nechajú ho prejsť sériou siedmich testov, na základne ktorých zhodnotia, či im ten človek za pozornosť stojí alebo nie. Hneď na druhý deň som si teda vyhradila celé popoludnie na ich vyplnenie (nervy som z toho mala už od rána a ani som kvôli tomu nemala chuť vrátiť sa domov). Pani v telefóne vravela, že by to mohlo zabrať také tri hodiny, ale mne to trvalo určite aspoň štyri, ak nie viac. Dotazníky o mne a o mojich pracovných (ne)skúsenostiach boli tou ľahšou časťou, aj keď ich filozofické otázky na štýl „Čo očakávate od tohto zamestnania?“ mi varili mozog. Ako prvý ma ale skutočne začal deptať osobnostný dotazník (hej, presne taký, aký sme mali aj na prijímačkách v Žiline). Ale najviac ma zabil EQ test s otázkami ako (parafrázujem, pretože presné znenie urobilo „fjuuuu“ v sekunde, kedy som klikla na ďalší test – to „fjuuu“ je, prosím pekne, zvuk odlietajúcej myšlienky): „Majú byť ľudia, ktorí veľa sexujú, potrestaní? Priťahuje vás opačné pohlavie? Sú ľudia dobrí, len ak sú trestaní?“ Myslím, že si podľa toho viete utvoriť predstavu. Pri IQ teste som sa uistila, že matematika a ja viac nikdy nebudeme kamaráti; pri teste vodcovstva som nezistila vôbec nič a posledný, tzv. duplikačný test som urobila za pár sekúnd bez toho, aby som sa nad niektorou z otázok ešte zamýšľala (čo, ako som neskôr zistila, bolo správne riešenie). Hneď na druhý deň som od pani z personálneho dostala stručnú odpoveď, kde slušne označila moje výsledky za neoptimálne. Pod tlakom okolia som si s ňou ale dohodla stretnutie, na ktorom mi mala tieto výsledky priblížiť (bude to zrejme môj najodvážnejší čin roka 2015). Na moje obrovské prekvapenie bola tá pani (alebo skôr slečna) hrozne milá a priateľská, a dokonca som si počas našej konverzácie ani nepripadala ako úplný neandertálec. Úspech! No a kde že sa v mojich výsledkoch ukrývala tá závada? No predsa v mojom osobnostnom teste! Šokujúce! (Keď som hneď po spravení testov hovorila s bývalou spolužiačkou, jej okamžitá odpoveď znela: „Osobnostné testy? To nie je tvoja silná stránka“. Vtedy som sa tomu zasmiala, ale teraz… Damn, už to nie je náhoda! Naozaj je to moja slabá stránka!) Vyšlo mi v nich, že som málo komunikatívna a málo aktívna, čo im nevyhovuje a vraj to môžem skúsiť o pol roka zase, lebo ostatné testy boli v pohode. (Moje IQ aj napriek chýbajúcim matematickým schopnostiam zostalo trojčíselné.) Keďže ale pochybujem, že moje komunikačné schopnosti sa po pol roku strávenom prevažne v spoločnosti našich nie práve najukecanejších mačiek nejako zvýšia, skúšať to asi nebudem. Bola to síce zábava (z určitého veľmi čudného uhla), no nie zase až taká veľká.

Na záver reportu ešte prinášam zopár fotografií nášho zverinca – bez toho by žiadny report o mojom živote nebol reportom o mojom živote, no nie?





Náš malý bobek sa v októbri kdesi zašpinil, takže potreboval kúpeľ. Ak by som pri sebe mala foťák vo chvíli, keď som ho ponorila do vedra s vodou, bola by to ohromná fotka. Po prvýkrát sa mi totiž stalo, že sa mi mačka pod rukami netrhala a nesnažila sa vodnému útoku ujsť. Bol taký zlatý, keď sedel vo vedre s vodou až po bradu a pozeral na mňa veľkými zmätenými očami.



Takto to dopadne, keď si občas nedám pozor. Obvykle na mňa vyskočí najprv len jedna, no potom si to všimnú ostatné a odrazu by sa na mňa najradšej vyšplhali všetky naraz (mačky sú občas až chorobne závistlivé). A všetky žijú v zvláštnom presvedčení, že ak vám vylezú na chrbát, máte im za to byť vďační a nechať ich tam v pokoji odpočívať.



Nikto nechápe princíp „skupinového tepla“ lepšie ako mačky. Od leta až do… no, v podstate až do prvého snehu, mali pred maminou dielňou položené dve škatule so senom – neskôr som tú druhú použila ako protivetrový kryt. No a jedného dňa som ich tam našla ležať pekne pokope natlačené jedna na druhej. Odvtedy tam takto ležali každý deň.



Mačky sa veľmi rady usalašia na čomkoľvek, čo (hlavne) na zemi nájdu. Jeden deň v januári som odhadzovala sneh. Keď mi už bolo príliš teplo, odhodila som čiapku na chodník a do piatich minút si ju jedna z nich prisvojila. A nie, nevrátila mi ju dobrovoľne.

Týmto svoje hlásenie ukončujem, pretože je už aj tak dosť dlhé (a pretože už toho viac na jazyku nemám – šokujúce, ja viem, lebo občas to vyzerá, že ja mám stále čo povedať). Tie štyri mesiace mi ubehli ako voda a práca v knižnici mi celkom chýba. I napriek tomu, že niektoré dni mi pripadali skoro ako za trest, väčšinu času som si to užívala, bavilo ma to a hlavne mi pritom čas utiekol ako voda. Teraz môžem jedine dúfať, že si do septembra (snáď len do septembra) ešte zoženiem nejaký iný úspešný (a najlepšie aj praktický) požierač času a že aj druhá polovica môjho voľného roka mi zbehne ako voda. Aj keď… Verím, že (ak mi tá škola vyjde) o rok si budem želať, aby sa mi toto voľno vrátilo, takže… Zabudnite na to. Idem si užívať voľného času, kým môžem.

S pozdravom vaša voľný čas si užívajúca Michelle.

9 thoughts on “Бібліотека

  1. och, takú prax by som milerada prijala, ja som praxovala v jednej poisťovni to ešte vrámci strednej a poviem ti, že to nebolo nič moc, samé kopírovanie a nuda. Osobne, by som sa chcela naučiť azbuku, ale nikdy som sa k tomu nejako nedokopala a obávam sa, že by mi to bolo tak na dve veci. Tvoja práca bola veľmi zaujímavá a rozhodne by som si to s tebou niekedy aj vymenila :) joj pri tých koláčoch som až dostala chuť na sladké :D a pritom by som sladké ani nemala jesť :D not feeling guilty at all :D a mačky, ach rozkošné ako vždy :D škoda tej fotky, by bolo zaujímavé vidieť kocúra iba tak sedieť vo vode :D to náš havo vo vaničke neobstojí :D a o sedení ani nehovorím :D len dostať sa čím skôr von :D držím ti palce, aby ti tá škola vyšla a ja verím, že sa ti to tentokrát podarí :) a keby aj náhodou nie, (čomu neverím!) tak nech si čím skôr nájdeš prácu :))

    1. No ak sa nechystáš učiť aj samotnú ruštinu, tak len azbuka ti zrejme bude tak na dve veci :D Ale mne sa azbuka ako taká hrozne páči :D
      Hej, škoda, aj keď možno by som si vtedy aj mohla odskočiť po foťak, lebo tak pekne držal, až som sa čudovala a len som čakala, že kedy zmeni nazor :D A on keďže je taký maličký, tak keď bol mokrý, vyzeral ako kostlivec :D
      Nateraz to skúsim ešte s tou školou, potom uvidíme, čo bude alebo nebude ďalej :)

  2. Jeej, super report, fotky tvojho zverinca milujem.:3 Aaaa hoci možno tá prax práve úžasná nebola, čítať o nej bolo veľmi zaujímavé.:) Tá kolekcia HP filmov vyzerá skvele, aj ja chceem.:D (Ale nie až tak, aby som si ju kúpila, ehem.) Jop a držím palce s prihláškami a skúškami a čo-ja-viem-čím-všetkým a… užívaj si ten voľný čas, fakt.:D Písaním napríklad.O:)

    1. Fotky môjho zverinca sú to najzaujímavejšie, čo mám v PC, asi :D A náhodou, očividne si to z toho článku nepochopila, ale moja prax bola… dobre, úžasná síce nie, ale páčilo sa mi tam – hlavne keď som mohla využiť niečo, čo som sa naučila v škole :D
      Ja si tiež pri kope takýchto vecí poviem, že ich chcem, ale nikdy si ich nekúpim… V tomto prípade som ale urobila výnimku :D A ešte aj v Londýne som urobila výnimku, keď som si kúpila plyšového Krivolaba :D :D

  3. Jeeeej, fakt ste mali karamelové košíčky? Super :D :D aspoň v niečom som niekoho inšpirovala. Ale tých koláčov ste mali fakt veľa. U nás mamina hundre, keď chcem spraviť dva, že budeme priberať, ale nakoniec tých koláčov máme aj tak päť a z toho tri spraví ona, lebo každý má chuť na niečo iné a každému treba predsa na Vianoce vyhovieť. Ale takto to nefunguje iba u nás, ako kukám. :D
    V múzeu si mala veselo, ale neviem, či by som vydržala byť zavretá štyri hodiny sama v knižnici a ešte k tomu všade okolo mňa knihy v azbuke. Nič proti nej nemám, ale vždy som ju zďaleka obchádzala a ani mi nič nehovorí. Ja by som zrejme v knižnici robiť nemohla, triedenie kníh mi veľmi nejde, takže asi by som len stála neďaleko inej knihovníčky a čudovala sa, čo robí. Mám nervy už len vtedy, keď idem do knižnice nájsť nejakú odbornú literatúru. Knihu, ktorú hľadám, mám priamo pred nosom, ale aj tak ju zďaleka obídem a potom sa cítim ako blb, že musím ísť za tetkou, aby mi ju vyhrabala. :D Vyznám sa akurát tak na vlastnej poličke, to mi stačí.
    To s tou prácou ma mrzí, nabudúce sa hádam podarí, ale tie otázky? WTF? To takéto veci sa môžu pýtať? :D Dobrá kravina. Ešte som nikdy nič takéto nevyplňovala,
    „Majú byť ľudia, ktorí veľa sexujú, potrestaní?“ – Na toto by som asi päť minút tupo civela a uvažovala, či vypĺňam správny test a ak áno, či sa v tej ich firme úplne scvokli. Čo to má spoločné s grafikou? :D

    1. No minimálne u nás to takto funguje na Vianoce vždy. Ale je fakt, že tento rok sme sa fakt prekonali, ešte aj minulý rok sme toho mali menej a to sme robili krstiny :D
      Tiež nie som fanúšikom pátrania po knihách na poličkách, ale takáto práca, čo som robila na praxi, ma bavila. Občas narazíš aj na celkom zaujímavú literatúru a nemusíš prichádzať do kontaktu s ľuďmi :D Ruštinu som sa inak učila už na základnej a potom sme ju mali cely rok na vysokej, takže som s ňou nemala až taký problém, ale zase aby som úplne porozumela textu, to veľmi nie. Z gramatiky si moc nepamätám :D
      No s grafikou to zjavne nič nemá, ale o mojej osobnosti to asi veľa povie :D Mama s ocom mi robili spoločnosť, keď som to vypĺňala a dobre sme sa na tom zasmiali – toľko uštipačnosti v jednej miestnosti u nás už dlho nebolo :D

      1. Tak ja som tiež mávala občas problém komunikovať s ľuďmi, také menšie komplexy, lebo väčšinou rýchlo rozprávam, občas si zašušlem, občas sa zakokcem a tak, ale už ma to tak netrápi, pokiaľ mi ako tak rozumieť, je mi to jedno. A zase nie som jediná, kto neviem normálne rozprávať tak čo :D
        V tomto mi veľmi pomohla hotelová akadémia, lebo či som chcela, alebo nie, tam som musela pracovať ako čašníčka s ľuďmi a také, že sa nejdem k stolu nikoho obslúžiť, to nehrozilo, by som dostala. Takže som postretávala kopu zaujímavých ľudí a bola som svedkov niekoľkých trapasov. Zatiaľ vedie môj podarený kúsok, keď som vyliala na starú Nemku pivo a jej bezzubý manžel sa na mne nahlas rehotal, alebo keď som romlátila 120 pohárov na šampanské pred riaditeľom hotela. Fuj! Čašníčka už nikdy viac, moja rovnováha stojí za prd. :D
        A nečudujem sa, že sa na tom dobre bavili, keby som také niečo vypĺňala ja, tiež by mi asi moji rodičia sedeli za chrbtom a dobre sa bavili :D

  4. Tak to je super, že jsi v té praxi využila i něco z toho, co ses naučila na škole. Člověku to přinese takové zadostiučinění – jako jo, konečně vím, proč jsem se to musel šprtat =D A v azbuce teď můžeš psát šifrované zprávy!
    Co se týče toho cukroví, máte ho vážně hodně =D My se to rok od roku taky snažíme omezovat, ale u nás jde spíš přejít z osmera druhů na patero… ale letos to nedáme, chci se pokusit o cukroví ze zeleného čaje (a kakaové rohlíčky jsou to nejlepší cukroví!).
    A ten Harry Potter DVD set chci taky! Vypadá to úžasně, závidím =) Udělám si radost aspoň Bajkama barda Beedleho, s hrůzou jsem zjistila, že mi doma v knihovně ještě chybí!
    Ty testy, co jsi musela vyplňovat, jsou opravdu pošahané. A ta otázka, co jsi vypsala, co to má být? Jak se na něco takového vůbec můžou ptát? S takovými testy možná můžeš být ráda, že jsi ty testy nakonec neprošla a nemusíš s těmi lidmi pracovat, bůh ví, jaké typy to prošly =D Každopádně dobudoucna přeju spoustu štěstí s čímkoli, co máš teď v plánech =)
    A tvoje kočky jsou utterly adorable! Proč není ta mamčina taky takhle mazlivá? =)

Napsat komentář: Neliss Zrušit odpověď na komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *