Uvažovala som, že by som možno ani žiadny článok písať nemala, ale potom som si povedala, že je jedno s akým oneskorením ho píšem (lebo ja píšem všetko s oneskorením, ale to už každý vie), no nemôžem ukončiť tieto „prázdniny“ s vedomím, že som nenapísala ani zopár slov o tohtoročnom Festivale Fantázie. Boli sme tam síce len štyri dni, ale to nie je dôvod, prečo by som naň mala zabudnúť, však? Bude to zrejme kratší článok než tie z minulých rokov, ale hlavné je, že bude a ja budem mať čisté svedomie.

Vzhľadom k tomu, že tohtoročný festival vychádzal dosť blbo a sestra by si naň musela brať veľa dní dovolenky, sme zvažovali, že tam možno tento rok ani nepôjdeme. Navyše tu boli ešte tie neisté záležitosti ohľadom mojej školy – štátnic, prijímacích skúšok či prípadných promócií (ktoré sa majú konať v októbri, ale keďže som si márne myslela, že budem potrebovať diplom kvôli nástupu na mgr., šla som si preň v prvom termíne a tak na promócie nejdem… niežeby ma to nejako extra trápilo, stačí, že sa budem musieť o týždeň navliecť do šiat kvôli svadbe, na ktorú som nútená ísť). Tiež sme si vraveli, že ak tam možno jeden rok nepôjdeme, o rok to bude znovu väčšia zábava. Napokon sme sa dohodli na štyroch dňoch s tým, že si so sebou zoberieme batožinu navyše. Teda, chcela som povedať, že so sebou vezmeme nášho synovca. Dlhé hodiny sme viedli diskusie so všetkými členmi našej rodiny, či je to dobrý nápad alebo nie (brať so sebou do cudziny trinásťročné decko, ktoré má problém udržať svoju pozornosť na niečom inom než je monitor počítača dlhšie ako dve minúty, stačí mala chyba v tom, čo zje, a je mu zle, ignoruje, keď mu niekto niečo nakáže a nedvíha telefón, keď má… hej, bolo nutné to náramne zvážiť). V závere sa rozhodlo, že pôjde s nami a my môžeme iba ďakovať vyšším silám, že sme to všetci traja prežili v zdraví. Hlavne on, teda. Jeho matka by nemala radosť, keby to dopadlo inak.

Keď už sme sa rozhodli, že to bude len na tri noci, sestra si povedala, že by nebolo odveci vyskúšať raz vyspať sa na posteli namiesto nafukovačiek. Ušetrili by sme tým priestor v batožine, ak už nič iné, a tých pár mincí navyše by nás nezabilo. Čo čert nechcel, naše ubytovanie sa z rôznych záhadných festivalových dôvodov zrušilo, takže sme mali na výber drahý hotel niekde na samote u lesa, tajomný priestor bez okien alebo, ako inak, kúsok podlahy v triede pre nafukovačku. Tak sme zase skončili na nafukovačkách. Jediným plusom snáď bolo to, že sa nám podarilo obsadiť v triede dobré miesta a ešte väčším plusom bolo, že bola takmer prázdna a konečne blízko pri sprchách.

Na festival sme sa vybrali až v sobotu, a keďže som ešte v piatok mala tie prekliate prijímačky v Žiline, šla som odtiaľ rovno smer Praha, prišla som tam o ôsmej večer (bola to moja druhá cesta vlakom na vlastnú päsť – tá prvá sa konala o dvadsaťštyri hodín skôr) a asi o deviatej som bola u sestry. Najprv sme museli rozbaliť pohovku, ktorú si kúpila, aby sme sa mali kde vyspať (samozrejme, že sa v tom jej 5×5 metrov rozľahlom byte potom nedalo pohybovať). Ja som šla spať asi o polnoci, pričom vstávali sme niekedy o pol piatej ráno, ale sestra kvôli práci ešte ponocovala, takže sa ocitla v posteli možno o druhej. Úprimne som neverila, že sa nám podarí stihnúť ten autobus do Chotěboře, ktorý odchádzal niekedy okolo šiestej. Na moje obrovské počudovanie, stihli sme to. Doteraz to nechápem.

Keďže sme tam mali byť iba štyri dni, chceli sme si čo najviac naplniť program. Ako naschvál bol ale náš prednáškový program taký voľný, že sme väčšinu času trávili hraním spoločenských hier. Obzvlášť sme si obľúbili hru Dominion, ktorú sme hrali každý deň aspoň trikrát a po niekoľkých pokusoch som dokonca prišla na to, ako stále neprehrávať, a potom ešte jednu, ktorej názov si nepamätám, ale jeho súčasťou bola tá šialene sa tváriaca ježibaba na fotke. Ah, bola to sranda.

Čo sa týka línií a prednášok, ako obvykle sme najviac času trávili na Pottercone (ktorý sa už nevolá Pottercon, ale iba Harry Potter, no Pottercon mi znie lepšie) a z nejakého dôvodu sme dosť často chodili aj na ThroneCon (aj keď som zatiaľ prečítala len prvú knihu a videla iba prvú sériu z Game of Thrones, ale mám dojem, že je to celkom jedno, lebo všetky spoilery už aj tak poznám, ah). Môj čoraz menej obľúbený NightCon sme zastihli iba počas dvoch dní, kedy jeho hlavou témou bol Supernatural. Sama by som tam asi nešla, ale sestra ako ešte stále veľký supernaturalovský maniak si zopár prednášok našla, takže sme tam predsa len občas zakotvili.

Na SeriesCone sme hneď na svojej prvej prednáške videli prvý diel seriálu The 100, do ktorého by som sa za iných okolností asi tak skoro nepustila. Celkom sa mi páčil a zvažujem, že sa možno vrhnem na sledovanie celého seriálu. Raz. Časom. Možno. (Koho sa snažím oklamať? Ale bolo to fajn). Mimoriadne sme sa zasmiali na prednáške „Vývoj fantazáka podle psychologie“ v rámci Manifestu fantastiky – skvelá prednášajúca, ktorá pozná množstvo šialene vtipných historiek. Náramne zaujali aj potterovské „Večerníčky Barda Beedleho“ – každý večer prečítali a k tomu zahrali jednu z piatich bájok. My sme, bohužiaľ, videli iba dve: Králice Alice a chechtavý pařez a Čaroděj a skákající hrnec. Aj tam sme sa dosť nasmiali.

Na to, že sme na FF boli len tak krátko, sme ale kino navštívili až trikrát. Prvýkrát na Divergenciu – pôvodne som si najprv chcela prečítať knihu, ale nepodarilo sa mi to. V každom prípade sa mi film celkom pozdával (kniha nie zas tak veľmi, čo je fakt čudné, pretože ide o pomerne vernú knižnú adaptáciu). Absolútne som si nechcela nechať ujsť príležitosť zájsť si znovu do kina na Vampire Academy, no asi by som bola radšej, ak by som to nespravila. Čakať do polnoci už bolo hrôzostrašné samo o sebe, avšak atmosféra v kine bola totálna katastrofa. Stavím sa, že 3/4 (ak nie všetky štyri) chlapov, čo tam boli, očakávali nejaké upírske porno (a svojím očakávaniam prispôsobili aj svoje komentáre – už som si síce zvykla, že na Festivale Fantázie si málokedy pozriete film v pokoji, ale toto prekonalo moje očakávania). A ani neviem prečo, no skončili sme v kine aj na Riddickovi – vôbec som netušila, že natáčali ďalšiu časť a prvých niekoľko minút som bola presvedčená, že je to len o tom, ako Vin Diesel bojuje na púšti s prírodou o prežitie. Nemôžem sa ale sťažovať, lebo na Diesela sa mi vždy dobre pozeralo.

Za poznámku možno ešte stojí fakt, že nás konečne dostihol mor. Štyri roky sme sa mu úspešne vyhýbali a potom to na nás z ničoho nič prišlo, dokonca na mieste, kde sme ani nepotrebovali byť. Vidíte to? Stačí jeden nesprávny krok, jedno zlé rozhodnutie a dostane vás to. Že čo je mor, sa pýtate? Okrem toho očividného… Neviem [:D ]. Netuším, ako dlho táto „tradícia“ na festivale existuje, no pravidelne sa tam rozdávajú morové nálepky a tento rok sme aj my jednu dostali. Damn. Taktiež sme sa zásobili novými odznakmi (ja vlastne iba jedným, so Stilesom, voohoo) a ešte som si k tomu zaobstarala novú podložku pod myš s potlačou na tému Game of Thrones. Prečo? Ani tomu nejako extra nerozumiem, ale ten obrázok sa mi hrozne páči (a okrem toho verím, že sa budem vždy prikláňať k Starkovým… až sa raz v budúcnosti prinútim dočítať/dopozerať to). Poliaci si tam založili nový stánok, kde predávali podobné serepetičky, lenže slovenčine/češtine očividne nerozumejú, takže komunikujú výhradne v angličtine. Trvalo mi, kým som sa odhodlala k nim prehovoriť (bola som k tomu vlastne surovo donútená sestrou a synovcom), a nakoniec som s nimi v angličtine komunikovala viac ako so samotnými Angličanmi počas štyroch dní v UK.

Týmto by som to zrejme uzavrela. Aj tohtoročný festival som si náramne užila, hoci pre nás trval iba tak krátko. Dúfam však, že budúci rok sa mi podarí dostať sa tam minimálne na všetkých desať dní. Tiež dúfam, že sa k nám o rok znovu pripoja Sunny s Tori, pretože mi ich spoločnosť náramne chýbala (a ak by tam boli, tak by som tam, pravdaže, bola dlhšie ako štyri dni, ale z ničoho ich neobviňujem :P). A, samozrejme, že sa o rok teším aj na Lecu, lebo odmietam uvažovať nad možnosť, že by sme sa znovu minuli. Nabudúce to už musí vyjsť ;)