V predchádzajúcom poste o FF 2013 som sa rozrečnila o tom, ako prebiehali naše dni počas prednášok, čo sa mi na nich páčilo najviac, čo najmenej (čo ma naštvalo, ehm) a ako akčne vlastne prebiehala naša cesta do Chotěboře. To všetko ale viete, ak ste si ten post aj prečítali, takže… načo to sem vôbec píšem? Ah, každopádne som tým v podstate vyčerpala väčšinu svojich (podstatných) myšlienok, preto mi dovoľte podsunúť vám zopár (ne)zaujímavých fotiek. A zopár ďalších myšlienok. Lebo myšlienok v mojej hlave nie je nikdy dosť. Ha! A to som sa bála, že vám ani nebudem mať čo povedať. Celá ja.

Aj tento rok sme mali so sestrou na zozname kopu filmov, ktoré sme plánovali zhliadnuť vo FF kine. Z nášho celkového zoznamu sa do praxe dostal ako prvý Iron man 3, pričom prvé dve časti som nikdy predtým nevidela, ale teraz som to už napravila, pretože prvý a druhý Iron man boli to prvé, na čo som sa po návrate domov sústredila. Nasledoval Jack the giant slayer, ktorý síce nebol dokonalý, ale nebol to ani taký strašný prepadák, ako sa mi to ostatní snažili nahovoriť – na niečo, kde hrá Ewan McGregor a ešte k tomu aj môj najnovší obľúbenec Nicholas Hoult, sa predsa nemôžem sťažovať. Okrem iného som prinútila sestru ísť tiež na Hostiteľa (áno, presne toho, na ktorého som už raz v kine bola, ale keď… ale… ale… Jake Abel!) a videli sme aj Muža z ocele, čo bol v podstate môj prvý filmový Superman, lebo nikdy predtým som žiadneho (okrem tých seriálových) nevidela. A hoci na Henryho Cavilla sa pozerá viac než dobre (hlavne ak je bez trička), niečo mi v tom filme chýbalo. Ehm, myslím, že to bol… dej? Začalo sa to dosť dobre, pekne akčne, potom to na chvíľu prerušili príbehom a zvyšné dve hodiny zabrala finálna bojová scéna. Nenechali sme si utiecť ani Hansel & Gretel, na čom som sa strašne pobavila (Edward rozosmial celé kino) plus Jeremy Renner, takže čo viac by som potrebovala? Možno ak by to bolo o čosi dlhšie, bola by som ešte spokojnejšia. Ako posledný sme videli film Looper – k jeho zhliadnutiu sme nemali žiadny konkrétny dôvod (hoci Bruce Willis mňa osobne vždy poteší) a môžem k nemu skonštatovať len toľko, že to bol hroooozne divný film. Sestra ma chcela dotiahnuť aj na Hobita, no našťastie si to potom rozmyslela, pretože tri hodiny by som pri tom v kine sedieť nevydržala. Ee, to určite nie.

A čo že sme robili, keď sme práve nesedeli na prednáške alebo v kine neslintali nad nejakým hercom? Sedeli sme nad hrami. Tento rok sme ich vystriedali hneď niekoľko. Na pár kôl sme sa usadili pri Lovcoch noci (myslím, že až raz sa mi podarilo vyhrať) a vyskúšali sme aj hru Lady Alice, ktorú – ak ma pamäť neklame – najčastejšie vyhrala Tori. So sestrou sme si tiež našli novú hru pre dvoch, ktorá sa nám tak zapáčila, že sme ju hrali aspoň hodinu každý deň. V prvých kolách ma stále porazila, pretože mi to až príliš pomaly zapaľovalo, no v záverečných kolách som si pre seba nejaké to víťazstvo dokázala uchmatnúť. Osadníkov z Katanu teda vrelo odporúčam – či už verziu pre dvoch hráčov (ktorá sa mne osobne páči viac) alebo verziu pre troch a viacerých hráčov. Dokonca som našla aj jej online (respektíve skôr offline) verziu, ale nad PC som ešte ani raz nevyhrala. Prekvapivo.

Nie, vážne, Osadníkov zbožňujem a Lovcov noci taktiež. Skvelé hry, ktoré vás prinútia svojho protivníka straaaašne neznášať

Sunny bola z prehry v istom momente fakt zničená.

Ďalšou našou obľúbenou činnosťou popri prednáškach, filmoch a hrách (a spánku) bolo jedlo. Ruku na srdce, kto by sa s radosťou nepustil do jedenia takto úžasne vyzerajúcich palaciniek?

Potom sme, samozrejme, raňajkovali a obedovali, pričom sme veselo plánovali, ako bude náš deň prebiehať. Neviem ako to bolo u Sunny a Tori, ale deň mojej sestry a mňa málokedy prebiehal tak, ako sme to plánovali. Ehm.

Sunny dosť výrazne maniačila na ponuke Kafekáry. Ja som si dala iba jednu čokoládu, ale tá mi naozaj stačila. Uf.

Raz sme si šli dať večeru do bufetu a zaujali nás tie skvelé nápisy. Na fotke to nie je dobre vidieť, ale vľavo hore bolo napísané „Párek v rohlíku 20,-“, potom vpravo hore bolo zase napísané „S čím párek v rohlíku?“ a zase vľavo dole v rohu „Párky v rohlíku NEJSOU“ (*Michelle amused*).

Okrem jedenia sme potom aj čosi vyhrávali. Podarilo sa mi získať, tuším to bolo v súťaži Knižného kútiku, českého Hostiteľa s filmovou obálkou. Obvykle ma tie filmové obálky netešia, ale… ale… ale… Jake Abel! [:D] No dobre a ešte Max Irons – viem, že ho viacerí nemajú v láske, ale mne sa pozdáva. Jedna kniha tam ešte chýba, ale názov tej vám radšej ani nepoviem.

Spomínala som prednášku Axie a Renči, kde odporúčali urbanky v českom preklade, a toto je jeden slide z ich prezentácie – kto teda neviete, čo čítať, pokojne sa môžete inšpirovať.

V rámci SlayerConu (aspoň myslím, že to bolo v rámci SlayerConu) sme sa zúčastnili prednášky o Buffy, Angel a Firefly komiksoch. To prvé je fotka z jedného Angelovského komiksu, to druhé zase „kresba“ Angela a Wesleyho [:D]. Hovorím tomu umenie v priamom prenose.

Jednou z tých zábavnejších NightConových prednášok bola prednáška „Jak zabít upíra citrónem“, kde nám dievčatá hovorili o rôznych „zaručených“ spôsoboch, ako zabiť upírov. Na záver ponúkali každému kúsok citróna, aby sme sa uistili, že nie sme nemŕtvymi [:D].

Všetky potterovské prednášky sprevádzali tieto úžasné bábky.

Tieto fotky + niektoré ďalšie, ale, úprimne, už nemám prehľad o tom ktoré, spravila Sunny. Na oboch prednáškach som chcela byť, no náhoda nepustila. Počas prednášky o sfilmovaných YA knihách (jupí, že Sunny zachytila práve Warm bodies) sme boli so sestrou na Hostiteľovi a prednášku o Avengers presunuli. Hej, neznášam presuny (*Michelle annoyed*).

Takto si Sunny na HG workshope vytvárala HP tričko.

V jeden deň sme si pozreli kúsok z prvej časti Blood Ties (ktorú pustili neskôr, než pôvodne mali, a my sme napokon radšej šli do kina).

So sestrou sme sa vybrali pozrieť si lego výstavu. Na prvej fotke je Harry, ak ho niekto z vás nespoznal, na druhej zase pirátska loď. Pretože môžete zobrať Michelle preč od Hooka, ale nevezmete Hooka preč od Michelle.

A keď už sme pri Hookovi… Vďaka Sunny sa mi podarilo dostať tento môj návrh aj na tričko a nosila som ho s radosťou a nadšením. A dokonca mi ho aj pochválili!!! Niektorí jednoducho vedia, čo je dobré.

Tento rok boli na festivale veľkou „senzáciou“ poníky. Niekoľkých sme aj stretli a poviem vám… vôbec to nebolo creepy. Najvtipnejšie bolo, keď po nich ktosi začal vykrikovať, že „Poníky jsou žrádlo!“

A tu máte ešte jedného červenovlasého poníka! S originálnymi Starkid okuliarmi, ktoré si bláznivá Sunny zaobstarala.

Tak ešte niečo málo k záležitostiam, ktoré sa inam nezmestili…

Počasie v Chotěboři sa s nami počas tých desiatich dní poriadne zahrávalo. Pôvodne hlásili, že bude možno sotva 20 až 25 stupňov, takže sme sa podľa toho aj balili. A keď sme už boli tam, slnko vychádzalo omnoho častejšie, než s čím sme počítali. Takže sme sa napokon predsa len prejedli množstva bohovskej zmrzliny a užili si okamihy, kedy vám ráno bola zima, poobede horúco, o hodinu zase kosa, vzápätí ste nevedeli, čo zo seba ešte dať dole a večer vám mrzli aj chlpy na rukách. V budovách často a s radosťou vypadávala elektrina a tohtoročný festival podľa všetkého prvýkrát zažil veľké krádeže. Zmizlo niekoľko peňaženiek, kusov oblečenia, spodkov a nohavičiek… Proste tie bežné veci, u ktorých sa môže stať, že vám ich niekto ukradne. Je vážne smutné, že sa niekto vyberie na takúto akciu a kráti si čas podobnými sprostosťami. Som zvedavá, s akými opatreniami prídu organizátori budúci rok, aby sa čomusi takému predišlo. Je pravdou, že dokiaľ si niekto nevstúpi do svedomia, tak sa s tým až tak veľa dať spraviť nebude, no je tiež na inteligencii návštevníkov, či si do budúcnosti budú nechávať svoje peňaženky na voľne prístupných priestranstvách alebo si dajú tú námahu a dajú si ich do bezpečia. Svet je zlý a lepší už nebude, zrejme by sme sa podľa toho mali začať zariaďovať.

Na záver prejdime od pesimistickej témy k trochu menej pesimistickej… Celý tohtoročný festival sa niesol vo výraznom znamení chorôb. Nikdy som nevidela pokope toľko kýchajúcich, kašľúcich a smrkajúcich ľudí ako tam. Šírilo sa to medzi nami sťa mor! Najhorší bol zrejme ten pocit, keď ležíte vo svojom hniezdočku a teta vedľa vás vám začne kašľať do ucha. Uf. Do konca týždňa v našej triede kašľal alebo kýchal určite každý. Snáď sa ani toto už nebude viackrát opakovať.

No a keďže viac vám nemám čo povedať, prechádzame do záverečnej fázy.

Takto sme sa balili, zatiaľ čo všetci naokolo spali.

A takto to vyzeralo, keď sme už boli zbalené… Ako som povedala – stokilová záťaž!

V priebehu týždňa sa nám napokon podarilo kúpiť lístky na bus, ktorý mali objednaný organizátori FF. Odchádzali sme síce už ráno, takže sme z nedele veľa nemali, no cesta bola príjemná a prekvapivo veľmi krátka, takže sme čo nevidieť boli naspäť.

Po niekoľkých hodinách sme so sestrou vyprevadili Sunny a Tori na stanicu (tentokrát bez žiadnych adrenalínových zážitkov, keďže načasovanie som v tomto prípade nemala v rukách ja) a tým sa pre nás Festival fantázie 2013 skončil.

Tento článok zasponzoroval…

SNICKEEEEEEEEEEEEEEEERS!

Kto nechápe, hanba vám!