Stephenie Meyer – Hostitel
Stephenie Meyerová je v súčasnej fantastickej literatúre skutočný pojem. Bohužiaľ (pre ňu), väčšina čitateľskej populácie si ju bude navždy pamätať ako osobu, ktorá priniesla do literatúry predovšetkým jediné – trblietajúcich sa upírov. Nemá zmysel popierať, že som sama mala svoju Twilightmániu a možno by som sa stále považovala za fanúšika, ak by sa posledný diel nestal skutočnosťou a neotvoril mi oči. Twilight mi neznechutili komentáre, hlúpe poznámky, urážky, ani kritika ostatných ľudí – Twilight mi znechutila samotná autorka svojím zvláštnym videním toho, čo je správne, a čo nie. Práve preto som sa vyhýbala čítaniu jej ďalšej knihy – vlastne čohokoľvek, čo by vyplodila jej spisovateľská duša. Či ľutujem, že som tak dlho otáľala? Nie. No som rada, že som sa rozhodla dať jej ešte jednu šancu a nezaškatuľkovať si ju iba ako autorku trblietajúcich sa upírov. Prečo? Lebo mimozemšťania so svietiacimi očami (resp. svietiaci mimozemšťania) sú o dosť menej trápni.
Ale koho sa snažím oklamať? Tie žiariace strieborné potvorky mi prirástli k srdcu.
Pravdupovediac, Hostiteľ je snáď mojou prvou sci-fi knihou, ktorú ja sama ani za sci-fi príliš nepovažujem, pretože to si podľa mňa vyžaduje viac sci-fi prvkov, než len prítomnosť mimozemšťanov. Je to skôr romantika v duchu science fiction, kde ufóni ovládli našu zem – tak ako predtým ovládli iné planéty – a teraz ju… Nuž, tuto autorka rozhodne popustila uzdu fantázii, pretože vytvorila okupantov, ktorí neškodia, neničia, nie sú brutálni, ani vražední. Sú to bezvýhradne milé, priateľské, dobromyseľné, tolerantné, prírodu velebiace, láskavé duše, ktoré prišli Zem zveľadiť a v podstate robia ľudstvu láskavosť.
Až na to, že ľudská rasa vďaka nim prestáva existovať.
This place was truly the highest and the lowest of all worlds – the most beautiful senses, the most exquisite emotions… the most malevolent desires, the darkest deeds. Perhaps it was meant to be so. Perhaps without the lows, the highs could not be reached.
Hlavná hrdinka Melanie – alebo ak chcete tak teda: Melanie, polovica z hlavnej hrdinky – sa po svojom polapení stane väzňom vo vlastnom tele, ktoré odrazu okupuje duša menom Wanderer. Jej podvedomie je natoľko silné, že sa duši odmietne podriadiť a na rozdiel od iných ľudí zostáva vo svojom tele prítomná a s ohromnou radosťou kazí Wanderer jej nový život. V jednej postave autorka zachytila nie len dve rozličné rasy, ale tiež dva rozličné charaktery – milá a láskavá duša na jednej a nenávisťou naplnená, zúfalá ľudská hostiteľka na druhej. Moje sympatie si z nich dvoch získala Wanderer, možno práve preto, lebo ju nie je možno zaškatuľkovať do žiadnej kategórie. Vnímala som ju ako symbol múdrosti a čistoty, všetkého, čo mali predstavovať duše, ideál ľudskosti, aj keď paradoxne nie je človekom. Bola ochotná riskovať život, zradiť vlastnú rasu, aby naplnila túžby svojej hostiteľky, ktorá jej jej súcit nebola schopná – alebo ochotná – oplácať. Melanie bola ufňukaná, nerozumná a bezohľadná prevažnú časť knihy. Čo ale zase nemusí nutne znamenať, že ide o zlú postavu. Liezla mi na nervy, no to neznamená, že sa nesprávala adekvátne svojej situácii.
“You are the noblest, purest creature I’ve ever met. The universe will be a darker place without you.“
Wanda sa v príbehu nerozvíjala, iba nachádzala odpoveď na to, čo znamená milovať a prečo si možno ľudia predsa len zaslúžia právo na život. Je vážne pozoruhodné, že taký dôvod našla aj po tom, ako sa k nej niektorí konkrétni ľudia správali. Bola som na ňu natoľko napojená, že jej utrpenie by mi hádam aj spôsobilo depresie. Naopak Melanie bola tou, ktorá si prešla všetkými fázami – zlosťou a nenávisťou, využívaním Wandy, aby získala svoje, k jej následnému porozumeniu a akceptovaniu, až k ochote priznať si, že sa v nej mýlila, a že pre ňu niečo znamená.
“My house, my rules!”
Jaskyňa, ktorá sa stala domovom pre ľudí stále unikajúcich Hľadačom – dušiam špeciálne predurčeným k tomu, aby „lovili“ povstalcov, poskytuje celú škálu rozličných charakterov. Ľudí, ktorí vo Wande neustále videli iba parazita i ľudí, ktorí dokázali prekonať predsudky a akceptovali ju ako jednu z nich. Strýko Jeb, starý múdry muž, miloval obe. Melaniin brat Jamie zrejme sám nemal jasno v tom, či má rád Wandu, alebo ju bral ako niečo, bez čoho by nadobro stratil svoju sestru. Kyle ju nenávidel a spravil veľa pre to, aby sa jej zbavil, aj keby ho to malo stáť život. A potom tu máme Jareda a Iana.
“What can I give you, Wanda?” he insisted.
I took a deep breath and tried to keep my voice steady.
“Give me a lie, Jared. Tell me you want me to stay.”
Keďže som povedala, že je to predovšetkým romantický príbeh, zrejme by bolo načase pripomenúť si, koho sa tá romantika vlastne dotýka. Na jednom brehu tohto romantického prúdu stojí Jared, Melaniina jediná láska, bojovník schopný bezhlavo milovať aj bezducho nenávidieť. Oproti nemu stojí Ian, ktorí je neustále označovaný ako ten „good guy“ (opomínajúc fakt, že sa na začiatku sám pokúsil Wandu vlastnoručne uškrtiť) – dobrosrdečný, rýchlo odhadzujúci predsudky voči nášmu „parazitovi“. A medzi nimi sa až po uši ponorená vo vode lásky nachádza Wanda. Teda Melanie. Vlastne obe. Takže to teoreticky ani nie je trojuholník. Nie, je to niečo v literatúre často nevídané. Ak vôbec.
Wanda miluje Jareda, pretože ho miluje Melaniino telo, ale postupom času začne milovať aj Iana, ktorý ju miluje naspäť, ale nezáleží mu na Melanie, naopak Jared miluje Melanie, ale nezdá sa, že by mu záležalo aj na Wande. Jeden na druhého žiarlia, Wanda je nešťastná, pretože Melanie nemá rada predstavu, že by sa bozkávala s jej Jaredom, ale tiež nemá rada, keď prejavuje náklonnosť Ianovi. Ak nič iné, čitateľ sa pri uvažovaní nad tým všetkým dobre nasmeje. Celej tejto láske však škodí, že sa nesie v duchu typickej meyerovskej romantiky. Každý miluje každého rovnako a nikto nechce nikomu ublížiť. Sladké, ale uberá to príbehu na reálnosti.
Otvorene sa ale priznám, že mojimi obľúbencami boli celý ten čas Wanda a Ian. Nedokázala som sa preniesť cez to, že sa zamiloval do mimozemšťana.
“It’s not the face, but the expressions on it. It’s not the voice, but what you say. It’s not how you look in that body, but the thing you do with it. You are beautiful.”
Než budem pokačovať, dovolím si malé zhrnutie. Postavy v Hostiteľovi sú uveriteľné, správajú sa (až do chvíle, kým ide o ich milostné city) adekvátne situácii, v ktorej sa nachádzajú, a aj keď vám k srdcu neprirastú všetci, niektorí určite a možno dokonca viac, než by ste si mysleli. Aj keď sama obľubujem Wandu, je pravdou, že na konci ma iritovalo, že si od Melanie prevzala jej ufňukanosť a Mel musela svojimi vtipnými a trefnými poznámkami zachraňovať situáciu. Od začiatku do konca sa v príbehu veľa vecí zmení a zmenia sa aj vaše názory a postoje na rozličné faktory. Je tam romantika, je tam romantické napätie, je tam romantický plač – skrátene, srdce romantika bude plesať blahom. Tie ostatné…
Meyerová rozhodne nevybudovala akčný príbeh. Sú tam dramatické prvky, kedy budete možno krčiť čelo, ale sú vo väčšine prípadov (ehm, vo všetkých prípadoch?) riešené v duchu optimizmu a hesla „miluj blížneho svojho“ a každý dôjde k odpusteniu. Vzhľadom k tomu, že nejde o young adult knihu, si mohla autorka dovoliť popustiť uzdu napätiu a ak už nechcela mať negatívny koniec (sama ich v podstate nemám v láske), mohla nás aspoň o čosi viac napínať, mohla… Mohla do príbehu vložiť beznádej, ktorú chceme pri čítaní cítiť, aby sme v závere mali dôvod usmievať sa, lebo to všetko dobre dopadlo. Je to ako Twilight stále dookola – žiadny boj, žiadna dráma, len stoické riešenie konfliktu s ohromným potenciálom. Záverečná obeť jednej z postáv nemala praktický význam (ak ju nepočítame ako dôležitý bod pre utvorenie obrazu o jej charaktere) a všetci žili šťastne, až kým sa kniha neskončila. Nebola by som šťastná, ak by to skončilo zle, ale hoc len čiastočne pozitívny koniec by bol… jedinečný.
Ďalšia vec, ktorú ešte nesmiem zabudnúť opomenúť, je autorkin jazyk. Je to už veľmi dávno, čo som čítala Twilight, ale o Hostiteľovi si budem navždy pamätať to neskutočné množstvo kvetnatých opisov, nad ktorými som počas vstrebávania príbehu toľko krútila očami, až ma to fyzicky zraňovalo. Možno aj preto bola tá kniha taká (zbytočne) dlhá.
Na záver:
“You never know how much time you’ll have.”
Hostiteľ má v sebe niečo unikátne. Nemusí to sadnúť každému – či už kvôli tomu množstvu romantiky, alebo kvôli nedostatku skutočného deja, ktorý by sa nedotýkal vnútorného prežívania hlavných hrdiniek, alebo pre ten básnický jazyk, vďaka ktorému môžete po čase stratiť prehľad, o čom tá postava vlastne hovorila na začiatku… Alebo len z dôvodu, že to napísala Stephenie Meyerová. Kniha však má svoje kladné stránky, má potenciál chytiť vás za srdce, prinútiť uvažovať nad zmyslom ľudskej existencie (alebo nad tým, čo si dnes dáte na obed, keďže postavy trávia dosť času pri jedle). Úprimne sa zasmejete, úprimne si zasúcitíte a snáď dôjdete – tak ako ja – k záveru, že stálo za to venovať tomuto príbehu pozornosť.
