Recenzie

Veronica Roth – Divergence

  • Autor: Veronica Roth
  • Originálny názov: Divergent
  • Séria: Divergent, prvý diel
  • Jazyk: eng, cze, sk
Chicago, budoucnost. Obyvatelé města, které obklopuje jen močál a obepíná ostnatý drát, jsou rozděleni do pěti frakcí. Beatrice je čerstvých šestnáct a přišel čas vybrat, do které frakce chce patřit, které ctnosti se chce na celý život odevzdat. Překvapivé rozhodnutí jí do cesty přivede osudového kluka – úchvatného, ale taky trochu nesnesitelného. Beatrice zjišťuje, že ve společnosti, která se jeví tak dokonalá, vzrůstá napětí a hrozící nebezpečí lze zažehnat jen jedním způsobem, který ji ale možná zničí. (Česká anotácia)


Kto o tom nikdy nepočul, ten žije v nejakej zázračnej bubline, ale ak by sa tu náhodou niekto taký ocitol – Divergencia je prvým dielom dystopickej trilógie od Veronici Roth, ktorá v roku 2012 dobila srdcia čitateľov a zarývala sa do nich i naďalej svojimi pokračovaniami: Rezistencia a Experiment (v češtine Aliance). Dva roky od vydania prvej časti sa dostala aj na filmové plátna a práve cez túto jej adaptáciu som sa konečne prinútila do čítania. Spočiatku, keďže som poznala rôzne názory, som čakala súčasne všetko a nič. Keď som potom videla film, ktorý sa mi náramne páčil, čakala som hrozne veľa. Čo nebol dobrý nápad.

V skratke – vo svete, kde sú ľudia rozdelení do piatich frakcií na základe toho, ktorá povahová črta u nich najviac prevláda (alebo sa najlepšie uplatňuje? – no proste niečo na ten štýl), žije teenagerka Beatrice, ktorá zistí, že je iná (ale hovoria jej divergentná, lebo „iná“ neznie dostatočne tajomne). V okamihu, kedy sa má rozhodnúť, ktorú frakciu si zvolí, rozhodne sa opustiť takzvané Sebazaprenie (to sú tí, ktorí by mali bezostyšne pomáhať druhým) a prejde k Neohrozeným (teda k tým, ktorí by mali najmä chrániť, ale v skutočnosti hlavne skáču z vlakov a zo striech a zabávajú sa). Celkom nečakane sa postupne ukazuje, že na pohľad harmonicky fungujúca spoločnosť je plná konfliktov a na prahu vojny. A čo by ste absolútne neočakávali, Tris (ako si po novom hovorí, keď opustí rodný kraj) sa stala tou, ktorá musí všetko zachrániť. Najväčšou otázkou však je, ako to celé vôbec dokáže, keď má problém už len s tým, aby sa dožila konca svojho výcviku?

„Ti, kdo touží po moci a dostanou ji, pak žijí v neustálém strachu, že o ni přijdou. Proto je třeba přenechat moc těm, kteří o ni nestojí.“

Tris sa veľmi rýchlo dostala do zoznamu najobľúbenejších hrdiniek – bohužiaľ, nie do toho môjho. V skutočnosti som si až do poslednej fázy knihy nebola istá, prečo ju každý vníma ako takú strašnú bad-ass hrdinku. Hej, na konci sa polepšila a celkom som jej aj fandila, to uznávam. Lenže medzitým ma otravovala. Som síce ochotná prižmúriť oči nad niektorými jej charakterovými črtami, ktoré sú otravné i u každej inej YA hrdinky, pretože sa to dalo ospravedlniť hodnotami, aké sa niesli v jej rodnej frakcii. No nič to nemení na tom, že ma nezaujala a nudila. Nedokážem to vysvetliť, ale väčšinu času som si pripadala, akoby som čítala príbeh z pohľadu človeka bez duše, ktorý nie je schopný nič cítiť, a potom na mňa odrazu vyskočila šialená teenagerka. Tento problém som však nemala len s hlavnou hrdinkou – žiadnu z postáv som si nedokázala obľúbiť. Všetci „dobráci“ mi pripadali rovnakí a záporáci takí nemastní-neslaní, že sa ich poriadne ani neoplatilo neznášať.

„Co s tebou dneska je?“ zeptá se Christina cestou na snídani.
„To víš,“ řeknu. „Sluníčko svítí. Ptáčci cvrlikají.“
Zvedne obočí, jako by mi chtěla připomenout, že jsme v podzemí.“

Na vzťah Tris a Štvorky (hlúpe meno… ale s pekným pozadím… Ehm, s peknými etymologickými koreňmi?) som bola náramne zvedavá. O Štv… Fou… No, o ňom som toho už počula dosť, všade ho vychvaľovali a vzdychali nad ním, až som nejako neočakávala, že by to u mňa malo byť inak (aj keď by som už mala vedieť lepšie, aj Jacea z Nástrojov smrti každý žerie a ja v ňom vidím len také blááá). Navyše som videla film a na rozdiel od väčšiny sa mi Theo James páči (a nebojím sa to priznať). Takže namiesto zamilovaného „oh“ a „ah“ som dostala len „meh“ a „pff“. Nezaujímala ma Tris, nezaujímal ma Štvorka, z toho vyplýva, že ma nezaujímal ani ich vzťah. Oni sa do seba z ničoho nič zabuchli a na konci z toho bola veľká láska až za hrob. Autorka mi ale nedala žiadne scény, ktoré by mi vrúcnosť ich vzťahu potvrdili a presvedčili ma o ňom. Nebudem jej vyčítať, že sa sústredila na tréning, ktorým Tris prechádzala, a na riešenie vyvíjajúceho sa konfliktu medzi frakciami, lebo to by bolo hlúpe, pravdaže, za to ju môžem maximálne pochváliť. Obvykle sa to stáva naopak, že dej kvôli vzťahu hlavnej dvojky trpí. Lenže tuto utrpela hlavná dvojka a musím s ľútosťou skonštatovať, že nemám dojem, že to Rothová zvládla. A pritom by celkom stačilo, ak by sa sústredila na to dôležité a vzťah tých dvoch rozvinula pomaly, ale zato prirodzene.

„Asi jsem se do tebe zamiloval.“ Pousměje se. „Ale řeknu ti to, až si tím budu jistej.“

Keď už som pichla prstom do témy tréningov… Mám tu jednu nezodpovedanú otázku, ktorá ma sprevádzala celým čítaním: Ako dlho ten výcvik vlastne trval? Pretože podľa mojich výpočtov veľmi málo na to, aby sa z človeka (dajme tomu že Tris), ktorý celý život netrénoval, nemá fyzickú silu, kondičku a nemá osvojenú ani žiadnu bojovú techniku, stal za mesiac plnohodnotný člen frakcie Neohrozených. Hlavne ak nemalý čas výcviku zabíjali ešte aj psychickými cvičeniami, ktoré ich mali zbaviť strachu. Taká krátka doba môže vystačiť ostatným frakciám, ktoré si nevyžadujú žiadne výrazné fyzické predpoklady pre „zasvätenie“ do novej rodiny, ale u Neohrozených to nejde. No proste nejde. A ak áno, tak by som chcela poznať ich tajomstvo – nabrať svaly a schopnosť rozbiť niekomu hubu za tri týždne? Fajne, tiež by som chcela.

Detail pomimo: Ako môže Tris vedieť, čo je kino? Aj v ich svete sa ďalej točia v Hollywoode filmy, na ktorých premietania chodia vo voľnom čase? A ak by aj áno, ako by o tom vedela Tris? Nebol by to zbytočný pôžitok? A pokiaľ sa o tom učili v škole, prečo ju napadlo prirovnať bandu pripravujúcich sa deciek práve k niekomu, kto sa chystá do kina? Nepripadá mi to ako niečo, čo by človeku žijúcemu v post-apokalyptickej budúcnosti bez kín napadlo ako prvé, ak by chcel prísť s podobným prirovnaním. Ale viem, teraz už zachádzam do príliš veľkých detailov. Hanba mi.

Divergenciu mnohí označovali ako ďalšie Hunger Games (lebo všetko musí mať nejakú nálepku, inak by sa to asi dobre nepredávalo). A áno, sú tam určité podobnosti – ide o dystópiu, máme tu drsnú hlavnú hrdinku, ktorá sa snaží prežiť v nehostinných podmienkach, obyvateľstvo rozdelené do frakcií/krajov a… To bude všetko, čo mi v tej rýchlosti príde na um. Lenže zatiaľ čo Hunger Games môžeme vnímať ako satiru na súčasnosť, ktorá využíva prvky science-fiction, Divergencia mi prišla ako fantasy skrz na skrz – nechcem to označiť za SF, hoci presne tam dystópie patria, pretože som nedospela k presvedčeniu, že by takáto budúcnosť mohla nastať.

„Ti, kdo touží po moci a dostanou ji, pak žijí v neustálém strachu, že o ni přijdou. Proto je třeba přenechat moc těm, kteří o ni nestojí.“

Ľudia v Rothovej svete sú rozdelení do frakcií na základe určitých ľudských vlastností (o čom som sa už síce zmienila, no opakovanie je matkou múdrosti). Sú to: Harmónia (láskavosť, dobrosrdečnosť, dôvera), už spomínané Sebazaprenie (predovšetkým nesebeckosť), Otvorenosť (úprimnosť, pravdovravnosť), Informovanosť (inteligencia – je to vôbec vlastnosť? – alebo skôr túžba po poznaní a možno zvedavosť) a napokon slávna Neohrozenosť (odvaha, priebojnosť). Divergencia zas predstavuje tých, ktorí v sebe majú viaceré z týchto čŕt a teda viac-menej jednoznačne nezapadajú ani do jednej kategórie. Divergentní je ten, kto sa neprispôsobí určitému konkrétnemu spôsobu myslenia. Lenže ja mám dojem, že som tam takýchto „divergentných“ videla viac, než koľkým to autorka prilepila na čelo. Caleb, Trisin brat, neprijal myslenie novej frakcie. Christina, Trisina kolegyňa (spolu…fraktikantka?) zostala úprimnou, aj keď prestúpila. Trisin otec, jeden z najváženejších ľudí v Sebazaprení, zdvihol zbraň, keď musel. Eric, veliteľ Neohrozených, naďalej nadržiaval svojej starej frakcii. Až na to, že dokázala Tris oblbnúť simulácie, ktorým boli všetci vystavení v rámci tréningu, na nej nebolo v podstate nič špeciálne. Podľa mňa takto svet fungovať nemôže, dokiaľ nie je každý člen tej ktorej frakcie chemicky nainfikovaný konkrétnymi vlastnosťami. Nikto nedokáže byť iba jedno. Nikto.

„Frakce nejsou podstatné. Lidstvo nikdy nedokáže sekat dobrotu příliš dlouho. Zlo si vždycky najde cestu zpátky.“

Asi mi neuveríte, že ma vôbec neteší takéto hodnotenie knihy, na ktorú som bola vážne zvedavá už od prvého momentu, kedy som ju zaregistrovala (že som si ju prečítala až dva roky po jej vydaní je úplne vedľajšie, lebo ja som schopná jednu knihu čítať i celé dva roky, hoci sa mi v konečnom dôsledku páči). Nemôžem si ale pomôcť. Nezožrala som to. Nepáči sa mi. Od štýlu písania, cez postavy, po samotné divergentné univerzum. Uznávam, čítalo sa to celkom rýchlo (keď už som sa do toho dokázala začítať), ale od začiatku som sa nad spôsobom, akým autorka píše, mračila. No keďže si nie som istá, či je to naozaj autorkiným štýlom alebo iba tým českým prekladom, nebudem sa v tom ďalej vŕtať (ale ak je to tá druhá možnosť, tak to môžem oficiálne vyhlásiť za prvý český preklad, ktorý sa mi nepáčil, a to som si vážne nemyslela, že k čomusi takému niekedy dôjde). V konečnom dôsledku by som to možno hodnotila aj dvoma a pol hviezdičkami, takmer tromi, lebo ten záver to dosť zachránil. Lenže keď nad tým uvažujem (a ja uvažujem až príliš, to je fakt), musím zostať pri tých dvoch.

Suma sumárum – nie je to zlá kniha, ak je človek schopný ignorovať tie otravné detaily. Čo väčšina z vás pravdepodobne je/bola, no ja som iná (ehmdivergentnáehm). Ale keďže ju už napokon skoro všetci čítali a moje hodnotenie nikoho neovplyvní, nemusím si vymýšľať žiadne dôvody, prečo sa to čítať oplatí, však? A ak sa tu niekto takí objaví, tak mu odkazujem, aby si to prečítal, ak je zvedavý, to mu musí stačiť. Nie som si istá, či sa pustím do ďalších častí, ale keďže film som si naozaj užila, určite si ďalšie časti minimálne pozriem a vďaka Theovi to zas až také utrpenie nebude :P. (Pre tých, ktorých zaujíma, ako je možné, že sa mi páčil film, ale nie kniha, hoci to mnou neuznané univerzum je tam predsa len rovnaké, tu je dôvod – ak už nič iné, tak aspoň tie postavy boli vo filme omnoho obľúbiteľnejšie. Tris bola skutočne bad-ass, Štvorka mal aspoň nejaký charakter, film zo mňa dokázal v zlomových momentoch vysať aké-také emócie a bol vtipný).

A ešte jedna hlúpa poznámka – Na to, že som mala ebook, ktorý sa oficiálne predáva, tam bolo hrozne veľa preklepov a blbé formátovanie. Just sayin‘, alza.cz (alebo CooBoo? neviem, koho viniť). Na dve stovky je to moc nekvalitné spracovanie.


star_up  star_up  star_down  star_down  star_down