Geek Girl | Príbeh so srdcom

Geek Girl | Príbeh so srdcom

  • Autor: Cindy C. Bennett
  • Jazyk: eng
  • Hodnotenie na GR v čase čítania: 3.94
„Myslíte si, že z neho dokážem urobiť zlého chlapca?“ Sedemnásťročná Jen si obráti život hore nohami, keď – z nudy – pristúpi na stávku, že dokáže premeniť školského geeka Trevora na niekoho, ako je ona. Namiesto toho sa ale táto gotička ocitá vo svete sci-fi filmov, charitatívnej práce a dokonca – ugh! – bowlingu. Aby však k nemu mohla patriť – a tiež do svojej novej pestúnskej rodiny – musí sa vysporiadať so svojou násilnou minulosťou. (Preklad anotácie)


Geek Girl je druhou napísanou, ale prvou vydanou knihou autorky Cindy C. Bennett (čo som si šikovne naštudovala na jej webovej stránke). Keď som sa do príbehu púšťala, očakávala som nával humoru a ľahké, zábavné čítanie. Čo som dostala, bolo len priemerne zábavné, no na druhej strane to zo mňa vytiahlo neočakávané emócie. Nie, neplakala som pri tom (alebo si na to aspoň nespomínam), ale takýto silný dojem vo mne už dlho nijaká kniha nezanechala.

Sedemnásťročná gotička Jen posledných niekoľko rokov začínala každý školský rok v novej škole, v novom meste a hlavne v novej pestúnskej rodine. Tento rok po prvýkrát vymenila iba rodinu, takže má pred sebou ďalších desať mesiacov so svojimi dvoma najlepšími kamarátkami, Ellou a Beth – taktiež gotičkami. Jedného dňa sa s nimi staví, že dokáže zviesť školského geeka Trevora – pekného, obľúbeného, chytrého – na svoj chodníček, ktorý je vyšliapaný rôznymi párty a príležitostnými omamnými látkami. Spočiatku ide iba o zábavu – chce „svojím ľuďom“ dokázať, že je niečoho takého schopná. Postupne sa z toho však stáva nevyhnutná potreba, keď si Jen začne uvedomovať, že to možno trochu prepískla a že má Trevora radšej, než s čím počítala. Ako by predsa mohol niekto ako on chcieť byť s niekým ako ona? Jediným riešením je dostať ho na svoju úroveň – aj keď by to mohlo zničiť všetko, čím je a v čo verí.

Kniha využíva viaceré klišé, ale minimálne jednému sa vzpiera – v tomto prípade to je dievča, ktoré „uháňa“ chlapca a nie naopak, čo je rozhodne dobrá zmena. A len čo sa s tým sama zmieri, nemá ani potrebu popierať, že ho uháňa. Jednoducho si ide za tým, čo chce, hoci to môže (a určite bude) mať zlé následky. A teraz prichádza prekvapenie. Ono to v skutočnosti ani nie je o tom chlapcovi. Trevor je, pravdaže, veľkou súčasťou príbehu, je spúšťačom Jeninej premeny – ak by ho neoslovila a ak by ju on nevtiahol do svojho sveta, kde nie je všetko len čiernobiele, kde je v poriadku tešiť sa z jednoduchých vecí a kde sa môže spoliehať aj na iných než na seba, nemali by sme tu o čom hovoriť. Ibaže v závere je z neho skôr taká čerešnička na torte, než zlatý klinec programu. Kniha sa, koniec koncov, volá Geek Girl a a nie „Ako som sa zamilovala a stala sa zo mňa geek girl“.

Takže aby som začala ešte raz a správne: Geek Girl je príbehom teenagerky Jen, ktorá nepozná svoju vlastnú identitu. Ukrýva sa za hustým make-upom a čiernym oblečením, ignoruje autoritu, chce byť sama sebe pánom bez toho, aby vedela, čo znamená prevziať zodpovednosť za svoje činy. Systém ju už raz obabral, keď ju vytrhli z rodiny, ktorá jej konečne dávala pocítiť, že život nemusí byť vždy iba o bolesti a strachu, preto sa rozhodla vziať kontrolu nad svojím osudom do vlastných rúk a teraz pre zmenu vydrbáva so systémom ona. Nežije, iba prežíva z roka na rok v presvedčení, že „nejako to už len dopadne“. Je to príbeh dievčaťa, ktoré sa nestalo problémovým adolescentom na truc, ale preto, lebo to bol jediný spôsob ako zabrániť, aby jej niekto ďalší ublížil. Uzatvorila sa do seba a od určitého okamihu viac nebola schopná akceptovať, že sa nájdu aj takí, ktorým na nej záleží. Už len tá predstava sa pre ňu stala neprijateľnou.

Že má za sebou Jen tragickú minulosť, to vás zrejme nešokuje (aj keď mňa to zaskočilo, lebo po a) anotáciu som očividne prečítala len do polovice, a po b) ako som sa už zmienila, čakala som zábavu a nie to, že ma prejde emocionálna dodávka). Tragická minulosť je už natoľko obohraným motívom, že sa pomaly začínam príbehom, ktoré ju používajú, vyhýbať. Lenže zatiaľ čo v mnohých iných knihách býva voči čitateľovi využitá ako zbraň, ktorá z vás má vypudiť čo najviac šialene silných emócií, má vás prinútiť súcitiť s hrdinkou/hrdinom na takej úrovni, že sa budete váľať po zemi vo vlastných slzách a nebudete môcť inak, než si z celého srdca želať šťastný koniec pre hlavného protagonistu (respektíve pre hlavný pár, lebo – buďme úprimní – obvykle jej/jeho jediné šťastie spočíva v dosiahnutí „puavej lásky“), v Geek Girl je to trochu inak. Nie, Jenina tragická minulosť nie je o nič menej tragická, než minulosť mnohých iných hrdiniek – vlastne je taká strašne tragická a tak veľmi na prd, že nemáte problém čudovať sa, ako je možné, že sa z toho chúďa dievča vyhrabalo takto „v poriadku“ (pretože vzhľadom na situáciu bola naozaj celkom normálna). Nebudem zachádzať do detailov o tom, čo sa jej vlastne prihodilo, ale poviem k tomu toľko: nevnímala som to ako tú pomyselnú zbraň namierenú na moje srdce. To všetko tvorilo veľkú súčasť Jeninho charakteru, ale v konečnom dôsledku to neboli tie samotné násilné okamihy jej minulosti, ktoré ju zmenili. Bol to sled viacerých udalostí, ktoré spoločne vytvorili ústredný problém – neistotu.

“Who says that you’re not good?” He sounds a little angry. “Who says that, Jen? Kyle? Beth? Ella? Your mother? You? Who gave any of you the right to decide who’s good and who’s not?

Máme tu teda príbeh o dievčati, ktoré nevie, kým je, a netuší, kam patrí, pretože v kľúčovom momente svojho života bola pripravená o to najdôležitejšie, čo nám všetkým dáva možnosť vyrastať do tej najlepšej verzie nás samých – istotu. Chýbala jej rodičovská láska a nikdy nepoznala teplo domova, takže každá snaha jej pestúnskej rodiny zblížiť sa s ňou, sa minula s účinkom. Nebola schopná veriť ich úmyslom. Vďaka Trevovori konečne spoznala inú stránku života a tak očividne namiesto toho, aby jeho zviedla na zlé chodníčky, sa ona pomaly stávala osobnosťou, ktorou možno vždy byť mala, len k tomu nedostala príležitosť. Nemôžem preto povedať, že by bol Trevor jej milostným objektom, pretože omnoho viac ako to bol pre ňu práve tou istotou, ktorá jej chýbala.

Kniha je plná rôznorodých charakterov – žiadny by sa však nedal hodnotiť ako vyslovene negatívny. Jen nemá úhlavnú nepriateľku, aj keď spočiatku vníma ako svojich nepriateľov všetkých naokolo – od školských geekov, cez populárne decká, až po roztlieskavačky. O vedľajších postavách – Jeniných kamarátkach či početných Trevorových priateľoch – sa veľa nedozvedáme. Sú tu skôr na to, aby veľmi všeobecne reprezentovali jednotlivé strany – temných rebelov a živých geekov milujúcich sci-fi filmy, vedu a dobré známky. Výraznejšie sa do popredia dostáva Jenina pestúnska rodina, najmä ich vlastná dcéra Tamara, ktorá má problém prijať Jen do rodiny, a taktiež Trevorova rodina, jeho matka s veľmi obmedzeným názorom na to, ako by mala priateľka jej syna vyzerať, a jeho starší brat Todd, trpiaci Downovým syndrómom. Niektorí z nich do konca príbehu otvoria oči a spoločne s Jen si k sebe nájdu cestu – niektorí jej už druhú šancu nedajú.

Samotný Trevor vám môže chvíľami pripadať až príliš zidealizovaný – všetci ho majú radi, zastáva v škole rôzne funkcie, pomáha v domove pre starých, spieva, hrá na klavíry, rád kempuje, bowlinguje, neskutočne miluje svojho brata, je vždy úctivý, dokonca aj keď jeho spoločníčka vyzerá ako z filmu o Drakulovi, dodržiava pravidlá a vždy rešpektuje autoritu. Dobre, beriem späť – samotný Trevor vám môže chvíľami pripadať nereálny. Možno by sme ho skôr mali vnímať ako taký symbol dobra, než realistickú postavu. Na skutočnosti naberá až v poslednej štvrtine knihy, kedy všetky jeho dobré stránky zatieni jeho vlastná pošramotená hrdosť. Prekvapenie! Trevor je predsa len človek.

“No, I don’t party; no, I don’t dress in black leather and chains; that’s not my style. That’s how I was raised. I worry about getting good grades and I go to church and I watch sci-fi movies and I generally follow the rules. Most people would call me a geek or a nerd. You’ve called me that many times. But that isn’t everything that defines me.“

Vzhľadom k tomu, že som zatiaľ nečítala žiadnu inú autorkinu knihu, mám určité rozporuplné myšlienky k jej štýlu. Na jednej strane by sa dalo povedať, že sa jej spôsob písania vyvíjal postupne s príbehom – čo na začiatku pokrivkávalo, sa do konca knihy vycibrilo. Na strane druhej mi to pripadá takmer ako zámer. Prvých niekoľko kapitol je písaných v krátkych fragmentoch a autorka rýchlo skáče od jednej scény k druhej, od jedného rande Jen a Trevora k ďalšiemu, až som z toho mala nepríjemné pocity. Obávala som sa, že ak bude takýmto spôsobom písaná celá kniha, možno ju ani nedočítam. Tieto scény boli založené najmä na dialógoch, detailných popisoch oblečenia, minimum pozornosti bolo venované okoliu či vnútornému prežívaniu hlavnej hrdinky. Toto všetko sa postupne menilo, ako dej napredoval a pôsobilo to skoro ako paralela s pohybom, ktorý v príbehu vykonávala Jen. Ako sa menila ona, menil sa aj štýl písania. Dostávalo sa doň viac myšlienok, viac emócií a najmä väčšia hodnota. Či to bol zámer alebo náhoda, to sa asi nedozvieme, ale príbehu to rozhodne prospelo.

Čo teda môžete od knihy očakávať? Pomaly rozvíjajúci sa romantický vzťah, ktorý nie je založený na love-hate vzťahu hlavných hrdinov (aj keď ten mám vážne rada) ani na náhodnom stretnutí a zamilovaní sa na prvý pohľad. Vyvíja sa postupne, prirodzene a relatívne zdravo. Rovnako dôkladne si hlavná hrdinka nachádza cestu aj k iným postavám, nič sa nedeje prehnane zbrklo a autorka sa vyhla akémukoľvek hyperbolizovaniu (s výnimkou Trevorovho charakteru?). Jen je príjemná postava, ktorá vám môže chvíľami kvôli svojim rozhodnutiam liezť na nervy, no keď sa dokážete vžiť do jej situácie, nie je ťažké jej to odpustiť. Dejová línia týkajúca sa stávky je pomerne predvídateľná – každý vie, že sa to stane, takže len čakáte kedy a ako k tomu dôjde, no a potom zas vyčkávate, kedy a ako sa to napraví. Pekne to ale vyvažuje línia s charakterovým vývojom hlavnej hrdinky, ktorá vás možno tiež veľmi nezaskočí, ale v tomto prípade naozaj platí, že najdôležitejšia je cesta, nie cieľ.

„I would do anything to change the hurt I know I caused you. But I can’t be sorry about making the bet with Ella and Beth because if I hadn’t done that, I would never have gotten to know you.”

Z nejakého dôvodu (alebo zo všetkých dôvodov uvedených vyššie) som si Geek Girl zamilovala. Nie v takom zmysle, že to mám prečítané už desaťkrát a že to budem čítať dookola do konca života. Nie, možno si to nikdy viac už neprečítam, ale vždy budem stáť za tým, že je to dobrá kniha. Pre niekoho iného možno nie až päťhviezdičková, no pre mňa áno. Odporúčam ju každému zvedavcovi a komu sa nebude páčiť, ten nech na mňa radšej ani nehovorí. Po dlhom čase to totiž bol konečne príbeh, ktorý ma aj napriek menším chybičkám krásy zaujal, a ja nenachádzam zlé slová, ktoré by som naňho mohla povedať. A som za to vďačná.


star_up  star_up  star_up  star_up  star_up


 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *