Je ťažké napísať článok o vašom živote, keď sa vo vašom živote nič nedeje. Pravdou je, že som tento špeciálny vianočno-skúškovo-fotografický súpis chystala zverejniť už niekedy na konci januára, ale vtedy mi do toho prišla tá lenivosť, ktorá ma posadne pravidelne vo chvíľach, kedy by som to chcela najmenej. A tak k vám prichádzam až teraz, na začiatku marca, predovšetkým preto, lebo by som sa mala učiť na prvú tohtosemestrovú skúšku a mne sa strašne nechce.

December bol veľmi nabitý. Skúškovo. Všetci vyučujúci nás chceli potešiť tým, že nám dajú testy ešte pred Vianocami, aby sme sa potom mohli plne sústrediť na iné, možno podstatnejšie predmety. Až to dopadlo tak, že nám skoro žiadne predmety, na ktoré by sme sa mohli neskôr sústrediť, nezostali. Napokon sme behom dvoch týždňoch mali na krku šesť skúšok a zápočtov, pričom sme stále museli pravidelne navštevovať jednotlivé prednášky a semináre, takže sme v podstate ani nemali dostatočné množstvo času na učeniu. Teraz už ani neviem, akým zázrakom sa mi to podarilo učičíkať, ale prežila som a na január mi zostali dve skúšky.

Nebudem vás nudiť dlhými úvahami o tom, ako som sa musela učiť a ako sa mi nechcelo, pretože to všetci poznáme. A keďže väčšina z mojich skúšok prebehla v podstate hladko (ak pominiem ten utrápený proces učenia) dodám vám len zopár zaujímavostí. Ako napríklad môj test z ruštiny. Človek to študuje ako somár, a potom si spôsobí infarkt, keď cestou autobusom na internát zistí, že zabudol vyplniť celé jedno cvičenie! Opakujem: Infarkt. Znesiem zlé hodnotenie, ak viem, že si zaňho môžem svojou tuposťou alebo nevzdelanosťou. No znížiť si hodnotenie tým, že si nevšimnem jedno prekliate cvičenie za celých osem bodov? Áno, infarkt. Viete si teda predstaviť, aká som bola prekvapená, keď som v závere zistila, že mi tam tie body neodpísala a nejakým zázrakom som dostala Ačko. Človek, ktorý ma na začiatku semestra možno celý prvý mesiac hrozne vytáčal, mi na jeho konci dal body za niečo, čo som nevyplnila. To vás prinúti upraviť si na dotyčného názor.

Čo ďalej? Hmm, možno by som mohla spomenúť, že som začala ešte väčšmi ľutovať výber svojej bakalárskej práce – hlavne výber svojho konzultanta, obzvlášť po tom, čo u nej po prvom teste prešli z vyše tridsiatich študentov asi siedmi a viacerí to nedali ani na štvrtý pokus. A obzvlášť vás to rozhodnutie začne štvať po tom, čo vám všetci dookola neprestajne opakujú, že oni by si u nej bakalárku nikdy nedali. Všetci! Stále dookola! Ak som za celý ten čas nemala chuť aspoň desiatim z nich vraziť výchovný pohlavok, tak ani jednému. Ale začala som praktizovať psychické cvičenia, ktoré by mi mali pomôcť ten vnútorný tlak znášať. Zatiaľ mi nijako nepomáhajú, no do roka to hádam zaberie.

Januárové učenie vyzeralo podobne ako to decembrové – iba s tým prídavkom, že sa mi ho chcelo vykonávať ešte o čosi menej. Začiatok roka 2013 sa však stal ku koncu jeho prvého mesiaca jednou obrovskou katastrofou. Po troch mesiacoch som zistila, že do 31.1. musíme mať odovzdané zmluvy na tie prekliate bakalárky, tak som sa kvôli tomu chcela vybrať do Prešova, keďže mi do termínu zostávalo celých päť dní. Vlastne štyri, pretože vo štvrtok sa u nás na škole nič nevybavuje. Viete si predstaviť, ako zdeprimovane som sa cítila, keď som zistila, že moja konzultantka si akurát v ten týždeň vzala dovolenku. Nastalo teda komplikované telefonovanie hore dole, vybavovanie na jednu, potom zase na druhú stranu, cesta do Prešova a pri odovzdaní nás ešte aj zdrbali, lebo sme mali iba jednu kópiu. Poviem vám, že v tom okamihu mi bol život obrovskou radosťou.

Skúškové sa ale napokon skončilo a mne začalo byť odrazu ľúto, že už nebudem môcť celé dni vylihovať bez toho, aby som sa cítila previnilo, že nič nerobím. Lebo aj keď počas školy robím obvykle to isté nič ako počas voľna, vtedy ma to zožiera akosi viac. Na konci januára som na seba ale bola relatívne celkom pyšná, pretože sa mi podarilo prekonať vlastný rekord, keď som za mesiac prečítala hneď šesť kníh! Niečo podobné sa mi v živote nestalo. A som si istá, že ak by mala Kate Danielsová väčší počet (dostupných) dielov, mala by som tých kníh prečítaných omnoho viac. Už som spomínala, že tá série je ú-žas-ná?

Týmto by som asi svoje táranie v rozsiahlych odsekoch ukončila a plynule prejdeme k spomínanému fotografickému špeciálu, o ktorom som hovorila hádam už na začiatku semestra, odkedy som si naň začala hromadiť materiál. A že je toho dosť…

Možno si spomínate na tú úžasnú fantasy čajovňu, o ktorej som vám v predchádzajúcich príspevkoch hovorila. Tak tu je zopár fotiek, ktoré som pri jej návštevách spravila. Na prvých dvoch sú krásne hrnčeky, z ktorých popíjate čajíky, na ďalších dvoch sú zachytené naše procesy hrania hier – Blafuj! a Hobbit. A na posledných dvoch je odfotená časť z knižnice, ktorá je súčasťou čajovne. Musela som špeciálne odfotiť poličku s knihami Rogera Zelazneho :D

Nasledujú zábery z internátu. Práve sa pozeráte na fotku balónika a fotku holuba, ktorého bratia a sestry nám neustále vysedávajú na balkónoch :D

Toto je, ľudia, spôsob opisovania poznámok z papiera do notebooku. A fakt, že je tam namiesto Wordu ICQ, si vôbec nevšímajte.

Potom tu máme dvakrát jedlo – palacinky a lievance. Moje palacinky naozaj nevyzerajú všetky takto deformovane, táto jedna bola iba škaredá výnimka!

Moja čítačka nepochybne prelistovala viac strán s poznámkami než v nejakých dobrých knihách. Bohužiaľ. Ale chystám sa to napraviť. Na obrázku je konkrétne Svetová literatúra – presnejšie Prekliatí básnici.

Prechádzame do ešte zimnejšieho obdobia a domáceho prostredia. Prvý shot – decembrové jablká a mačka na strome.

A máme tu Vianoce! Takto vyzerá náš obvyklý stromček – modrý, krivý a chudobný. Ale náš!

Vianočné koláčiky.

A hoci pod stromčekom nič nebolo, jeden darček sa predsa len ukázal, aj keď to bolo skôr k narodeninám ako na Vianoce. Kniha Prežila som svet od Sue. Teda, všetci vieme, že jeho autorkou je Mirka Varáčková, no podpis i samotnú knihu mi zaobstarala Sue :aww:

Nasledujú puzzle s obrázkami od Victorie Francés. Pôvodne to mali byť tiež darčeky, ale vymenila som to za knihy :P

K zime patria aj snehuliaci. Tento je už v procese roztápania, keďže som ho fotila asi týždeň po jeho zrode.

Možno by som si nasledujúce fotky mala nechať do nejakého iného fotošpeciálu, ibaže… Povedzme si to na rovinu – kto vie, či ešte nejaký príde. Pri mojej šikovnosti.

Takto vyzeral náš veľký návrat do školy. Jeden by povedal, že ak máte v piatok blokovú výučbu a sedíte tam od ráno až do štvrtej, tak to zabije vášho tvorivého ducha. No, dokázali sme, že opak je pravdou.

No a ak neskladáme origami, robíme toto – Záznamy vo formáte MARC 21 a niekde pod tou kopou sa ukrýva aj ISBD.

Toto je, prosím pekne, dodatočný darček k narodeninám od úžasnej-preúžasnej Sunny! WOOHOOOOO pre Iana! :D

No a uzavrieme to niekoľkými fotkami nášho zverstva. Ako prvá sa ukázala Darina, ktorú asi premenujem na Biely čumák. Tie jej biele fúzy sa tam buď objavili až teraz alebo som doposiaľ bola poriadne nevšímavá. Potom má ešte jednu prezývku – Jablkožrút.

Naše malé fešandy. Urobila som také malé koláže toho, ako vyzerali pred pár mesiacmi a ako sú na tom teraz.

Takto to vyzerá, keď sa vám mačka pokúša prebojovať do domu. Mama poznamenala, že by sme možno mali zatvoriť okno do komory, inak nám jedného dňa vyžerie všetky zásoby.

Namiesto mačky máme Hitlera. Nevyzerá tak s tým ufúľaným nosom?

A na záver… Pozor! Vyletí vtáčik!