Radioactive

Vzhľadom k tomu, aký veľký úspech mal môj minuloročný malý projekt (ehm, vôôôôbec nie som ironická, takže sa nesmejte), rozhodla som sa v tom pokračovať aj tento rok, aby ste vedeli, že som to nevzdala, že stále bojujem s nepriazňami osudu a preskakujem prekážky, ktoré mi naša univerzita hádže pod nohy a snažím sa dobehnúť do cieľa, ktorý sa tento rok volá „koniec druhého ročníka“. A nebol by to ten správny úvod, ak by som nespomenula, nakoľko oneskorene píšem už svoj prvý príspevok. Môžem si jedine popriať, aby som sa do budúcnosti zlepšila, ale všetci vieme, že je to len vtipný a hlavne nesplniteľný sen. Tak teraz k veci.

Nemusíte sa však ničoho obávať, úvodný článok bude mimoriadne stručný, pretože prvý mesiac zimného semestra školského roka 2012/2013 trval až jeden týždeň, počas ktorého sa toho veľa stihnúť nedalo. Nie, naozaj nedalo.

…

Read More Read More

Keď to nejde, tak to nejde a tentokrát to očividne nešlo. Vzhľadom k tomu, že tu máme už posledný mesiac a ja by som nerada ešte aj uprostred oficiálnych prázdnin písala o tom, čo som robila počas školy, rozhodla som sa spísať tento záverečný súhrn, do ktorého vtesnám posledné tri mesiace letného semestra a vlastne aj posledné tri mesiace školy všeobecne. A keďže ma ktosi vyzval, či by som bola schopná napísať aspoň raz článok bez toho, aby som sa vyjadrila k istej záležitosti, rozhodla som sa túto challenge akceptovať a jednoducho sa k tomu nevyjadrím :P

Na rozdiel od zimného semestra, ten letný ubehol naozaj ako voda. Ani som sa nenazdala a už tu bol koniec, ďalšie skúškové obdobie a ďalší príval nehoráznej chute omlátiť si hlavu o stenu. Vydržala som to, samozrejme, aj bez toho, ale bolo to len tak-tak. Teraz by som si možno aj želala, aby to ešte nebolo za mnou – ja viem, očividne ste teraz pochopili, že som ešte šialenejšia, než by sa mohlo zdať – ale mňa to navštevovanie hodín tento semester neotravovalo až tak veľmi, ako tomu bolo počas zimného obdobia. Ja totiž pokiaľ nemusím kvôli niečomu vstávať až prehnane skoro, tak mi to čosi ani príliš neprekáža. Omnoho ťažšie sa pravdaže znášajú výklady našich vyučujúcich – niektorí dokážu svoje hodiny spraviť obzvlášť nepríjemné. Takže… oh, nie, som rada, že je koniec. Tak už len dva roky… uff. A potom možno plus ďalšie dva? UFF!

…

Read More Read More

Síce s obrovským sklzom, ale stále píšem. Aj to je pozitívum, však?

Vynechávajúc nudné monológy o mojej neschopnosti, rozhodla som sa dnes pre zmenu prejsť rovno k veci, a teda k zdĺhavému (a možno nie až tak zdĺhavému, keďže si svoje „zážitky“ hádam už iba sotva pamätám, ale tak tomu, kto to po mne bude čítať, by to zdĺhavé pripadať mohlo) a určite maximálne tak či tak nudnému prejavu o siedmom mesiaci v tomto školskom roku, ktorý nesie pomenovanie marec. Marec. M-a-r-e-c. Áno, presne takto to vyzerá, keď niekto začne písať a netuší, čo vlastne napísať chce.

…

Read More Read More

Február, čo? Tiež si myslíte, že keď tu už pár dní máme apríl, tak februárový príspevok som mala zverejniť veľmi dávno a skôr teraz pracovať na tom marcovom? Pravdaže. Ale to by som, samozrejme, nebola ja, takže sa v podstate nie je čomu čudovať. A keďže ma už nenapadajú žiadne vtipné úvody na tému mojej lenivosti, rozhodla som sa prejsť rovno k veci.

…

Read More Read More

Mám dojem, že by už bolo na čase všetky tie mesiace podoháňať, ale poznáme sa… Kombinácia slov ja a robiť niečo načas sa dá považovať za nezlučiteľnú, z čoho vyplýva, že prakticky nie je možné, aby sa mi niečo také podarilo. Čiže by sme si mali všetci zvyknúť (ak už si na to teda niektorí nezvykli), že so mnou nepohne ani stádo volov a ja stále budem pozadu. Zo všetkým. No ale aby to tu nebolo iba o tom, aká som lenivá, preskočím všetky ostatné reči, ktoré som pre vás mala nachystané a pustím sa rovno do opisu prvého mesiaca roka 2012, teda v poradí piateho mesiaca môjho študentského života a zároveň posledného mesiaca prvého semestra študentského obdobia, a ešte k tomu aj mesiac môjho prvého dramatického skúškového obdobia (december za to skúškové obdobie ani nepočítam, to bolo skôr učebné obdobie, i keď… nie žeby tým neboj aj január, ale… dobre dobre, už mlčím).

…

Read More Read More

Sťažovala som sa v predchádzajúcom článku na málo učenie a podobné veci? Ja viem, že všetci, ktorí ste to čítali – alebo by som to skôr mala obmedziť na to málo z vás, čo to čítalo – si možno spomínate, že odpoveď na moju otázku je áno. Ale ja nič podobné počuť nechcem, čiže všetci pekne záporne kývať hlavou a spoločne mumlať: „Nieeee, na nič podobné si sa nesťažovala.“ Pretože to bola hrozná blbosť a vôbec sa mi to nevyplatilo. Teraz mám učenia nad hlavu a verte mi, že už sa mi ani večer nechce ísť spať, keď si predstavím, že mám ráno zase vstať a začať celý ten proces učenia od začiatku. Ale keďže celé toto moje trápenie je súčasťou decembrového príspevku, ktorý napíšem možno tak začiatkom februára, pretože učenie sa týka predovšetkým skúškového obdobia, poďme sa spoločne obzrieť za udalosťami, ktoré sa odohrali v novembri.

Takže, november. Čo o ňom? Nebudem klamať ak poviem, že si naň už takmer vôbec nespomínam. Moje ohromná pamäť sa vo väčšine prípadov vzťahuje iba na nepotrebné udalosti, ktoré mojím svetom nijako neotriasli a to, čo by som si pamätať mala, to zakaždým uletí do neznáma. Ale nie, myslím, že ani svoju poškodenú pamäť som na pláne riešiť nemala. Ale čo potom, ak nie toto?

Áno, už viem.

…

Read More Read More

Ako väčšina mojich „veľkých“ plánov, tak i tento pomaly steká dolu vodou. No slovo vzdať sa som oficiálne vypustila zo svojho slovníka (minimálne na nasledujúcich pár minút) a rozhodla som sa predsa len spísať, čo som písať začala už dávnejšie, no doposiaľ som nenaškrabala dostatok času k tomu, aby som to aj dokončila. Áno, aj takéto následky vám do života vnesie to hnusné slovo na š, ktoré všetci veľmi dobre poznáme a s odporom vyslovujeme. Ale aby sme prešli od toho málo podstatného, k tomu podstatnejšiemu – čo je v konečnom dôsledku aj tak nepodstatnejšie než čokoľvek iné -, pokračujme radšej tam, kde sme minulý mesiac skončili. Ehm, alebo skôr už predminulý mesiac? To nevadí, tvárme sa, že je ešte stále iba koniec októbra a ja vôbec nemeškám. Teda, nie žeby sa mi o tom písať chcelo. A hlavne že by to niekoho vôbec zaujímalo, no keď už som s tým začala, tak to dodržíme, však? Aspoň tentokrát. Aspoň raz. Aspoň niečo. A čo to znamená pre vás? Že ak práve čítate a čítate… a ešte stále čítate, tak by ste si to buď mali rozmyslieť – najlepšie hneď teraz –, ináč sa môže stať, že by sa na vás skrz tento šialený článok mohla nalepiť moja bláznivosť a verte mi, že to si nikto z vás určite neželá. Takže? Už ste preč? Stále nie? Dobre teda. Netvrďte však, že som vás nevarovala.

Opäť raz bez fotiek, tá výhovorka o lenivosti a podobných veciach stále platí, čiže i pre tentokrát: Shame on me!

…

Read More Read More

Stojím vám ja tak jedného dňa v trolejbuse, vzďaľujúc sa od školy a približujúc sa k miestu môjho prechodného pobytu, a odrazu mi čosi napadne. No, vlastne mi toho napadlo trochu viac, pričom väčšina z toho skutočne nestojí za zmienku. Hoci, keď tak nad tým teraz uvažujem, neviem, či aj ten zvyšok na tom nie je rovnako biedne. V každom prípade, už len fakt, že teraz čítate to, čo čítate, svedčí o tom, že som sa očividne predsa len rozhodla svoje šialené myšlienky spísať a ešte ich k tomu všetkému aj zverejniť. Nedivila by som sa teda, ak by som si v komentároch našla nejaké neznáme telefónne číslo, z ktorého by sa vykľul kontakt na psychiatra. Vážne mám z času na čas dojem, že jedného potrebujem. Ale služby sú drahé, musím teda dúfať, že tento môj bláznivý spôsob terapie bude rovnako efektívny. A že jeho prostredníctvom neprenesiem svoju cvokovinu na vás. Ehm, ešte stále čítate?

Prv než kliknete na celý článok, mali by ste byť upozornení, že tam tentokrát nenájdete žiadne fotky, iba dlhé nudné reči, pretože Michelle bola príliš lenivá, aby si to pripravila doma a teraz sa jej na tom nechce pracovať. Shame on her!

…

Read More Read More