Tento mesiac bola moja aktivita na blogu mizerná, inak povedané nulová (dávam to za vinu svojej neschopnosti zároveň písať/editovať vlastné texty a robiť hocakú inú činnosť zahŕňajúcu písmenká – a len tak medzi nami, na Wattpade nájdete prvé kapitoly druhého pokračovania mojej série Nemŕtvi, Cena mágie). V poslednej chvíli som sa rozhodla vylepšiť si štatistiku a zverejniť aspoň jeden marcový článok s dvomi minirecenziami na obľúbené YA knihy zo súčasnosti – Eliza and Her Monsters a 10 Blind Dates.

* * *

Francesca Zappia – Eliza and Her Monsters

Kniha Eliza and Her Monsters (SK: Eliza a more príšer, CZ: Eliza a její nestvůry) vyšla v origináli v roku 2017, takže mnohí z vás ju už isto prečítali. Vám ostatným, ktorí ste o nej nepočuli alebo nad jej čítaním váhate, možno pomôže moje stručné hodnotenie.

Eliza Mirková je introvertka a čudáčka. Nerozumie si so spolužiakmi, súrodencami, rodičmi a ani so spoločnosťou. Naopak jej internetové alter ego LadyConstellation je úspešnou autorkou populárneho webového komiksu More príšer. Jedného dňa sa jej online a offline svety prepoja, keď Eliza spozná Wallaca – jedného zo svojich najväčších fanúšikov a autora najpopulárnejšej fanfiction.

Kniha spočiatku pôsobí ako typická YA romantika o prvej láske medzi nesmelými tínedžermi, ktorí pomáhajú tomu druhému vyjsť z ulity, okorenená nemalým tajomstvom, keďže Eliza pred Wallacom tají pravdu o svojej online identite. Z toho dôvodu sa môže prvá polovica knihy tiahnuť – obzvlášť ak ste si ako ja prečítali anotáciu a čakali ste, že to, o čom píše, príde na začiatku a nie v poslednej tretine.

Keď však Elizu dočítate, pochopíte, že ide o sondu do utiahnutej tínedžerskej duše, ktorá navonok pôsobí otravne svojou nekomunikatívnosťou, odvrávaním, uzatváraním sa do seba a ignorovaním pomoci ostatných. Postava Elizy je však práve vďaka tomu realistická, najmä pre mladších čitateľov. Stretáva sa so šikanou, s neporozumením u autorít, s potrebou nesklamať fanúšikov, ale aj ich kritikou (hoci skôr jej samotného správania než tvorby ako takej), ktorá ju taktiež núti pochybovať o sebe samej. Kniha nevenuje priveľkú pozornosť vedľajším postavám, zato do hĺbky predstavuje tú hlavnú, ktorou sa prihovára čitateľom prežívajúcim podobné pochybnosti o hodnote a význame vlastného života.

Príbeh ozvláštňujú sympatické ilustrácie z Elizinho komiksu a úryvky, ktoré sa snažia odzrkadľovať dianie v príbehu. Pozorný čitateľ vďaka starostlivým náznakom odhalí niektoré aspekty hlavnej zápletky, ale autorka siahla aj po pár prekvapivých zvratoch. Núkalo sa tu netradičné zakončenie romantickej linky – Wallace tiež spravil niekoľko pochybných rozhodnutí, vďaka čomu stratil moje sympatie –, ale v konečnom dôsledku to asi malo dopadnúť tak, ako to dopadlo.

„V mori sú samé príšery.“

       

 

Ashley Elston – 10 Blind Dates

10 Blind Dates (2019) je populárna vianočne ladená YA kniha zo súčasnosti, ktorá v roku 2020 ovládla vianočné sviatky slovenských i českých čitateľov (SK: Mojich 10 rande naslepo, CZ: 10 rande naslepo). So Sue, Neliss a Barborou sme ju prelúskali v rámci spoločného čítania (aj keď už po sviatkoch). Kniha nám sľubovala oddych, zábavu, romantiku a roztomilosť. Lenže my sme v nej našli čosi iné.

Hlavná hrdinka Sophie má za sebou zlý rozchod. V snahe rozveseliť ju pre ňu jej obrovská rodina pripraví 10 rande naslepo, ktoré jej majú ukázať, že jedným rozchodom sa život nekončí. Týmto jednoduchým a pomerne neopozeraným nápadom kniha vzbudí pozornosť nejedného čitateľa túžiaceho po ľahkom, vtipnom príbehu, ktorý zároveň kladie dôraz na rodinu a jej dôležitosť. Nie je až také obvyklé vidieť v literatúre rodiny, kde sa (takmer) všetci majú radi, kde rodičia nie sú mŕtvi, hrozní alebo sa o dieťa nezaujímajú.

Nedostatky tejto knihy by sa dali zhrnúť do troch bodov:

1. Je náramne povrchná a prvoplánová. Deje sa tam toho veľa na málo stranách a čitateľ často dostane len stručné scénky, ktoré citovo neoslovia. Netušíme, ako vyzerajú ani hlavné postavy a niektorí nápadníci sú skrátka len „cute boy“ a „the guy“. Na jednej strane je to pochopiteľné, lebo pri toľkých postavách by musela mať kniha päťsto strán. No takto väčšina postáv pripomína jednodimenzionálne figúrky na šachovnici.

2. Kto je Sophie? Autorka ju absolútne nevykreslila, netušíme nič o jej záľubách, snoch či reálnych plánoch do budúcna, hoci postavy často riešia svoj prechod na vysokú školu. Miestami skutočne pripomína prázdnu stranu, s ktorou sa dá iba ťažko súcitiť. To, že so sebou nechá zametať a že jej rodina riadi život „pre jej dobro“, je už len čerešnička na torte. Hlavne, že autorka dosť často opakuje (nie ukazuje), ako to Sophie baví.

3. Vzťah Sophie a toho, o kom od začiatku viete, že bude jej vyvoleným, sa autorka tiež neunúvala rozpitvať a radšej siahla po otravnom klišé. Ak by namiesto rande s bezvýznamnými postavami (ktorých sa i tak väčšinu času nepochopiteľne zúčastnili aj hrdinkini príbuzní) zvolila autorka zábavné aktivity s rodinou a do toho rozvíjala vzťah Sophie a toho pravého v reálnych scénach, príbeh by mal väčší zmysel a hlbšie emócie.

Autorka má napriek všetkému príjemný, svieži štýl a pokiaľ knihu príliš neanalyzujete, ale necháte sa iba unášať vianočnou rodinnou atmosférou, dokážete si jej čítanie užiť. Značná povrchnosť deja, všednosť postáv a skôr detinský humor ma však nútia zaradiť ju medzi tie slabšie YA knihy zo súčasnosti.

„Is there no privacy in this family?“
Everyone at the table answers, „No.“