Niežeby som mala o čom hovoriť, ale keďže ma vedomie, že sa mi niečo podarí dotiahnuť do konca a ešte k tomu v podstate načas (alebo predčasne?), napĺňa zvláštnou eufóriou, rozhodla som sa zosmoliť tento posledný tohtoročníkový denníkový post. Dnes je posledný „pokojný“ deň, keďže v piatok skoro ráno to mám namierené na autobusovú stanicu, kde vyzdvihnem dve z mojich troch festivalových spoločníčok a určite s nimi do večera zažijem rušný deň, preto som sa rozhodla zverejniť článok dnes (a tiež preto, lebo ma k tomu jedna z mojich spoločníčok prinútila – síce bez vyhrážok, ale stavím sa, že ak by som nesúhlasila, tak by na mňa vytiahla aj nejaké kruté zbrane a tomu som sa chcela vyhnúť). Môj školský druhoročníkový život sa ale v podstate skončil už pred dávnymi týždňami, takže pár dní hore-dole nikoho nezachráni.

Vraciam sa teda k tomu, čo som prehlásila v prvej vete – nemám príliš o čom hovoriť (keďže si nič podstatné nepamätám) a oznamujem, že ide skôr o fotografický článok. Ehm, ehm. Začneme?

Začnem menším súhrnom, ako dopadol druhý ročník.

Druhý ročník dopadol dobre.

Viem, že to by hádam aj mohlo stačiť, ale vzhľadom k tomu, ako sa ja rada rozkecávam, to opíšem trochu obšírnejšie. Všetky skúšky dopadli (niektoré aj nad očakávanie) dobre. Prvýkrát som si však vyskúšala aj opravný test, pretože mi Bčko z voliteľnej angličtiny, na ktorej sme preberali časy, vôbec nestačilo. Napokon to bolo aj dobré rozhodnutie, hoci som ho medzitým trikrát oľutovala, keďže sme dostali ten istý test a tak som si vlastne len opravila to, v čom som sa pri prvom pokuse zmýlila. V súvislosti s tým som potom sama so sebou viedla siahodlhé diskusie o spravodlivosti známkovania našej angličtinárky, ale to už hádam nemá cenu rozoberať. Ruština, o ktorej som hovorila v minulom článku, dopadla prekvapivo dobre už na prvýkrát – hlavne z toho dôvodu, že ruská vedúca opravuje testy zrejme iba jedným okom, keďže každému uzná za dobré niečo iné. Ale príde mi komické, že sa za celý rok nedokázala naučiť práve moje meno, čiže som na jej hodinách bola v oboch uplynulých semestroch iba „susedka“ niektorej zo svojich spolužiačok. Vlastne sa divím, že vôbec registrovala moju prítomnosť, keď ani netuší, kto som.

Ako poslednú som mala ústnu skúšku z Knižnično-informačných služieb – poznámky na jednotlivé otázky som prerábala aspoň päťkrát, učila sa ich dokopy asi štyri dni a odpovedala som päť minút aj s prípravou. A keďže som sa do miestnosti šupla ako druhá, mala som to za sebou veľmi rýchlo, no kvôli svojej návšteve Košíc (ktorá bola naplánovaná na nasledujúci deň), som si ešte stihla užiť svoju poslednú noc na internáte. Ak už nič iné, aspoň som sa viac uistila v tom, že netuším, či chcem pobývať na internáte aj v treťom ročníku (ak by sa mi ho, pravdaže, vôbec podarilo vybaviť). Ale zase na druhej strane, ten hluk, vrieskanie, jakot a debilizmus vás iritujú menej, ak viete, že je to naposledy. Ďalšie ráno chodila po izbách kontrola a jedna z tých ženských sa pýtala, či som sa zúčastnila ich párty – nemala som pre ňu žiadnu trefnú odpoveď, môj tupý výraz musel vravieť za všetko. Áno, naozaj, vážne je strašne potrebné riešiť na konci semestra, kto tam CELÝ ROK robil bodrel a hluk, aby sme im mohli ukázať zdvihnutý ukazovák a povedať „No, no no, vy zlé dievčatá.“ Že sa ešte niečomu podobnému divím.

A teraz, aby som niekoho neunudila na smrť, nasleduje fotografický materiál.

Keďže som si na seminárku vybrala najdlhšiu knihu na zozname – Sklený vrch – trvalo mi niekoľko piatkov, kým som sa tým písaným utrpením predrala.

A tuto som sa pekne poctivo chystala na učenie. Pravdepodobne ruštiny, aj keď na obrázku sú z nejakého dôvodu poznámky z angličtiny.

Sotva vykuklo poriadne hrejivé slniečko, rozhodla som sa trochu preskúmať okolie internátu, keďže som za dva roky v Prešove nešla inou cestou než tou, ktorá vedie od zastávok k internátu alebo od internátu k obchodom. Som rada, že som to napravila.

Na ulici pred školou nám na jar kvitnú takéto pekne ružové stromy.

Takto nejako vyzerá naša univerzitná študovňa, kde som tento semester praxovala. Bola to príjemná skúsenosť, aj keď som sa väčšinu času nudila. Ale ak sa tam aj odhodlal dovaliť nejaký ten študent, hneď som mala o zábavu postarané.

Toto čudo stojí v átriu pri knižnici.

Týmito knihami som sa bola nútená prehrabávať. Avšak v porovnaní so skladom časopisov je toto zlatý priestor, kde všetko nájdete behom troch sekúnd.

Svoje odznaky majú ako pracovníci, tak aj praxujúci – no domov sme si ich zobrať nemohli, aj keď to niektorí spolužiaci skúšali. Ehm.

A toto je príklad toho, ako som sa asi v tej knižnici nudila.

Takto väčšinou vyzerali moje nudné dni na internete – jedlo (v tomto prípade čokoláda) + voda (v tomto prípade krvavý čaj v mojom Ianovskom hrnčeku) + Sheldon Cooper (aj keď v posledných mesiacoch ho výrazne striedal Captain Hook).

Spomínaný výlet do Košíc sa uskutočnil za daždivého počasia, ale podarilo sa mi urobiť zopár fotiek – aj keď sa so mňa moja spoločnícka celý čas smiala, že sa hrám na japonského turistu. Ale po niekoľkých okruhoch si zvykla a sama vytiahla vlastný foťák, mehehe.

Ešte než sme sa vybrali na prechádzku, sme zapadli do jednej reštaurácie (ja som si zase dala palacinky) a potom sme sa ohrievali pri čokočaji…

Pri jednom nemenovanom (keďže som zabudla jeho meno) obchodnom dome (žeby to bol aupark?) stavali takéto čudo. Prizvali nás na pomoc, ale takticky sme sa radšej vzdialili.

Doma sme zase začiatkom mája oslavovali sestrine narodeniny a vynútila som si, že jej upečieme tortu. Väčšinu práce teda odviedla sestra (druhá sestra, nie tá, ktorá mala narodeniny) a ja som ju potom ozdobila. Alebo som sa o to aspoň pokúsila.

Druhá sestra (tá, ktorá piekla tortu) priviezla z Prahy svoje poskladané puzzle. To sa potom pridalo k tomu môjmu, ktoré od Vianoc leží na mojom stole. Snáď tam nebude ležať ešte aj do ďalších Vianoc, ale u mňa jeden nikdy nevie.

A sestra so sebou priviezla aj knihy, medzi ktorými boli tieto dve s podpisom.

Aby ste videli, že mi fakt šibe, tak toto je moja retiazka s príveskom M a malou kotvou. Prečo asi tak?

Pohoda, klídek a leháro. No môžeme si to predsa dovoliť, keď už máme to voľno, že?

A keď nevylihujeme, tak sledujeme Súdnu sieň.

K životu sa nám prebrali aj tieto malé potvory. Je ich osem (koľko ich zostane aj po mojom návrate z Prahy je vážne otázne), všetky sú (ako vidíte) pekne čiernobiele len s občasnými ryšavými fliačikmi a sú to tie najrozkošnejšie tvory pod slnkom.

Dlho mi trvalo, kým som pochopila, prečo ma jeho čierny noštek tak fascinuje.

Toto je zase náš malý kostlivec – je to najmenšie, ale je to vždy najviac počuť a nikto sa na vás nebude pozerať krajšie ako ono.

A zo mňa si spravili svoju obľúbenú preliezku. Ak sa moje nohy práve nepokúšajú preskočiť, tak sa na ne šplhajú a potom sa snažia dostať po nohe hore. Keď som k nim ráno prišla ešte v pyžame, určite z toho mali veľkú radosť, lebo im to podstatne ich šplhanie uľahčilo (ale o takých 10 minút by som ho mala celé dotrhané pri ich chuti trhať a škrabať všetko, čo sa im dostane pod laby).