Vzhľadom k tomu, aký veľký úspech mal môj minuloročný malý projekt (ehm, vôôôôbec nie som ironická, takže sa nesmejte), rozhodla som sa v tom pokračovať aj tento rok, aby ste vedeli, že som to nevzdala, že stále bojujem s nepriazňami osudu a preskakujem prekážky, ktoré mi naša univerzita hádže pod nohy a snažím sa dobehnúť do cieľa, ktorý sa tento rok volá „koniec druhého ročníka“. A nebol by to ten správny úvod, ak by som nespomenula, nakoľko oneskorene píšem už svoj prvý príspevok. Môžem si jedine popriať, aby som sa do budúcnosti zlepšila, ale všetci vieme, že je to len vtipný a hlavne nesplniteľný sen. Tak teraz k veci.

Nemusíte sa však ničoho obávať, úvodný článok bude mimoriadne stručný, pretože prvý mesiac zimného semestra školského roka 2012/2013 trval až jeden týždeň, počas ktorého sa toho veľa stihnúť nedalo. Nie, naozaj nedalo.

Do druhého ročníka sme nastúpili rovnako, ako sme z neho vystúpili. Vrátila som sa na internát, do tej istej izby – s tou istou spolubývajúcou, vďaka čomu som si myslela, že som mimoriadne vyhrala, ale… No, povedzme, že ak vám zostane jedno krásne zrelé jablko, ale zato dostanete štyri ďalšie zhnité, nie je to žiadna výhra, nad ktorou by ste mohli jasať. Pravdaže, stále by moja situácia s bezohľadnými spolubývajúcimi, ktoré ťažko pártyujú do druhej rána, holdujú alkoholu a priťahujú k sebe až príliš veľké množstvo ľudí, ako keby sa na našej bunke vytvorilo osie hniezdo, mohla byť aj horšia. Neviem si síce predstaviť ako, ale mohla by. V tom prípade by som tam už ale zrejme nebývala, až také pevné nervy nemám. No odhliadnuc od problémov s pohodlným bývaním, škola sa nezačala nijako drasticky. Ehm.

Úvodné hodiny zakaždým zbehli ako voda, a keďže sme navyše začínali uprostred týždňa, úvodné hodiny sa s nami ťahali ešte aj prvý októbrový týždeň, no to v tomto príspevku nie je dôležité. Dôležité je, že mi na rozvrhu pribudla kôpka nových predmetov a tie, ktoré pokračovali, sa istým spôsobom po…blbkali. Ale nie, rozhodne ten začiatok nebol drastický.

No a tuto sa moja zbierka týždenných myšlienok uzatvára. Čo ešte dodať? Zahrám sa na hrdinku filmu, ktorý som nedávno videla v telke a využijem jej štýl hodnotenia:

Plusy: zistila som, že mi niektorí ľudia chýbali a mám dojem, že vzťahy medzi nami – medzi tými, čo sa máme relatívne v láske, lebo sme normálni (ha ha) a máme čiastočne aj spoločné záujmy (teda sa môžeme pozhovárať aj o inom než o škole, napríklad jedna moja spolužiačka aktívne píše a druhá je zas ešte väčší maniak do seriálov než ja a predovšetkým sleduje to isté, čo ja, takže hlášky s The Big Bang Theory neustále napĺňajú naše zdĺhavé štvrtky); ďalej z klasiky toho nemusíme čítať toľko koľko minulý semester, čo ma jednoznačne napĺňa blahom, a… Iný plus mi nenapadá.

Mínusy: Fúha, kde začať? Rozvrh máme od pondelka do piatku, čo znamená, že musím chodiť na internát už v nedeľu a teda v piatok som pekne zúfalá a domov sa teším ako na Vianoce; sprostosť niektorých mojich spolužiačok akoby cez leto ešte narástla, takže návrat medzi to množstvo babských škriepok, hádok, naťahovačiek, ohováračiek, kritizovačiek, podrypovačiek i urážačiek ma dlho riadne vyčerpávalo, kým som nenašla spôsob ako to ignorovať; niektorí vedúci cez leto zase trochu zošaleli a hovoria ešte nezrozumiteľnejšie než doteraz; zistila som, že byť „múdrym“ (alebo skôr kráľ medzi hovnami, ako hovorieva môj otec) sa jednoducho nevyplatí, lebo na vás potom ukazujú ako na čarodejnicu; a v neposlednom rade – respektíve na prvom mieste – je to, že strávim celý týždeň bez toho, aby som mala kontakt so svojimi mačacími miláčikmi. To ma zabíja zo všetkého najviac. Fňuk.

Týmto tragickým záverom sa s vami na čas lúčim, a ak toho budem schopná, prídem s októbrovým reportom skôr než po novom roku.

Životu zdar!