Denník znudeného študenta – Letný semester: 8,9,10. mesiac: „Posledná epizóda a o tom, ako plán zlyhal, ale nikomu to príliš nevadí“

Denník znudeného študenta – Letný semester: 8,9,10. mesiac: „Posledná epizóda a o tom, ako plán zlyhal, ale nikomu to príliš nevadí“

Keď to nejde, tak to nejde a tentokrát to očividne nešlo. Vzhľadom k tomu, že tu máme už posledný mesiac a ja by som nerada ešte aj uprostred oficiálnych prázdnin písala o tom, čo som robila počas školy, rozhodla som sa spísať tento záverečný súhrn, do ktorého vtesnám posledné tri mesiace letného semestra a vlastne aj posledné tri mesiace školy všeobecne. A keďže ma ktosi vyzval, či by som bola schopná napísať aspoň raz článok bez toho, aby som sa vyjadrila k istej záležitosti, rozhodla som sa túto challenge akceptovať a jednoducho sa k tomu nevyjadrím 😛

Na rozdiel od zimného semestra, ten letný ubehol naozaj ako voda. Ani som sa nenazdala a už tu bol koniec, ďalšie skúškové obdobie a ďalší príval nehoráznej chute omlátiť si hlavu o stenu. Vydržala som to, samozrejme, aj bez toho, ale bolo to len tak-tak. Teraz by som si možno aj želala, aby to ešte nebolo za mnou – ja viem, očividne ste teraz pochopili, že som ešte šialenejšia, než by sa mohlo zdať – ale mňa to navštevovanie hodín tento semester neotravovalo až tak veľmi, ako tomu bolo počas zimného obdobia. Ja totiž pokiaľ nemusím kvôli niečomu vstávať až prehnane skoro, tak mi to čosi ani príliš neprekáža. Omnoho ťažšie sa pravdaže znášajú výklady našich vyučujúcich – niektorí dokážu svoje hodiny spraviť obzvlášť nepríjemné. Takže… oh, nie, som rada, že je koniec. Tak už len dva roky… uff. A potom možno plus ďalšie dva? UFF!

Možno by sa patrilo, aby som to rozobrala predsa len pekne po mesiaci, aby sme v tom všetci – ja i moje druhé ja – mali dostatočný prehľad. Ale pravdou je, že si absolútne nespomínam, čo sa dialo počas takého apríla. S výnimkou mojej druhej návštevy Košíc, kedy sme sa so Sunny vybrali do kina na Hunger Games. Áno, to mi utkvelo v pamäti absolútne dostatočne, ale bohužiaľ to nemá nič spoločné so školou. V tom prípade…

OH! Moja dutá hlavička by celkom zabudla na výlet… „výlet“… do Martina, ktorý sme v apríli prekonali. Bola to štvorkreditová exkurzia za istý počet eur, na ktorý by som si teraz nespomenula, ani keby od toho závisel môj život. V Martine a v samotnej Slovenskej národnej knižnici, ktorá bola našim cieľom, sme strávili dokopy takmer presne tri hodiny, zatiaľ čo zvyšok výpravy tvorila cesta. Vyrazili sme ráno o ôsmej a dorazili sme späť o šiestej. Desať hodín mínus tri rovná sa sedem… Tomu hovorím zábavný pomer. Knižnicu sme si prešli odhora až dolu, respektíve od druhého poschodia až po prízemie, videli sme naživo ako sa automaticky digitalizujú knihy, prešli sme si študovňu SNK, zablúdili sme do skladov s pohyblivými regálmi, kde sme najviac času venovali starých tlačiam. Ešte pred prehliadkou nás ale čakalo niekoľko zdllllllhavých prednášok od tiet a ujov knihovníkov. Chcela som si z toho čosi zapamätať, no nebolo to možné. Bola som unavená, hladná, smädná a otrávená – to je tá najlepšia kombinácia, pri ktorej sa nedá vnímať, ani keby to človek naozaj chcel. Ja viem, ja viem, vyhováram sa… Ale komu to naozaj vadí?

Za aprílovú zaujímavosť stojí možno aj poznámka, že sme boli – svojím spôsobom – prinútení ísť do divadla. Na výber sme mali Moliérovho Lakomca, Čechovu Čajku a ešte čosi, na čo si nespomínam. Vybrali sme si Čajku, pretože tú jedinú dávali v relatívne normálny deň. Vzhľadom k tomu, že som knihu predtým nečítala, bola som tým záverom celkom šokovaná a v konečnom dôsledku sa mi to predstavenie aj páčilo. Navyše som vďaka tomu mala o jednu knihu na čítanie menej, čiže som za to bola i nesmierne vďačná.

Pokiaľ ide o máj, tak ten už môžem považovať za posledný mesiac tohto školského roka, pretože záverečnú skúšku som mala tridsiateho a výsledok som sa dozvedela o deň neskôr, z čoho vyplýva, že do nového júnového mesiaca som skočila šťastná, spokojná a… spokojná.

Ako prvá ma čakala informatika, čo za skutočnú skúšku ani nepovažujem, skôr som sa modlila za to, aby mi nerupli nervy a ja som sa s tým dedkom, čo nás vyučoval, zasa nepustila do škriepky. Nasledovala angličtina, ktorá niektorými otázkami prekvapila, a tak som si bola nútená vymýšľať. Vydarilo sa. Zákerná bola skúška z predmetu Bibliografia, pretože aj keď nás nechala v pohode odpisovať, ja som nemala odvahu čosi vytiahnuť, a preto som zasa raz vymýšľala. Vydarilo sa to ale iba o chlp. Chýbajúce body som dostala za seminárnu prácu. Nervičky mi spôsobila i skúška zo slovenčiny, keďže nás čakal zároveň diktát i test – z toho prvého som dobré známky nikdy nemala, takže som logicky počítala s tým, že väčšie šťastie mi prinesie test. Opak bol pravdou. Diktát bol úplná malina a pri tom druhom som, prekvapivo, tipovala. Posledné dve skúšky boli zas viac než plné učenia. Na Dejiny som mala takmer dva týždne, ibaže moje plány mi tak celkom nevychádzali a počas toho prvého týždňa som sa prevažne len flákala a naučila sa maximálne jednu otázku na deň. Za to som si potom dosť výrazne nadávala, keď som zvyšných 14 otázok musela tlačiť do hlavy posledné tri dni a ešte tam niekam vopchať aj čas na opakovanie. Bola to zároveň moja prvá ústna skúška, čiže som z nej bola trošku vykoľajená, ale pred hodinou H sa ukázalo, že som zrejme najmenej vystresovaná zo všetkých. Kocka. Ale až na to, že som sa trápne zakoktala na slove, ktoré doposiaľ neviem poriadne vysloviť, to prebiehalo omnoho lepšie, než som očakával. Oooooomnoho. Na záver ma čakala už len zákerná Svetová literatúra. Všetky knihy, ktoré sme mali na zozname, som tak či tak neprečítala – a napokon to ani vôbec nebolo potrebné, pretože sme mali interpretovať iba Kráľa Leara a toho som výnimočne prečítala. Test bol trochu obtiažnejši a zákernejší než som čakala, ale podarilo sa mi ho zdolať. S týmto okamihom som dala škole zbohom čau pá.

No, a teraz tu máme jún. Sem by som mohla zaradiť akurát tak moje odhlasovanie sa z internátu, ktoré nebolo vôbec vtipné. Tetka vedúca ma tak veľmi vytočila svojím správaním, že som z toho mala nervy celý deň. A ešte mi k tomu ani nedali internát na budúci rok, čiže som musela podávať námietku a teraz musím čakať do konca mesiaca, kým ju zvážia. Ak nie, budem zlá. Pokiaľ nebudeme mať normálny rozvrh. V tom prípade by mi to možno bolo aj celkom jedno. Ale keďže pravdepodobnosť normálneho rozvrhu je mimoriadne nízka, skôr sa prikláňam k prvej možnosti. Takže budem zlá.

S dnešný dňom sa vlastne odpočítavajú moje posledné minúty doma. Ehm, na najbližší mesiac minimálne, potom by som sa ešte celkom rada vrátila späť. Ako to u mňa už v posledných rokov býva, najprv ma čaká cesta smer Nitra a o týždeň zas smer Praha, kde pobudnem do konca mesiaca. Potom sa na 10 dní odsťahujem do Chotěboře a následne ďalšie dva týždne strávim zase v Prahe, kým ma nevykopnú a nepošlú treťou triedou späť domov.

Týmto teda prvý rok oficiálne uzatváram a znovu sa vidíme pri mojich prázdninových zápiskoch. Ktoré tiež určite prídu oneskorene. Čo iné sa dá odo mňa očakávať? 😀

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *