• Autor: P.C. & Kristin Cast
• Originálny názov: Betrayed
• Séria: House of Night, druhý diel
• Jazyk: eng, cze, sk

K prečítaniu druhého dielu série Škola noci, by som sa zrejme (tak skoro) nedostala, pokiaľ by som nebola vlastnou školou prinútená začať pravidelne navštevovať (a nie len jednu) knižnicu. Takže, vzhľadom k tomu, že ma to v podstate nič nestálo, som si len tak pre zábavu požičala druhý diel, samozrejme v slovenčine, a začala čítať. Výsledok? Taký vtipný zmätok som v hlave zo žiadnej knihy nikdy nemala, dokonca ani z prvého dielu s názvom Označená, ktorý sa mi už po tak dlhom čase pekne uležal v hlave. Mám dojem, že celá táto séria je jednoducho tak krásne hlúpy a patetický príbeh, až je to neskutočne zábavné.

Pokračovanie príbehu o nedávno označenom upírskom mláďati Zoey Redbirdovej v podstate začína tam, kde sa skončila prvá časť. Zoey má na krku vedenie spolku Dcéry tmy, ktoré získala po tom, ako to bývala vodkyňa Afrodita spackala. Snaží sa prísť na to, aké nové hodnoty by Dcéry a synovia tmy mali zastávať a zároveň dúfa, že zo seba počas svojho prvého rituálu neurobí blázna. Avšak zápas so svojou výnimočnosťou a novým postavením nie sú tým jediným, čo ju trápi. Obrovské zmätenie zasahuje aj jej ľúbostný život a taktiež strašná posadnutosť ľudskou krvou. Okrem toho, v okolí Školy noci záhadne umierajú mladí chlapci a vyzerá to tak, že niekto, koho Zoey až donedávna považovala za spojenca, by mohol byť napokon zradcom…

Príbeh Školy noci by som označila za natoľko špecifický, že ho nemám ani k čomu poriadne prirovnať. Máme tu (na môj vkus) nezmyselnú upírsku mytológiu, z ktorej najviac ma „pohoršujú“ ich upírske tetovania, ktoré by som možno prirovnala k Twilightovskému trblietaniu sa. Potom je tu hlavná hrdinka, ktorá mi v istých momentoch pripadá ako zlepenec niekoľkých rozličných typov ľudí – v jednej chvíli si hovoríte: „Fajn, tá celkom ujde.“ A o minútu na to je to už: „Čo to tá dotyčná, dopekla, splieta?“ No a výrazný je samozrejme aj milostný niekoľkouholník, ktorý už obdobu rozhodne nikde inde nemá. Takže teraz uvažujem, ako mám hodnotiť knihu, keď ju nemám s čím naozaj porovnávať. Poznám iba príbehy, ktoré sú o sto percent lepšie a potom o sto percent horšie, ale nič, čo by spadalo do tejto špecifickej kategórie. To asi preto mám z toho taký zmätok.

Druhá časť sa od prvej zas natoľko nelíšila. Zoey viedla so svojimi kamarátmi stále rovnako inteligentné rozhovory – najväčší dojem na mňa urobila jej debata so Stevie Rae, kde vášnivo diskutovali o tom, kde a ako presne sa Zoeynho tetovania na tvári a na chrbte dotkol jej profesor a zároveň najnovší milostný objekt Loren Blake. Ako poctivá študentka tentokrát vynechala takmer všetky hodiny a prevažnú časť jej štúdia zahŕňalo vytváranie nových pravidiel pre Dcéry tmy. Ale aby sa nepovedalo, predsa len aspoň raz otvorila učebnicu upírskej sociológie, aby si konečne zistila čosi viac o svojej na mláďa neprirodzenej krvilačnosti či spútaní upíra s človekom. Čelila jednej obrovskej strate vo vlastných kruhoch a ako správna hrdinka bola zasa raz nútená zachrániť niečí zadok. A keďže kniha nesie názov Zradená, tipovali ste správne, že v závere sa dočkáme aj jednej nepeknej zrady.

V mojich očiach sa naša Zoey počas druhého dielu vykreslila ešte ako väčšia trúba, keď každú chvíľu neprestajne vzdychala buď nad Erikom, ktorého mi v konečnom dôsledku prišlo ľúto, lebo si chudák chlapec zaslúži určite niekoho lepšieho než je Zo, alebo nad spomínaným básnikom Lorenom, pri ktorom jedinom sa Zoey cíti nie ako dievča, ale ako žena (citujem) a napokon aj nad svojím (bývalým) priateľom Heathom, ktorý si ani len neuvedomuje, že pre svoju milovanú je viac iba chodiacim sáčkom krvi, než skutočným milostným objektom. Svoj potenciál byť dobrou hrdinkou Zoey každou scénou pochováva hlbšie a hlbšie, každým ďalším chlapom v jej živote a odvážnymi činmi, ktoré sú ako päsť na oko. Na druhej strane, ešte na lepšie svetlo sa dostala jej (neviem či ešte stále úhlavná) nepriateľka Afrodita, ktorá v príbehu nemala zas tak veľa miesta, ale na to, ako hlúpo sa správajú ostatné postavy, je ona hotovým géniom.

Čo na tomto konkrétnom príbehu oceňujem, a čo knihe zabezpečilo o jednu hviezdičku viac, než si možno zaslúži, je tá ústredná téma zrady a všetko, čo sa toho týka. Teda TEN zradca, predovšetkým. Castové rozhodne prekvapili, keď sa túto hru rozhodli hrať takto a nebyť mnohých iných vecí, možno by som s touto knihou bola aj spokojná. Za plus považujem aj záver a línia, ktorú kniha rozohrala, sa mi celkom pozdáva. Nebyť toho detailu, že sa neviem cez ich extrémnu upírsku-neupírsku mytológiu preniesť , asi by som tejto sérii fandila. Ale keďže kačky nie sú husi a mne je z predstavy potetovaných upírov stále na smiech, Škola noci pre mňa očividne naďalej zostane príbehom na pobavenie.

Stále rovnaký štýl, stále to isté množstvo odkazov na popkultúru, ktoré neobľubujem. Menej náboženského fanatizmu než v prvom diely, menej opakujúcich sa magických rituálov. Konečne nejaká krvilačnosť, ktorá poukazuje na to, že sa tu ešte stále jedná o upírov a konečne nejaká záhada, ktorá mi tvrdí, že by som si chcela prečítať aj tretí diel. Nepočítam s tým, že moja mienka na túto sériu sa bude s každou ďalšou časťou stupňovať. Ale očakávam, že sa pri tom dobre zabavím, presne ako som sa bavila u tohto. Po prečítaní prvého dielu má určite iba málokto chuť čo len priblížiť sa k tým ďalším. Ale osobne si myslím, že po prečítaní toho druhého sa človek naučí nebrať to príliš vážne a zistí, že v rámci nudy a srandy je ochotný vrátiť sa k tomu. Ja napríklad naozaj som.