Denník znudeného študenta – Zimný semester: 3. mesiac

Denník znudeného študenta – Zimný semester: 3. mesiac

Sťažovala som sa v predchádzajúcom článku na málo učenie a podobné veci? Ja viem, že všetci, ktorí ste to čítali – alebo by som to skôr mala obmedziť na to málo z vás, čo to čítalo – si možno spomínate, že odpoveď na moju otázku je áno. Ale ja nič podobné počuť nechcem, čiže všetci pekne záporne kývať hlavou a spoločne mumlať: „Nieeee, na nič podobné si sa nesťažovala.“ Pretože to bola hrozná blbosť a vôbec sa mi to nevyplatilo. Teraz mám učenia nad hlavu a verte mi, že už sa mi ani večer nechce ísť spať, keď si predstavím, že mám ráno zase vstať a začať celý ten proces učenia od začiatku. Ale keďže celé toto moje trápenie je súčasťou decembrového príspevku, ktorý napíšem možno tak začiatkom februára, pretože učenie sa týka predovšetkým skúškového obdobia, poďme sa spoločne obzrieť za udalosťami, ktoré sa odohrali v novembri.

Takže, november. Čo o ňom? Nebudem klamať ak poviem, že si naň už takmer vôbec nespomínam. Moje ohromná pamäť sa vo väčšine prípadov vzťahuje iba na nepotrebné udalosti, ktoré mojím svetom nijako neotriasli a to, čo by som si pamätať mala, to zakaždým uletí do neznáma. Ale nie, myslím, že ani svoju poškodenú pamäť som na pláne riešiť nemala. Ale čo potom, ak nie toto?

Áno, už viem.

November bol vo svojej podstate pekne obyčajný mesiac. Prednášky boli buď stále rovnako nudné alebo sa stávali čoraz nudnejšími. V niektorých prípadoch sa z toho stal dokonalý kolotoč, v tých druhých boli veci úplne na hlavu. Z pravidelného utrápeného pondelka sa stal chaotický šialený pondelok, kedy som každý týždeň cestovala o inom čase a trčala v škole do iných neskorých hodín. Ak to bolo do siedmej večer, bolo to utrpenie, kedy sme všetci zúfalo prosili o akúkoľvek prestávku, aby sme si mohli odskočiť aspoň na záchod alebo zahryznúť pod lavicou do bagetky či rožteka. V jednom prípade som dokonca musela cestovať už v nedeľu, aby som sa v pondelok skoro ráno stihla dotrepať do PKO na slávnostné niečo, na čoho názov si momentálne nespomínam, pretože môj mozog je už vážne preťažený. A ak si myslíte, že sa len vyhováram, tak áno, vyhováram sa. Gól bol v tom, že som nasadla na trolejbus, ktorý sa dostal do zápchy a tak mi pôvodne pätnásťminútová cesta trvala viac než hodinu a ja som prišla neskoro. Sedela som sama v rohu, ako by som za to meškanie mohla, a bolo to rovnako trápne ako slávnostné otvorenie akademického roka odohrávajúce sa v septembri. A pritom stačilo zostať doma a priniesť nasledujúci deň ospravedlnenku na študijné oddelenie. Namiesto o jednej sme potom mali školu, samozrejme, o tretej a hádam že len do piatej, pretože pani vedúcej sa tam sedieť až do siedmej nechcelo. Hovorte mi teda o premárnených dňoch. A nesmrteľne dlhých týždňoch. Naozaj. Jeden by neveril, aký sa týždeň môže zdať dlhý, ak cestuje na internát o jeden deň skôr, než to má vo zvyku. Plakala by som na požiadanie, ak by som mohla ísť domov o deň skôr.

Týždeň pred 17. novembrom, čo bol tento rok štvrtok, kto si nepamätá, bol tiež pekným číslom. Pondelok bol rovnako akčný ako všetky ostatné novembrové pondelky. Išla som tam s dobrým pocitom, že už v utorok poobede pôjdem naspäť domov – keďže od štvrtka som mala voľno –, ale len čo som sa dostavila na internát, zázračný telefonát mi oznámil, že hodiny nemáme. Žiadne. Ani jednu. Vôbec. Na jednej strane je to úplne jedno, pretože do Prešova by som musela ísť v utorok tak či tak, ale chápete ten princíp, že? Päť minút pred druhou oznámia na webovej stránke, že od druhej je dekanské voľno? Naozaj? A ja som celý pondelok zabila… absolútne ničím. Ale že vôbec ničím. Nasledujúci deň sa mi v mysli tiež náramne uchytil, pretože sme namiesto klasickej hodiny mali hodinu vo vedeckej knižnici, kde nás učili ako správne rešeršovať. Bolo to rozhodne lepšie než akákoľvek hodina s našou pani vedúcou. Zrejme hlavne preto, lebo ona tam pre istotu ani nebola. Vtedy nám všetkým spravila ozajstnú radosť. Ktorú ďalším pondelkom zase pokazila. Už som spomínala, že novembrové pondelky boli úplne na prd?

Čo je horšie než strápiť sa pred celou triedou a spraviť zo seba debila? Spraviť zo seba debila pred celou triedou. Že je to to isté? Na tom nezáleží, pretože princíp zostáva rovnaký. Nie nadarmo som štyri roky strávila za počítačmi a piplala sa v HTML kódoch a grafike. Počítač odo mňa žiadne prejavy nepotrebuje a tak nehrozí, aby skritizoval moje prezentačné (ne)schopnosti. Nikoho asi teda neprekvapí, ak poviem, že moja prezentácia, ktorú som im ukazovala, bola o sto percent lepšia než spôsob, akým som ju obhajovala. Ak už nič iné, mohla by som dostať titul aspoň za najväčšieho lúzra. A aj keď teda nie som človek, ktorý sa nechá len tak pohltiť depresiou, v ten deň už moja nálada bola naozaj pod bodom mrazu a hlbšie by viac klesnúť nemohla. Svoje mienenie o vlastnom vystupovaní som si zas mohla ………………… nasledujúci štvrtok, kedy som mala skúšku zo Slovenského jazyka. V čom tá skúška spočívala? V odprezentovaní prejavu na ľubovoľnú tému. Aká bola tá téma a ako to celé vlastne dopadlo, už ale spadá do decembrového záznamu, tým pádom si na výsledok budete musieť počkať. Ja a zlá? Nikdy.

Chcela by som tento článok oživiť aj nejakými pozitívnymi zážitkami, život predsa len nie je iba o negatívach a z času na čas sa udeje aj niečo zábavné. Ibaže ja si na nič také momentálne nespomínam. Aspoň nie v kombinácii so slovami ako škola alebo učenie. Je to smutné. Veľmi smutné. To optimistickejšie tentoraz prichádza skôr z internátneho života. Nie, stále sme sa nepustili do pijatík a ani žiadna podobná akcia sa nekonala. Zábava prišla v podobe ďalšej návštevy kina, dokonca samotného veľkého premietania prvej časti záverečného dielu Twilight ságy alias tej-úplne-odpornej-knihy, o ktorej filmovom spracovaní som bola presvedčená, že sa mi bude pozdávať najviac. Čo sa aj stalo. Dejovo to, pravdaže, nebolo o nič lepšie. Jacobovo imprintovanie do malej netvorky Nessie mi stále pripadá iba ako škaredé zahrávanie sa s osudom, avšak film ako taký mal v sebe niekoľko pekných vecí, ktoré som musela oceniť. Ohromné svadobné príhovory zatienili ostatné trápne svadobné momenty a priznávam, že ani Rob mi – na rozdiel od dvojky či trojky – nepripadal takmer vôbec odpudivý. Povedala som takmer! Na druhej strane ma Kristen a jej la Bella múmia uchvátili, aj keď to bolo v istých okamihoch seriózne nechutné. A záverečná scéna to pre mňa potom, ľudovo povedané, proste zabila. Predpokladám, že najbližšie pôjdem do kina až na Hunger Games (Košice traste sa! alebo Sunny vie svoje :), ale toto mi prekvapivo za tie vyhodené peniaze stálo viac ako Taylorov Abduction.

Pozitívny – priam až zábavný – novembrový prínos číslo dva = moja úžasná brigáda! Áno, je to tak, Michelle sa oficiálne stala zamestnancom s výplatnou páskou a podobnými vecami. Vážne! Nerobím si srandu! Hoci, srandu si zrejme robí môj zamestnávateľ. Nie, nešokujte sa. Nejedná sa o nič veľké. Na žiadosť mojej spolubývajúcej som sa pridala k práci v počítačovej miestnosti, ktorá zahŕňa niekoľko hodinové sedenie v prevažne prázdnej izbičke s kopou staručkých počítačov, nad ktorými krútite hlavou ak ich zapnete a zistíte, že ešte stále svojím spôsobom fungujú, pričom výsledkom je niekoľko euriek, za ktoré si môžem kúpiť maximálne tak jednu knihy. Dve ak by boli na akciu. Ale mám výplatnú pásku! A zrejme budem musieť podávať aj daňové priznanie, aby mi vrátili, čo mi z tých mojich zarobených novembrových eur stiahli. Áno. Až vtedy to bude skutočná zábava. V každom prípade, moje prvé sedenie sa nieslo v duchu nulového počtu návštevníkov. Trapas. Postupom týždňov – keďže pracujem z časových dôvodov iba v stredu – moje čísla rástli rovnako ako počet odsedených hodín. Odsedených… To sa vážne hodí.

Týmto som oficiálne vyčerpala všetko, o čom by som vám zo svojho novembrového školského života mohla povedať. Neviem či za ten krátky a nudný obsah môže hlavne moja už toľkokrát spomínaná pretekajúca pamäť alebo len nudnosť mesiaca novembrového. S istotou môžem povedať iba jedno: Kde sa pravda ukrýva, to sa nikdy nedozvieme.

Ak úspešne prežijem skúškové obdobie, možno vám prinesiem denníkový fotografický špeciál. Svoj svet som dokumentovala naozaj pozorne, určite budete šokovaný tým, čo všetko vám ukážem. A ak nie… tak sa hádam aspoň pobavíte… Dovtedy…

Donezastrelenia!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *