Denník znudeného študenta – Zimný semester: 2. mesiac

Denník znudeného študenta – Zimný semester: 2. mesiac

Ako väčšina mojich „veľkých“ plánov, tak i tento pomaly steká dolu vodou. No slovo vzdať sa som oficiálne vypustila zo svojho slovníka (minimálne na nasledujúcich pár minút) a rozhodla som sa predsa len spísať, čo som písať začala už dávnejšie, no doposiaľ som nenaškrabala dostatok času k tomu, aby som to aj dokončila. Áno, aj takéto následky vám do života vnesie to hnusné slovo na š, ktoré všetci veľmi dobre poznáme a s odporom vyslovujeme. Ale aby sme prešli od toho málo podstatného, k tomu podstatnejšiemu – čo je v konečnom dôsledku aj tak nepodstatnejšie než čokoľvek iné -, pokračujme radšej tam, kde sme minulý mesiac skončili. Ehm, alebo skôr už predminulý mesiac? To nevadí, tvárme sa, že je ešte stále iba koniec októbra a ja vôbec nemeškám. Teda, nie žeby sa mi o tom písať chcelo. A hlavne že by to niekoho vôbec zaujímalo, no keď už som s tým začala, tak to dodržíme, však? Aspoň tentokrát. Aspoň raz. Aspoň niečo. A čo to znamená pre vás? Že ak práve čítate a čítate… a ešte stále čítate, tak by ste si to buď mali rozmyslieť – najlepšie hneď teraz –, ináč sa môže stať, že by sa na vás skrz tento šialený článok mohla nalepiť moja bláznivosť a verte mi, že to si nikto z vás určite neželá. Takže? Už ste preč? Stále nie? Dobre teda. Netvrďte však, že som vás nevarovala.

Opäť raz bez fotiek, tá výhovorka o lenivosti a podobných veciach stále platí, čiže i pre tentokrát: Shame on me!

Mesiac október začal úplne netradične maximálne tradične. A presne takýmto štýlom sa vliekol i ďalej. Študentských povinností… chcela by som povedať, že ich pribúdalo, čím by som vo vás vytvorila dojem omnoho väčšej serióznosti, no keďže ja nerada klamem – áno, áno, tým nepriamo priznávam, že to nedokážem – preto teda vravím pravdu. Neviem kam chodíte vy všetci ostatní alebo čo sa učíte, ale moje štúdium sa skladá z 50% čakania, 25% nudy, čo sa rovná 75% nud-kania a možno tých zvyšných 25% predstavuje aj nejaké to učenie. Vlastne, chcela som povedať robenie domácich úloh, pretože o nejakom učení zatiaľ nemôže byť reč. Na jednej strane ma to mätie, potom ma to štve, potom z toho mám radosť a v konečnom dôsledku to proste nechápem. Prečo práve ja si musím vždy nájsť odbor, v ktorom nič nejde tak, ako to ide u všetkých ostatných? Žiadne testy, žiadne zápočty, žiadne reči o zápočtoch, iba čakanie na to, čo príde z neba. Hmm, možno by som teda mohla tomu čakaniu pridať zopár percent navyše. Žeby to predsa len bolo 99% čakania a 1% toho ostatného, o čom sa ani neoplatí hovoriť?

Nechápte ma zle. Nie žeby som sa sťažovala na to, že sa nemusím nič učiť, a že nemusím takmer vôbec nič robiť, to rozhodne nie, to ma celkom baví. Skôr sa obávam toho, čo príde potom, až si niekto zmyslí, že by sme konečne mali začať niečo robiť a nie sa iba flákať… Som naozaj zvedavá, koľko z nás sa odhodlá prejsť a aj prejde do ďalšieho semestra. A hoci som sama o sebe v podstate nikdy nepochybovala, aj keď sa môže stať, že to občas (stále) každému opakujem, ale v skutočnosti som naozaj nepochybovala. Pf, učenie, to bola jediná vec, ktorá mi kedy šla a teraz by som na tom mala zlyhať? Nepredstaviteľné. No každým dňom si uvedomujem, že je to i celkom reálne. Ah, vidíte, zase tie pesimistické reči. Ale ako vraví moja spolubývajúca: „Sme mladé, sme krásne a všetko sa nám podarí.“ Čím sa vlastne dostávam k starej dobrej hláške drahého hájnika Hagrida: „Čo má prísť príde, a keď to príde, budeme si s tým musieť dať rady.“

Že vôbec nechápete? To je jedna z vecí, na ktoré si pri čítaní mojich článkov musíte zvyknúť.

Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, pretože i materská škôlka má hádam lepšiu organizáciu než naša vysoká škola, z času na čas sa tam predsa len niečo deje. Október sa v podstate niesol v duchu zoznamovania sa. S prostredím, s paniami a pánmi vedúcimi (ktorých tituly si ešte stále nepamätám), s novým systémom, s budovou (ktorá na môj vkus nemá konca kraja a ešte aj teraz by som sa tam bola schopná stopercentne stratiť), s novými ľuďmi, s ktorými by som sa mala (teoreticky) stretávať (minimálne) tri roky… Nebolo v tom nič extrémne, a aj keď sa často ešte prichytím pri tom, že vôbec nerozumiem ničomu, čo sa okolo mňa deje, dá sa povedať, že som si na to všetko celkom zvykla. Nie žeby sa mi to všetko páčilo, na to som hádam až príliš normálna, ale zvykla som si. Našťastie alebo bohužiaľ, to je už asi vecou aktuálnej nálady.

Čo sa týka samotného odboru… Už pri prvej zmienke o tom, čomu sa profesionálne hovorí Knižničné a informačné štúdia, ale ktokoľvek iný to nazve jednoducho knihovníctvo, som sa v duchu mračila. Bola to tá najjednoduchšia možnosť, ktorou som sa mohla dať, vzhľadom k tomu, že som zvažovala predovšetkým nástup na štúdium Informatiky – čo bola hádam zas tá najťažšia možnosť, ktorú som mala na zozname. Medzi tým už ale nič nebolo a ja som mohla buď riskovať, že si vyskúšam mesiac školy a potom radšej odídem alebo prejdem niečím jednoduchým, bezvýznamným a nudným. Nie je tak? Každému to určite znie zbytočne a nepodstatne. „Knihovníctvo? Z teba bude knihovník? To je všetko? Nič viac?“ Takto nejako znel monológ odohrávajúci sa v mojej hlave deň čo deň. A keď sa nad tým človek zamyslí, naozaj to neznie práve hrdinsky a žiadnym prínosom do spoločnosti vďaka tomu určite nebudem. Ale hoci si to nepochybne každý myslí a aj bude myslieť, prejsť týmto odborom popravde nemusí byť také nenáročné, ako by si jeden myslel. Už len samotný fakt, že na knihovníka by človek mal mať titul, je zarážajúci. To už by niečo znamenať malo, však?

V prvom semestri sa na nás nalepilo osem predmetov, tri z nich končia zápočtom a päť skúškou. Logicky, k tomu najzaujímavejšiemu človeku stačí zápočet a celý ten zvyšok si musí odtrpieť a následne prejsť záverečnou skúškou. Predmety ako Anglický jazyk a Informatika, vám nepochybne predstavovať nemusím. Hádam, že tie prebiehajú úplne rovnako ako na akejkoľvek strednej škole. I keď… Informatika, akú máme my, je možno akousi raritou, keďže z pôvodných štyroch hodín, máme vždy len takú pol hodinku a potom nás vyhodí von. Úprimne musím povedať, že toho chlapíka mám celkom rada :D Akousi klasikou je aj Slovenský jazyk, z ktorého máme len semináre, ale na záverečnú skúšku z neho sa rozhodne neteším a už vôbec sa neteším na prejav, ktorý budeme musieť v decembri odprezentovať. Aj vám tak lezie na nervy, keď je téma ľubovoľná?

Na druhej strane tu je ale pekná kopa odborných predmetov, ktoré možno majú zaujímavé názvy, ale s ich obsahom to je už horšie. A možno to ani tak nie je samotným obsahom, ale skôr množstvom toho obsahu. Pretože ak má niečo 23 strán a prívlastkom „toto všetko sa musíš naučiť“ a jeho kamarátom „a to ide iba o jednu tému“, potom človeka ovalí studený pot a aj prevalcovanie kamiónom mu pripadá príťažlivejšie. Hlavne ak celá jeho stredná škola bola predovšetkým o odsedení si dostatočného množstva hodín a občasného napísania testu či odpovede. Pretože presne takto nejako som sa k maturitnému vysvedčeniu dostala ja. Omnoho podstatnejšie ale nepochybne je, že cesta k titulu už taká jednoduchá, bohužiaľ, nebude. Ale o tomto som hovoriť nechcela. A o čom som vlastne hovorila? Prvý semester. Odborné predmety. Áno! Z nejakého pre mňa nevysvetliteľného dôvodu máme predmet nesúci názov Literárna kultúra a komunikácia, na ktorého seminároch robíme interpretácie literárneho text – čo je pre niekoho, kto v prevažnej časti svojho štúdia nemal povinné čítanie ani rozbory literárnych diel celkom veľkou katastrofou. No uznávam, že to nie je zas až také strašné. V skutočnosti je to totiž ešte strašnejšie. Nasleduje predmet Dejiny knižníc a knižnej kultúry, ktorý by bol o niečo menej desivá a viac zaujímavý, ak by toho nebolo tak veľa a pani vedúca nás na každom seminári nezdrbala úplne za každú úlohu. Podobne tomu je i na Organizácii a manažmente knižníc, ktorému ale slovo zaujímavý v popise chýba a namiesto toho je tam len nudný so strašne obsiahlymi poznámkami. Poslednými dvoma hodinami sú Úvod do knižnično-informačných štúdií, kde sa – prekvapivo – neučíme nič, čo by nejako súviselo s jej názvom a Úvod do psychológie, ktorého obsah je vám všetkým určite jasný.

No a ako to ide mimo školy? Pravdou je, že aj keď som na začiatku bola s internátom celkovo spokojná, neustále som počítala s tým, že by sa to mohlo každou minútou zmeniť. Áno, som paranoik a nebojím sa to otvorene priznať. Ale čím dlhšie naše prímerie trvá, tým strácam na obozretnosti a už mi to ani tak nevadí. Postupne sa začínajú objavovať veci, ktoré som možno predtým nevidela, no nie je to nič, kvôli čomu by som si mlátila hlavu o stenu. Snažím sa to brať skôr pozitívne. Teraz už aspoň viem, že v niektorých veciach (varenie či upratovanie) nie som úplne najneschopnejšia a aj môj (ne)poriadok je tam v tom ďalekom Prešove považovaný za maximálnu čistotu, čo naozaj šokuje, keď vám celý život matka vyčíta, že po sebe nikdy nedokážete nič upratať, čo ale samozrejme nie je pravda! Ehm. Na druhej strane som sa vďaka spolubývajúcim pustila do činností, ktoré mi predtým boli cudzie, ako taký aerobik. Vážne som nikdy nepočítala s tým, že by som dokázala prežiť hoc len jednu hodiny – vlastne som si samú seba ani na takej hodine nevedela predstaviť. No zvládla som to! Naozaj! Ja! A aj keď robím všetko preto, aby som sa ďalšej takejto skúsenosti vyhla, v skutočnosti by som si to rada zopakovala. Iba moje nerozhodné ja sa nevie medzi sebou dohodnúť. No a aj moje bláznivé utrácanie za návštevy kina sa pomaly stupňuje. Zatiaľ to vyzerá na: čo mesiac, to film. Ale čo je horšie, začínam si na to zvykať. Tento rok bude pre mňa, čo sa počtu filmov videných na filmovom plátne týka, rozhodne najproduktívnejší. Deprimuje ma jedine fakt, že zatiaľ ide o filmy s mojím (ne)obľúbeným Taylorom. Niečo je so mnou nepochybne v neporiadku!

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *