Denník znudeného študenta – Zimný semester: 1. mesiac

Denník znudeného študenta – Zimný semester: 1. mesiac

Stojím vám ja tak jedného dňa v trolejbuse, vzďaľujúc sa od školy a približujúc sa k miestu môjho prechodného pobytu, a odrazu mi čosi napadne. No, vlastne mi toho napadlo trochu viac, pričom väčšina z toho skutočne nestojí za zmienku. Hoci, keď tak nad tým teraz uvažujem, neviem, či aj ten zvyšok na tom nie je rovnako biedne. V každom prípade, už len fakt, že teraz čítate to, čo čítate, svedčí o tom, že som sa očividne predsa len rozhodla svoje šialené myšlienky spísať a ešte ich k tomu všetkému aj zverejniť. Nedivila by som sa teda, ak by som si v komentároch našla nejaké neznáme telefónne číslo, z ktorého by sa vykľul kontakt na psychiatra. Vážne mám z času na čas dojem, že jedného potrebujem. Ale služby sú drahé, musím teda dúfať, že tento môj bláznivý spôsob terapie bude rovnako efektívny. A že jeho prostredníctvom neprenesiem svoju cvokovinu na vás. Ehm, ešte stále čítate?

Prv než kliknete na celý článok, mali by ste byť upozornení, že tam tentokrát nenájdete žiadne fotky, iba dlhé nudné reči, pretože Michelle bola príliš lenivá, aby si to pripravila doma a teraz sa jej na tom nechce pracovať. Shame on her!

Tak či tak, podstatou tohto článku nie je poukazovať na labilitu mojej psychiky, ale snahou trochu vám priblížiť život študenta typu ja. Áno, všetci poznáme reči o úžasnom internátnom živote, oslavách, pijatikách, alkohole, flákaní sa, alkohole…. alkohole. Ibaže, kto kedy počul o tom, žeby sa študent žijúci na internáte fakt, ale fakt nudil? Žiadne oslavy, žiadne žúrky, žiadny alkohol, skrátene – ak by som nepociťovala nedostatok kvalitného internetu, jedla a nutnosť chodiť ho dennodenne loviť do regálov obchodných reťazcov, bolo by to ako žiť doma. V mojom prípade. Pretože ja nie som normálna, ale na tom sme sa už zhodli. Záver? Ako vidí internátny život freak môjho živočíšneho druhu? Odpoveďou je Denník (z)nud(e)ného študenta. Teoreticky by sme sa mali dočkať desiatich dielov opisujúcich desať mesiacov môjho študentského slash internátneho života. Prakticky sa neodvažujem tipovať si, koľko toho v skutočnosti napíšem. Nové časti by mali pribúdať niekedy začiatkom nového mesiaca – čo ak sa pozriete do kalendára, zistíte, že už som trochu prešvihla – keď si náhle uvedomím, že už zase prešiel mesiac a ja by som asi mala niečo napísať. Fuh, rada by som vedela, ako dlho mi ten entuziazmus vydrží.

Čo teda povedať o prvom mesiaci s veľkým S? Ak by som sa mala vyhnúť slovám stres a nuda, nudná nuda, nič nerobenie a nudné nič, tak si nie som istá, či vôbec je o čom hovoriť. No vidím to tak, že ak by som sa ich používaniu vyhnúť neodhodlala, do každého z nasledujúcich deviatich článkov by potom stačilo napísať len to jediné, pretože… Áno, prvý mesiac, respektíve prvé dva týždne – boli skutočná nuda. Iba ak zatvorím oči a zaspomínam si hlbšie, tak medzi riadkami nájdem i všetky ostatné slová, ktoré by sa na opis toho času dali využiť. Z toho vyplýva, že ak vás fakt nechcem unudiť k smrti, musím ich skutočne zatvoriť. Nasledujúce prípadné preklepy si teda nevšímajte, ani ja nie som dokonalá. Úžasná áno, ale dokonalá nie.

Pripadá mi ako by to bolo len včera, čo som vstúpila do svojej internátnej izby s vedomím, že odtiaľ odídem domov až o päť dní. Každý normálny človek by sa na to určite pozeral s nadhľadom, ibaže cvok ako ja nadhľad nepozná a zo všetkého len šalie. A ak si to náhodou nedokážete predstaviť, tak… Radšej si to ani nepredstavujte, nech aspoň niekto z nás z tejto stránky odíde so zdravou mysľou. Moju negatívnu energiu však zjavne vycítilo úplne všetko okolo mňa, pretože vôbec nič nechcelo fungovať. Internet, ktorý doma fičal ako blázon, sa tu odmietal pripojiť. WTF číslo jedna. ICQ, ktoré vždy a všade fungovalo eňo ňuňo, sa odmieta prihlásiť. WTF číslo dva. Aktuálne číslo jedna, pretože sa tam normálne ešte stále prihlásiť nemôžem, iba ak má škriatok, ktorý je za to všetko zodpovedný, dobrý deň. Všetky moje heslá a prihlasovacie mená sa mi z hlavy ako mávnutím čarovného prútika vymazali, pretože som sa absolútne nikam nevedela správne prihlásiť. WTF číslo tri. A ak by som v tom momente vedela, že som tam celý ten týždeň pretrpela v podstate úplne zbytočne, mala by som WTFkoch plné vrecká. Veci sa len veľmi pomaly zlepšovali ďalšími dňami a všetkými nud… nezaujímavými aktivitami, ktoré som vykonávala. V prvý deň som šla zbytočne do školy, aby som zistila, že začíname až v stredu. Druhý deň som bola na povinnom otvorení, ktoré mal každý normálny človek v paži – čím sa dostávame k ďalšiemu dôkazu, že medzi nich nepatrím. Nič podstatné sme sa nedozvedeli a jediné pozitívne na tom všetkom boli vtipné nástupy a odchody našich papalášov. Rokfortské habity sú oproti tomuto naozaj nič. A čo je najhoršie, ten náš najvyšší nemá ani kráľovský kožuštek, fňuk. A teraz, kto nechápe, nech zodvihne ruku?

Dvadsiateho septembra sme už predsa len mali konečne oficiálne začať. Hurá! Ale čo sa Michelle nedozvie? Že v jej rozvrhu je streda voľná! Ďalší deň teda skončil nud… zbytočným flákaním. Celú tú mašinériu teda napokon odštartoval až štvrtok. Prvá hodina – Úvod do psychológie. Výsledok? Nula bodov. Doktorka sa neukázala a tridsaťsedem študentov okupujúcich chodbu postávalo pri stenách, netušiac, čo sa vlastne deje a kam majú ísť. Výhoda? Podarilo sa mi zhodiť zo seba všetku neistotu a nervozitu a nezostala som uprostred toho davu stáť sama a vytŕčať ako boľavý palec. Pre niekoho tak v reáli nekomunikatívneho ako som ja, to je naozaj prekvapenie, že som si dokázala medzi svojimi spolužiakmi nájsť takých, s ktorými som si naozaj sadla už od začiatku, a i preto pre mňa teda navštevovanie školy nie je psychickým utrpením. Fajn, škola je psychickým utrpením vždy a v každom prípade, ale pevne verím, že viete, ako to myslím. Pretože i keď som toho napísala už dosť, hádam, že toto ináč objasniť neviem. A tak sme celý deň behali hore-dole, zisťovali čo a ako, hľadeli správne miestnosti a modlili sa za skorý odchod domov. Čo sa vlastne podarilo a ja som už nasledujúcu noc strávila vo vlastnej postieľke. Hmm, človek si ani neuvedomí, ako mu niektoré maličkosti chýbajú, kým o ne nepríde. Ako napríklad taká plná chladnička.

Samozrejme, s nasledujúcim pondelkom sa veci zmenili a ja som si prestala myslieť, že môj život je jedno veľké utrpenie. Na moje obrovské prekvapenie číslo dva som bola obdarená i skvelými spolubývajúcimi. Samozrejme, na rozdiel odo mňa sú úplne normálne, čiže moje tajné želanie, že stretnem rovnakého fantasy freaka ako ja sa už tradične nevyplnilo. Na druhej strane som prišla na to, že nie len moje spolubývajúce, ale zrejme aj väčšina spolužiačok sa dostali na „čítala som Twilight“ rovinu. Avšak, na moju spolu, prevažná väčšina z nich i naďalej žije vo svete, kde je Twilight stále niečo úžasné. Nie žeby ma to nejako desilo, ale… Čo to kecám, desím sa toho ako čert kríža. Čo ak sa totiž konverzácia zvrtne nepríjemným smerom a ja budem musieť vyjadriť svoj názor? Je to ako keď sa obyčajný mravec zatúla do červeného mraveniska. Kde mám tu bielu vlajku? Ale aby som poukázala, aká som prispôsobivá, navrhla som návštevu kina na film s Lautnerom – hoci, ak sa na to takto spätne pozerám, zrejme som radšej mala čušať. Jedna vec je byť schopná utratiť peniaze na niečo, kde hrá ON a druhá dokázať pri pozeraní naňho sedieť v tichosti a zdržať sa všetkých svojich poznámok. Uff, uvidíme, ako to dopadne. Úvahy si nateraz necháme pre seba a bližšie na zúbok sa tomu pozrieme až v budúcomesačnom článku.

Čo sa týka druhého týždňa, aby chudák nebol kvôli svojej nenormálnosti strašlivo diskriminovaný, ten bol na jednej strane prijateľnejší než ten prvý, no zároveň som v jednotlivých dňoch netušila, kde mi hlava stojí. A to sme sa ani nemuseli nijako extrémne hlboko ponoriť do študijných vôd. Podstatou jeho nabitosti bolo celotýždenné cestovanie. V pondelok som cestovala do školy, psychicky pripravená na veľmi náročné štyri dni, v utorok – keďže všetci naokolo rozprávali o tom, ako idú domov – som sa rozhodla, že tiež pôjdem navštíviť mamču a tak hneď fičala naspäť do tepla domova. V stredu večer som šla späť na internát – skôr, než som plánovala, pretože môj otec mal panickú hrôzu z predstavy, že by som sa úplne sama mala večer prepraviť z jedného bodu Prešova do druhého vzdialeného od seba trolejbusovou jazdou dokopy osem minút. No a vo štvrtok večer som už pomaly tradične fičala domov a tešila sa na celé tri dni bez nutnosti nastúpiť do toho pekelného stroja. A vidím to tak, že táto túžba vo mne zostane ešte najbližších desať mesiacov.

Tým by sme mali september uzavretý, už sa pomaly nesieme ďalej na októbrových vlnách, ktoré si ale logicky odložím do ďalšieho mesiaca. Pozrieme sa na bližší rozbor predmetov, ktoré trápia študujúceho knihovníka, porozprávame sa o tom, o čom študujúci knihovníci na svojich knihovnícky zameraných hodinách hovoria a pridáme k tomu ďalšie internátne slash vysokoškolské zážitky. Nič hodné ocenenia za najväčšiu drámu to nebude, no jeden sa predsa musí uspokojiť aj s maličkosťami. A občas aj miniatúrami, ak už to ináč nejde.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *