Leto sa pomaly chýli ku koncu (oh, dúfam, že už sa blíži ku koncu, pretože to teplo ma zabíja) a ja som si nedávno s hrôzou uvedomila, že som nespísala svoj report z 23. ročníka Festivalu fantázie. Čo ma, v konečnom dôsledku, neprekvapuje. Vyhovorím sa iba na to, že vysoké teploty posledných týždňov zapríčinili, že som nebývala doma, nemala som po ruke počítač a… bola som lenivá. Aj tento rok sa k nám pridala Neliss a aj vďaka nej bol ten týždeň o čosi viac super! (Hoci podľa štatistických údajov by som mala povedať, že som tento rok šla na Festival spolu s Neliss a so synovcom, a sestra sa k nám neskôr pridala #WorkingLifeSucks). Pokúsim sa byť stručná, ale… Kto ma pozná, ten sa pri tej predstave iba zasmeje a pripraví si tekutiny a pukance, lebo toto bude na dlho.

Nová doba, nový režim

Počas uplynulých rokov sme mali so sestrou zaužívaný režim – prišli sme v piatok večer, odišli sme nasledujúce piatkové ráno. Tento rok, nakoľko sme vyplytvali zopár dní dovolenky na výlet k Čiernemu moru, sme to pozmenili. Náš pobyt na Festivale tak trval od pondelka do posledného dňa, nedele, vďaka čomu sme mohli navštíviť línie, ktoré nám obvykle unikali. Na druhej strane nám unikli línie, ktoré sa odohrávajú na začiatku. Takéto rozloženie dní mi však maximálne vyhovovalo, pretože sme mali nesmierne veľa možností.

Do Chotěboře sme so synovcom dorazili v pondelok pred obedom. Naša cesta nebola bez zážitkov – české železnice nie sú až o toľko priateľskejšie ako tie slovenské, takže nám vlak z Havlíčkovho Brodu utiekol doslova pred nosom a museli sme čakať vyše hodiny na najbližší autobus. Čo bolo stále lepšie ako naša cesta späť. Nakoľko nemali predaných dosť lístkov, jeden z dvoch FF busov, ktoré posielajú v nedeľu do Prahy, zrušili a ten druhý mali vypredaný. Tak sme sa dotrepali na vlakovú stanicu, zviezli sa brutálne preplneným dvojvagónovým osobáčikom do Havlíčkovho Brodu (rušňovodič musel mať zástavu srdca, keď nás na tom nástupišti zbadal) a odtiaľ rýchlikom do Prahy. Kvôli nedostatku predvídavosti sme si nekupovali miestenky, a tak sme strávili dve hodiny na chodbičke. Poučenie do budúcna – tých pár korún za miestenku za to fakt stojí.

Tento rok sme sa znovu ubytovali v hoteli Fantázie v sále na vojenských lôžkach. Naposledy sme tam bývali v roku 2015. Je to skvelá voľba, ak so sebou nechcete ťahať nafukovačky a spacáky, aj keď to, samozrejme, stojí viac. Nevýhodou je väčšia vzdialenosť od centra Festivalu, hoci Neliss sa to zdalo ako adekvátne dlhá prechádzka – aj keď je pravdou, že mi to tento rok nepripadalo až tak ďaleko a taktiež som nebola nútená urobiť rýchlu cestu tam a späť kvôli zabudnutým lístkom na FF Cosplay. Príjemne nás očarili zrekonštruované sprchy, v ktorých bola radosť sa sprchovať. Menej príjemný boli spolubývajúci, ktorí zabudli, že si objednali ubytovanie v miestnosti, kde spí ďalších cca 20 ľudí, a očakávali, že tam pri neskorom príchode budeme chodiť po tme, po slepiačky a po špičkách (a pritom vstávali neskôr ako my #GetARoom). Ale aspoň sme neschytali na izbu nikoho s chrápajúcim syndrómom.

Prednáška sem, prednáška tam

Tohtoročný Festival bol bohatý na super prednášky – čomu určite dopomohlo to, že sme zmenili dni nášho pobytu a rozšírili si tak možnosti. V minulých rokoch som si hovorila, že sa to zhoršuje a mnoho ráz som si nemala v programe čo vybrať. Tomuto ročníku taký popis ani zďaleka nehrozí! Áno, bolo tam zopár hluchých miest, ale inak bol výber neskutočný! Navštívila som dohromady 35 prednášok (pre zjednodušenie zahŕňam pod prednášky aj workshopy, kvízy, párty a pod.) na 12 líniách, čo je zrejme najviac zo všetkých uplynulých rokov (alebo aspoň v porovnaní s tými poslednými).

Najčastejšie sme sa tento rok ukázali na línii FutureCon a MaelströM. Väčšina ich prednášok má zaujímavé názvy a anotácie, ktoré vás zlákajú svojím inteligentným pôsobením. Musím ale skonštatovať, že tento rok som mala toľko inteligentných prednášok, že si od nich budúci rok dám pauzu. Niektoré ma vážne zaujali. Po prednáške Umělé emoce sme s Neliss hneď prakticky pri hraní konzolovej hry otestovali svoje zistenia. Bavilo ma aj Proč (skoro) nefungují hry ve výuce alebo Zajímavosti lidského těla, kde študent medicíny vtipne opísal biologický vývoj človeka (boli sme ešte na jednej jeho prednáške, no ani jeho humor nezabránil, aby sa mi pri opise chorôb dvíhal žalúdok). Avšak taká Neuroanatomie pro Geeky prednášaná učiteľom z vysokej školy na mňa bola už príliš a nechápala som absolútne nič.

S mojimi rozširujúcimi sa znalosťami komiksového sveta som sa konečne odhodlala ísť aj na ComicsCon. Prednáška (Ne)povedené Avengers: Infinity War mi prinieslo povinnú dávku hejtovania vecí, ktoré mám rada. Na Jak začít číst Marvel som získala zopár typov na tie najzaujímavejšie komiksy týkajúce sa jednotlivých hrdinov – hádam tieto vedomosti aj využijem. Jedna slečna si tiež dala tú námahu, aby pripravila titulky k Holy Musical B@tman! – videli sme z neho len polovicu, ale určite sa to chystám dopozerať. Vďaka SeriesConu som sa uistila, že si predsa len chcem pozrieť Westworld, a na Hodine reklamožroutů sme si pozreli zopár kvalitných i hystericky vtipných reklám. Na BritCone som si zaspomínala na svoj obľúbený seriál IT Crowd, ale taktiež sme si na Amerika točí britské seriály porovnali množstvo trápnych amerických pokusov zopakovať britský úspech (fajn, bolo tam aj zopár seriálov, ktoré sa očividne uchytili). Nesklamali nás ani dve dievčence, ktoré v minulých rokoch prednášali o strastiach geekov – tentokrát svoje zážitky spracovali do prednášky Paní Geeků: společenstvo fandomu, ktorá sa konala na Manifeste fantastiky. Festival by sa, samozrejme, nezaobišiel bez súťaženia – na NightCone sa mi podarilo vyhrať celú sériu Drahokamy od Kerstin Gier!

Neignorovali sme ani trochu viac fantasy orientované prezentácie. Na Fantasy&History sme si na prednáške Magické školy ve fantasy vypočuli o čarodejníckych učňoch a školách, ktorí prišli pred Harrym Potterom (ale mala som si robiť poznámky, pretože si skoro nič nepamätám). Tento rok sme po prvýkrát navštívili OrientCon a to hneď dvakrát: Nadprirodzené bytosti Číny a Poutníkův průvodce japonskými strašidly nám rozšírili obzory o nové magické kreatúry tejto planéty, napríklad hopsajúceho upíra. Nakoľko sme zostávali na Festivale do konca, podarilo sa mi zopárkrát navštíviť aj Avalcon, kde sa hovorí hlavne o písaní a o knihách. Zastavili sme sa na prednáške Petry Machovej Dračí město a jeho svět, kde predstavovala svoju novú knihu, a vypočula som si aj prednášku Jak se (ne)živit psaním od českého autora Jana Kotouče. Výborná bola aj prednáška autorky Františky Vrbenskej Šílenci a zlejškové. (Nepríjemné bolo iba to, že sa niekto z publika pokúšal hovoriť viac ako samotná autorka. Niektorí ľudia nepoznajú rozdiel medzi vyjadrením názoru a skákaním do reči. Ale to je na FF častý úkaz.)

Na PotterFan už príliš nechodievame kvôli prednáškam (mám dojem, že si to vyžaduje mať Harryho prečítaného a napozeraného aspoň 15-krát, inak budete stratení v detailoch, ktoré tam ľudia rozoberajú a ktoré si pamätajú). V každom prípade sme si dobre užili ich kolaboráciu s ThroneConom pri hre 5 proti 5: Potterovci a Trůnaři. Hru možno poznáte z televízie – ide v nej o hľadanie najčastejší odpovedí na otázky, ktoré položili 100 náhodným ľuďom. Na rozdiel od televíznej verzie tu padli otázky ako: Čo by ste nechceli robiť s trpaslíkom, ktorú disneyho princeznú by ste vzali na rande alebo čo majú spoločné série Game of Thrones a Harry Potter. Nechcem sa chváliť, ale veľa najčastejších odpovedí som si tipla správne. Škoda, že nemám odvahu zapájať sa do podobných akcií. Na PotterFane sme aspoň raz stihli Bajkové večerníčky – bolo to ich posledné predstavenie a vyvolalo vo mne veľa nostalgických spomienok. Znovu sme videli lietajúceho koňa, ktorý mal premiéru počas prvého večerníka, ktorý som pred rokmi videli. V tom čase mali poloprázdne miestnosti. Tie postupom času vystriedali dlhé rady maniakov čakajúcich pred dverami.

Konečne sme sa odhodlali ísť aj na miesta, kam obvykle nechodíme. Zašli sme si na Sebaobranu nejem pro ženy na OutCone, ktorá síce bola super, ale s Neliss sme tam vyzerali ako slony v porceláne. Neustále sa pri nás zastavil nejaký chlap, aby nám úbožiatkam predviedol, ako sa to má robiť. Sem-tam som sa chytila, ale inak to bolo smutné. Radšej sa budem držať základného pravidla, ktoré bolo povedané hneď na začiatku: Prvým krokom sebaobrany je vyhnúť sa situácii, kedy by ste potrebovali použiť sebaobranu. Na PotterFane sme sa zastavili ešte raz na záverečnej Darkness party. Bolo to neskutočné odreagovanie a veľmi prepotená bláznivá zábava s absentujúcim kyslíkom, ktorá totálne stála za to! Odvážne sme sa pobrali aj na BroadwayCon a každoročnú Glee party. Skvelo som si to užila. Len by som nabudúce privítala parťákov, ktorí budú spievať so mnou a nebudú sa na mňa dívať ako na blázna len preto, lebo poznám slová skoro všetkých pesničiek z Glee. (Pozerám sa na vás, Sunny a Neliss!)

A veď aj v kine sme občas boli

V roku 2018 neboli na FF pozvaní žiadny zahraniční hostia, čím sa otvorilo veľa prázdnych miest v kine. V dôsledku toho dávali niektoré filmy dvakrát. A len vďaka tomu som mohla v stredu vidieť Deadpool 2, čo bolo to jediné, po čom som túžila (fajn, chcela som vidieť aj Thora na veľkom plátne a nevadilo by mi znovu si pozrieť Infinity War, ale iba po Deadpoolovi som skutočne túžila celým srdcom). Už v tom nebola tá jedinečnosť, ktorú so sebou priniesla jednotka. Ale celkovo som s filmom spokojná a už sa neviem dočkať, kedy si ho pozriem znovu.

Ďalší film, na ktorý som mala chuť ísť do kina, bol Jumanji: Welcome to the Jungle. Už podľa traileru to vyzeralo ako vtipný zážitok a samotný film nesklamal. Nie som práve fanúšikom Jumanji – určite som ho videla, ale nikdy ma to nechytilo za srdce. Chápem však, že toto „pokračovanie“ mohlo niekoho naštvať, pretože to má o 180 stupňov odlišnú atmosféru. Ale ako letná komédia na odreagovanie to funguje.

Kvôli synovcovi (ktorý neprestajne skučal o hororoch) sme sa o polnoci dostavili do kina na Truth or Dare. Bolo to hlúpe, nič viac sa na to povedať nedá. A ešte sme k tomu mali zážitok s jedným opitým chlapíkom, ktorý nestihol dobehnúť na záchod.

Obávala som sa, že rovnako otrávená budem aj zo Solo: Star Wars Story, nakoľko nie som fanúšikom Star Wars a jediná epizóda, ktorú som kedy videla celú, bola epizóda 7 – nepochopila som ju a vôbec ma to nenavnadilo na prvé filmy. Avšak, veľmi ironicky, keďže skoro všetci zarytí fanúšikovia tento film neznášajú, Solo sa mi páčil. Chvíľu som vďaka nemu mala chuť pozrieť si prvé epizódy… Ale už ma to prešlo. Bolo to pochopiteľné, príbeh bol jednoduchý a priamočiary, postavy sympatické (na rozdiel od väčšiny mi je Alden Ehrenreich sympatický), malo to humor i dojemné okamihy.

V nedeľu, keďže sme nemali kúpené vstupenky na posledný deň, sme zostávajúce hodiny strávili v kine na Ready Player One. Knihu som nečítala a trailer ma neoslovil, takže som sa naň nehrnula s veľkými očakávaniami. Nakoniec si ma to získalo a viem si predstaviť, že by som si to pozrela zasa.

Plánovali sme sa zastaviť v kine aj na Ant-man and the Wasp. V deň nášho príchodu však nepredávali lístky takto ďaleko dopredu a deň pred premietaním filmu ich už nepredávali. Zhodou okolností som ale mala minulý víkend to šťastie, že som ho v kine nakoniec aj tak videla a je to úžasný film! Áno, áno, viacerí sa budú sťažovať, že jednotka bola lepšie. Lenže mne sa páčil! Je to ohromný film, ktorý skvelo zapadá do radu úžasných marvelovských filmov.

Hrám sa, hráš sa, hráme sa

Nebol by to Festival fantázie bez spoločenských hier. Tento rok sme si však nevyskúšali veľa nových kúskov. Nakoľko sme boli leniví čítať pravidlá, vyberali sme si iba to, čo sme už poznali. Room 25, kde sa v spolupráci so svojimi spoluhráčmi snažíte dostať k východu (alebo hráte proti sebe, hra má viacero variantov), a Mmm!, kde sa hráte na myši kradnúce jedlo z komory a snažíte sa utiecť pred mačkou, nás trochu sklamali… Pretože sme ich hrali blbo a potom sme z toho mali mizerný zážitok. Omnoho lepšie nám to šlo s hrou To je otázka!, kde odpovedáte na rozličné hypotetické otázky a protihráči hádajú vašu odpoveď. Hru sme si už otestovali na tohtoročnom Pragoffeste a je to zaujímavý spôsob, ako lepšie spoznať priateľov – alebo ako si overiť, či svojich priateľov poznáte dosť dobre. Najväčšiu srandu sme si asi užili pri hraní Telepatie, v ktorej vymýšľate asociácie na rôzne slová alebo obrázky a dúfate, že ste sa so spoluhráčom zhodli. Zahrali sme si tri kolá, aby sme sa dostatočne vystriedali, a zistili sme, že nikto nie je kompatibilný s našim synovcom.

Jediná nová hra, ktorú som si tento rok otestovala, bola A Game of Thrones Catan: Brotherhood of the Watch (je to zároveň hra s najdlhším názvom, akú som kedy hrala). Základné pravidlá sú rovnaké ako pri hre Osadníci z Katanu. V Game of Thrones verzii sa snažíte popri budovaní miest odháňať Divokých spred Múra a zabrániť im, aby ho preliezli. Je to jedna z tých nekonečne dlhých hier, ktorú robí ešte dlhšou nutnosť prečítať a pochopiť niekoľkostranový návod. Je to zábava, ale musíte na to mať vhodnú náladu (a množstvo času).

O čosi viac pozornosti ako stolovým hrám sme venovali hrám konzolovým. Mastili sme prevažne bojové hry, ktorých názvy si nepamätám – s výnimkou dvoch: Mortal Kombat 3 (nikdy som netušila, o čo v tom ide a nikdy som si to nemala možnosť zahrať, no bolo to úžasné) a Injustice 2, čo je jedna z posledných batmanovských hier (a aj tá bola ohromná). Takisto sme si otestovali českú verziu kvízovej hry Buzz: Světový kvíz, kde som poväčšine vyhrávala (ale nechválim sa). Obzvlášť keď prišlo na kategóriu o filmoch a hercoch. S Neliss sme sa tiež odohrali zaskákať si (za tanec sa to považovať nedá) na tanečných podložkách, ktorých názov nepoznám. Trvalo nám extra, kým sme tú hru nastavili, a výber pesničiek tam nebol bohvieaký, ale podľa mňa to bola sranda a rada si to zopakujem.

Počas svojich potuliek sme nevynechali ani Retrohernu. Čas sme zabíjali hraním starého dobrého Bombermana a bola to neuveriteľná zábava. (Ja viem, že to slovo používam v tomto článku extrémne často, ale keď na FF len s obrovskou snahou zažijete niečo, čo sa nedá klasifikovať ako zábava!) #ItsAllFunAndGames

Slovami na záver

Ak ste sami Festival fantázie v Chotěboři nenavštívili… Proste tam choďte. (Než ho zrušia. Šéf sa tým neustále vyhráža.) Je to miesto, kde si každý správny geek a nerd nájde svoje. Môžete stráviť celý deň pri počítačoch a konzolách alebo sa vzdelávať vo veciach fyzických, chemických a biologických na prednáškach od doktorandov, doktorov, docentov a profesorov. Môžete predviesť svoje kostýmy pred ľuďmi, ktorí vás budú naháňať s foťákmi a obdivovať vašu prácu – alebo sa zapojiť do kostýmovej súťaže (na internete nájdete plný záznam z výročného ročníka FF Cosplay). Predávajú tam tú najsamlepšiu zmrzlinu a robia úžasné toasty! Neliss sa síce sťažovala, že to nie je dostatočne priateľské voči ľuďom preferujúcim zdravú stravu, ale v jednom z nových barov už predávajú aj grilovanú zeleninu! Nebuďte padavky! Nebuďte pohodlní! Nebuďte lenivci! Choďte tam! Zažite to! Vy hádam nechcete na ulici stretnúť chlapíka v kostýme dinosaura?!

Blahoželám všetkým, ktorí sa prepracovali na záver tohto stručného príspevku. Ak som vás presvedčila o genialite Festivalu fantázie, hneď si poznačte do kalendára dátum 28.6.2019 ako začiatok budúcoročného FF. Koho som nepresvedčila… Na vás mi z celého môjho srdca nezáleží. #IFeelSorryForYou