O rok neskôr…

O rok neskôr…

Presne 1. júna uplynul rok odo dňa, kedy som oficiálne prestala byť študentom. (Teda, tento status som už raz na rok stratila, keď som mala medzi bakalárom a magistrom prestávku, takže to nie je žiadny historický moment, ale nevadí…). Uplynul rok od doby, kedy mojím jediným problémom boli bratislavské intráky, nudné prednášky, domáce úlohy, písanie seminárny prác či učenie sa desiatok strán vecí, ktoré mi už vyprchali z hlavy. Ubehol rok od doby, kedy som sa piplala so svojou viac-ako-stostranovou diplomovkou a strávila (či skôr stratila) celý mesiac učením sa na štátnice. Boli to také jednoduché časy. Otravné, nepríjemné a stresujúce, ale zároveň jednoduché (lebo som rozmaznaný spratok, ktorému rodičia všetko platili, nemusela som brigádovať a takmer všetok voľný čas som mohla stráviť podľa seba).
Rozhodla som sa spísať tento článok ako malý update o mojom živote (a minulosti) – a pretože to málokto číta, tak hlavne aby som mala svoje dôležité („dôležité“) okamihy a myšlienky zachytené pre prípad straty pamäte. Ak by vás zaujímalo, ako prebiehali moje štátnice, obráťte sa na tento príspevok.

One of these things is not like the others.

Ešte než sa škola skončila, ľudia okolo mňa (menovite: oco) mi hovorili, že nie je vhodné dávať si cez leto s hľadaním práce a prenikaním do skutočného života pauzu. Robí to väčšina lenivcov a potom, keď príde september/október, všetci sa vrhajú do víru posielania životopisov, takže vaša konkurencia je podstatne vyššia. Múdri ľudia si hľadajú teplé miestečko ešte počas školy a hneď nasledujúci deň po štátniciach sú zamestnaní s platom s ideálnym počtom číslic, lebo predsa hlavne preto sme si zodierali nervy na výške, nie? Nuž, ja nie som múdry človek (dočerta aj s tými dvoma červenými diplomami). Ja som sa rozhodla pre prvú možnosť, lebo po a) neznášam skutočný život, po b) som strachopud a reálny život ma desí, po c) netušila som, ktorým smerom sa chcem vlastne vybrať, keď bol môj študijný odbor taký dokonalý a naučil ma 5 % z pätnástich rôznych odborov, ale ani jeden poriadne, a po d) som lenivá. A tak bolo moje leto hrozne akčné, cestovala som, užívala som si život, spoznávala nové mravy, kultúry a ľudí a…

Moje leto bolo v skutočnosti rovnako nevýrazné ako väčšina mojich liet. (Liet? Je to správny tvar? Myslím, že som ho v doterajšom živote nikdy nepoužila.) Sem-tam výlet, sem-tam návšteva a predovšetkým veľa ničnerobenia (musela som si to užívať, kým som mohla). Navštívila som však zopár zaujímavých a veľmi pekných miest. Hneď po štátniciach som šla s Neliss na Devín. Nie, to nie je jedno z tých zaujímavých a pekných miest, ktoré som spomenula vyššie. Teda, netvrdím, že by to nebolo pekné a zaujímavé miesto, len to pre mňa nebolo nič nové. V každom prípade, všetky výlety s Neliss sú zaujímavé a zábavné, čiže sa to, koniec koncov, ráta.

Asi v polovici mesiaca sme sa so sestrou a jej rodinou vybrali na výlet na zrúcaninu Gýmeš, ktorá sa nachádza neďaleko Nitry. Bol to náš druhý spoločný pokus dostať sa tam – pri tom prvom, ktorý sa odohrával asi dva roky predtým, sme sa dostali do polky cesty a potom sme museli utekať naspäť, pretože prišla búrka a straaaaašne sa rozlialo. Druhýkrát sme sa úspešne doplazili až na vrchol. Počasie nám prialo, mali sme odtiaľ krásny výhľad – nepraktické bolo iba to, že tá približne hodinová túra nás úplne rozhorúčila a vzápätí nás na kopci krásne ofúklo. V každom prípade výlet na Gýmeš rozhodne odporúčam – je odtiaľ úžasný výhľad (čo som už zrejme povedala). Vyžaduje si to však veľkú opatrnosť – je tam veľa otvorených priestorov, náročnejší terén a málo bezpečnostných zábradlí.

Po tomto som sa presunula zo Slovenska do Prahy, keďže sa blížil čas na Festival fantázie 2017 (podrobne som ho rozobrala v samostatnom príspevku, takže tuto sa už nebudem opakovať). So sestrou (druhou sestrou, mám dve sestry) rady objavujeme nové miestna nielen v Čechách, ale aj v samotnej Prahe. Minulý rok sme sa, inšpirované mojou najdrahšou Sunny, vybrali do Průhonického parku, ktorého súčasťou je aj zámok. Je to úžasné miesto na výlet pre každého, kto sa v Prahe nachádza dlhší čas, kto nemá záujem vidieť iba tie tradičný pamiatky a kto má chuť na prechádzku po lese, ale nie tak úplne po lese. V parku je viacero chodníčkov, takže si svoju obchádzkovú trasu viete zvoliť podľa toho, ako veľmi sa vám chce prechádzať.

So sestrou sme už dlhší čas plánovali výlet do Hlubokej nad Vltavou, kde sa nachádza hádam jeden z najkrajších zámkov v celej Českej republike (u mňa sa o miesto bije s Lednicami). Nachádza sa kúsok od Českých Budějovíc, takže to nie je úplne blízko Prahy, ale nám ten výlet stál za to. Vychytali sme úžasné počasie a úžasný čas, takže okolo obeda sme tam boli takmer samy a na niektorých fotkách to vyzerá, že sme mali súkromnú prehliadku. Bol to pomerne zážitkový výlet – šli sme vlakom namiesto autobusu, ktorý stojí skoro pod hradom, zatiaľ čo vlaková stanica je na opačnej strane mesta, takže sme trochu zablúdili. Dostali sme sa k neďalekému Loveckému zámku, lebo keď nevieš, kadiaľ ísť, choď za ostatnými. Tam sa práve konali lovecké slávnosti, preto šli všetci tým smerom. Po chvíli zúfania a frustrácie sme zistili, že zámok sa nachádza doslova na opačnej strane jazera, pri ktorom sme sa ocitli, a tak sme mali prechádzku navyše (ale s pekným výhľadom). Je to úžasné, nádherné, prekrásne miesto, ktoré vám vyrazí dych (nielen preto, lebo sa nachádza na kopci). Oplatí sa vidieť ho z každého uhla, ísť dnu a poobdivovať jeho miestnosti i prejsť sa po priľahlom parku.

Väčšinu leta som potom strávila doma s rodinou, s výnimkou pár dní, kedy som si urobila výlet do Bratislavy. Musela som si vyzdvihnúť diplom a pri tejto príležitosti som sa stretla so Sue a s Neliss. Vybrali sme sa do mačacej kaviarne, lebo čas strávený s mačkami je ten najlepšie strávený čas. Počasie nám neprialo, takže akčnejší výlet sa nekonal – v každom prípade sme si urobili pešiu túru po Bratislave, aby sme ušetrili lístky.

Prijemne poobedie s priatelmi . . #mačinézy #timeswithfriends #catcoffeeshop

Příspěvek sdílený Sue (@suecolibrik),

Koncom prázdnin som konečne bola prinútená rozposielať životopisy (posielala som ich už aj počas prázdnin do knižníc v mojom okolí, ale nikto ma nikde nechcel). Prvý pohovor som mala niekedy v septembri, a tak som sa rýchlo ponáhľala do Prahy, aby som ho stihla. Nevzali ma. A týmto sa v podstate odštartoval môj kolotoč každodenného sedenia na zadku v sestrinom byte, kedy som počúvala len: „Koľko životopisov si dnes poslala?“ Môj určený limit bol päť, no nie vždy som ho splnila. Ako som sa zmienila vyššie, môj odbor bol taký široký, že som mohla posielať životopisy na všemožné miesta. Ibaže nikomu sa nezdalo, že by som bola dostatočne kvalifikovaná (vrátane mňa, preto som tých životopisov posielala tak málo). Skúsila som to aj s grafickými firmami, ale ani na to som zjavne nemala dostatok talentu a skúseností, takže so svojím snom o grafickej kariére som sa veľmi rýchlo rozlúčila.

Ten pocit, keď počasie dokonale vystihuje stav vašej temnejúcej duše.

Všetci odo mňa čakali, že sa zamestnám v nejakej veľkej firme s dobrým platom, akí majú aj moji súrodenci po dvadsiatich rokoch praxe. To boli naozaj ťažko splniteľné očakávania, keď ste nesmelý, nekomunikatívny, nespoločenský človek, ktorého stresujú všetky nové veci. Pretože som bola z toľkého odmietania a ignorovania (hlavne ignorovania, bola som len asi na troch pohovoroch) veľkých firiem nešťastná, rozhodla som sa poslať životopis tam, kde to poznám – do knižnice. Lebo to je to jediné miesto, na ktoré som skutočne kvalifikovaná. Pani vedúcej som sa páčila natoľko, že by ma vzala hneď v ten deň a hneď v tej minúte. Dala som si čas na rozmyslenie, hlavne preto, lebo som čakala na e-mail od jednej firmy, kam som mala ísť na pohovor. Lenže žiadny e-mail neprišiel a ja som nechcela milú pani nechať čakať, preto som súhlasila. Hneď na druhý deň mi z tej firmy volali, že som zrejme nedostala ich e-mail a či mám ešte záujem. Som jediná, kto neznáša takéto zvraty osudu? Nuž, nakoľko nerada mením rozhodnutia (lebo som nesmelý, nekomunikatívny, nespoločenský človek, ktorého všetko stresuje), nešla som tam. O mesiac neskôr som bola zamestnaná. Spoiler – ešte stále som. Robím s príjemnými ľuďmi, mám skvelú vedúcu, svoju prácu si nenosím domov, nerozčuľuje ma (dobre, občas, ale len veľmi máličko) a popritom som mala čas nanovo napísať a päťkrát zeditovať prvý diel svojho príbehu. Trikrát mi zvýšili plat a presunuli ma na novú, lepšiu, pozíciu. Prečo by som sťažovala?

Ešte v októbri sa v Prahe konal Humbook festival, alebo ako sa to volá. Lístky sa objednávali značne dopredu, no keďže moja budúcnosť bola v tom čase veľmi neistá – nevedela som ani len to, v ktorej republike sa budem v tom čase nachádzať –, nekupovala som si ich. (A samozrejme, že som presne v tom čase bola v Prahe a mala som totálne voľný víkend). Nasledujúci deň sa však Sue a Lili odhodlali na výlet po Prahe, hoci nám príliš neprialo počasie a bolo celkom chladno. Prešli sme sa z Václaváku cez Karlov most až na Pražský hrad a naspäť. Nesmierne sme sa nasmiali.

November v sebe niesol aj smutný nádych. Našu rodinu po desiatich spoločných rokoch opustila fenka Dara. Veľkej noci sa zasa nedožili naši dvaja krásny kocúrikovia, ktorí sa stratili počas svojich potuliek po svete a nikdy nenašli cestu domov. (Kniha O Haríkovi a Billovi, dvoch kamarátoch od Ruda Morica mi ako dieťaťu zlomila srdce, ale až teraz si uvedomujem, aký bol jej nešťastný koniec skutočný – niekedy sa skrátka už domov nikdy nevrátia.)

They all go to heaven, right? #goodbye #decadeisalongtime #rip

Příspěvek sdílený Michelle (@chelly_ou),

V decembri nás v Prahe znovu navštívila Sue. Počasie bolo hrozné, takže to nebol vhodný čas na akékoľvek výlety. Šli sme teda na Šříbrné vánoční dny, ktoré sa každoročne konajú v pražských Letňanoch. Je to obrovská akcia, kde si môžete (za vôbec nie akciové ceny) kúpiť rôzne výrobky – ponožky, oblečenie a iné veci vhodné ako vianočné darčeky, ale najmä svetielka na stromčeky alebo ozdoby od výmyslu sveta. Keď sme s touto prehliadkou skončili, rozhodli sme sa – napriek tomu, že snežilo (lebo kedy inokedy by mohlo v Prahe snežiť ako práve vtedy, keď sa ja vyberiem von, ale inak je tu celoročne hnedo-zeleno) – ísť na vianočné trhy. Fakt dokonalý zážitok. Na Staroměstské náměstí sa nedalo dostať hlavou trasou kvôli množstvu návštevníkov, takže nás posielali okľukou – pripadala som si ako ovca v stáde, lebo presne tak sme sa tými uličkami hýbali. Stromček i výzdoba tam boli krásne, ale jedenkrát v živote mi to zrejme stačilo vidieť. Najvtipnejší bol aj tak chalan, ktorý sa pri nás zastavil so sudom na chrbte a pýtal sa, či nechceme víno. Keďže sme naňho len vykoľajene zízali, skúšal to na nás inými jazykmi, ale v princípe sme stále nechápali, o čo mu ide. Jasné že si kúpim víno zo suda, ktorý nosí na chrbte nejaký náhodný človek. Ako sa dalo očakávať, po tejto akcii ma skolila cholera a ja som zažila svoju prvú chorobu ako pracujúci človek. Not fun.

Na Vianoce sme sa so sestrou vybrali domov, pravdaže, ale šli sme naspäť už pred Silvestrom, aby sme mali čas sa aklimatizovať. RegioJet, ako má vo zvyku, meškal a my sme strávili dve hodiny v Kysaku na stanici, preklínajúc našu smolu (vážne, so sestrou by sme naše spoločné normálne cesty domov bez meškania či inej udalosti vedeli spočítať na prstoch jednej ruky). Silvester sme potom strávili u brata a jeho rodiny a hrali Aktivity.
Najväčšou akciou januára/februára bola návšteva Neliss. Vzala som si kvôli nej v práci voľno, aby sme si urobili poriadny výlet. Lenže uprostred zimy je takmer všetko zaujímavé zatvorené a na iných miestach sme už boli, takže rozhodovanie bolo náročné. Nakoniec z pôvodného plánu úplne vzišlo a skončili sme na Vyšehrade – čo sa ukázalo ako dokonalá voľba. Pekne sme vymrzli, ale mám dojem, že to počasie na nás bolo z istého pohľadu mierne. Pán, ktorý pracuje na vyšehradských záchodoch, sa nás s humorom opýtal, či sme sem prišli v tomto čase dobrovoľne, alebo nás k tomu niekto prinútil. Mali ste vidieť jeho výraz, keď som povedala, že som si kvôli tomu vzala voľno z práce. Neliss, pravdaže, neprišla do Prahy len preto, aby tam vymrzla. V ten víkend sa konal Pragoffest 2018, čo je taká mini-mini-mini verzia Festivalu fantázie. Program bol tak akurát. Na kvíze o čarodejniciach sme zase čosi vyhrali (s dôrazom na čosi, o tej knihe na fotke som nikdy nepočula). Boli sme na prednáške dvoch českých autorov, kde som sa dozvedela zopár zaujímavých rád o písaní a vypočula si od nich niekoľko vtipných zážitkov. Na záver sme šli na prednášku o potkanoch a netopieroch, ktorá bola omnoho zaujímavejšia, než si práve teraz predstavujete. A to je asi všetko, na čo si z prednášok spomínam – čo asi hovorí čo-to o festivalovom programe. Potom sme si spoločne zahrali spoločenskú hru To je otázka! kde sme hádali odpovede svojich protivníkov na rôzne hypotetické otázky. Je to zábavná hra pre tých, ktorí si myslia, že sa dobre poznajú, ale koniec koncov aj pre tých, ktorí sa len nedávno stretli, ako napríklad Neliss a moja sestra.

Počas veľkej noci som si zobrala svoju prvú týždňovú dovolenku a utekala domov na východ, kde som strávila čas s našimi mačičkami. Bol to ten najlepšie strávený čas od Vianoc (sorry, my human friends). Naspäť som šla opäť vlakom so sestrou a ani tentokrát sme nemali plynulú jazdu – sotva sme vyrazili z Kysaku, museli sme sa na dve hodiny zastaviť. Jediným pozitívom bolo to, že sme mali so sestrou akurát tak dosť času na to, aby sme dopozerali poslednú sériu Teen Wolf.

#cats #catstagram #homeiswhereyourcatsare #truelove #sunnyday #spring #holiday

Příspěvek sdílený Michelle (@chelly_ou),

Na prelome apríla a mája nás v Prahe navštívila mama, takže sme opäť podnikli niekoľko akcií. Počas voľnej nedele sme využili pekné počasie a urobili si výlet k Petřínu. Prešli sme sa okolo hradu – na vstup do areálu čakali ľudia v nekonečne dlhom rade, zatiaľ čo mi sme cez tú istú bezpečnostnú kontrolu len pri inom vstupe čakali pár minút. Naspäť sme sa vybrali pozemnou lanovkou. Nebola to moja prvá jazda takouto lanovkou, ale bol to skvelý zážitok a hlavne bol odtiaľ veľmi pekný výhľad na hrad. Ďalšia rada – je lepšie ísť lanovkou dole ako hore, pretože na cestu hore bude rad čakateľov na odvoz vždy dlhší. Nasledujúci deň bol 30. apríl, kedy sa v Čechách koná takzvané Pálení čarodějnic. Stále som si nenašla čas naštudovať si, ako takáto tradícia vznikla, ale v Letňanoch tam rozdávali špekáčiky zadarmo, ktoré ste si mohli opiecť na jednom z viacerých ohňov (bolo to po prvýkrát, čo som pri opekaní plakala, lebo fúkal strašný vietor a, samozrejme, všetok dym a popol išiel na mňa). Sestra nezabudla poukázať na iróniu obliekania sa za čarodejnice v deň, kedy sa čarodejnice upaľujú. Mali tam skvelú vatru, v ktorej spálili papierovú čarodejnicu a aj na to bol pekný pohľad.

#prague #praha #letnany #palenicarodejnic #sunset #photography

Příspěvek sdílený Michelle (@chelly_ou),

Aj keď sa práve v tom čase konal v Bratislave Slavcon, vybrala som sa s mamou na predĺžený víkend naspäť domov. Opäť som si užívala s mačičkami a bojovala s novým psíkom, ktorého si rodičia zaopatrili. Fenka Dora (meno sme jej nevyberali my, ale je to fakt vtipná náhoda) sa síce ešte stále dá označiť za šteniatko a rozhodne sa tak správa, len veľkosťou tomu neodpovedá. Na fotografii mala približne štyri mesiace. Desím sa toho, ako bude vyzerať o pár rokov.

dora1

Týmto to uzatvorím, než sa začnem rozpisovať o všetkých tých jednodenných akciách, na ktoré ma sestra s bratom a jeho rodinou dotiahli (a že ich bolo). Takto plynul môj prvý rok po škole a zatiaľ plynie ďalej. Väčšinou vecí zo svojho života zverejňujem na instagrame – ako ste si mohli všimnúť pri tomto príspevku. Je to zrejme jediný spôsob, ako zistiť, či som stále nažive. Zaväzujem však samu seba, že po návrate z dovolenky napíšem príspevok o knihách, ktoré som prečítala v prvej polovici roka, a po návrate z tohtoročného Festivalu fantázie prichystám report, aby som dodržala aspoň jednu tradíciu na tomto blogu.

4 thoughts on “O rok neskôr…

  1. Tento článok by som si mala niekam odložiť ako dôkazový materiál, že mám nejaký život. Of a kind. A nezabúdaj, že naše výlety nikdy nie sú bez zážitkov. :D
    Zámok v Hlubokej aj ten Park vyzerajú krásne.:)
    Tú knihu, čo si vyhrala na Pragoffeste, si ešte ani omylom nečítala, čo? :D Ach, rozmýšľam, či si z programu spomínam ešte na niečo… Vlastne už len na tie dve prednášky, na ktorých som bola bez vás. :D
    RIP Dara. A mačičky. </3
    Inak prudko čitateľné ako vždy a tie zvraty osudu ohľadom práce sú v tvojom živote kolosálne na prd, tak som aspoň rada, že tá práca, pri ktorej si skončila, zas taká na prd nie je.
    Och a tie plánované články ti budem pripomínať, až kým sa tu skutočne neobjavia. :D

    1. Teraz neviem, či to má byť dôkaz o tvojom spoločenskom živote, alebo to má byť pripomienka pre teba, že na rozdiel odo mňa máš nejaký život? :D :D
      Som si istá, že mi ich pripomenieš :D Hádam to aj bude ma´t nejaký efekt :P
      Haha, nie, ani omylom som ju nečítala :D Vlastne si ani len nie som úplne istá, kde presne sa v tejto chvíli nachádza, hmm.

  2. tento článok kričí po nostalgii :/ ale skvelo napísaný :) ešte musíme vymyslieť kedy to prídeš do BA a vyrazíme na nejaký výlet :D (meno toho zámku pri Trnave som zabudla O:) ) keď to takto čítam pokope mám na tvári mega úsmev, že aj po toľkých starostiach si sa v Prahe udomácnila :) ja tiež rada spomínam na všetko možné čo kde sme boli spolu :) počuj a tento rok by ti Humbook nevyšiel? :) bude 6. októbra, :) ak nebudem mať školu, čo veru dúfam, že nebudem tak idem na milión percent :)

    keď som prišla na koniec článku tak som si povedala, že to už? :O chcem čítať ďalej, taký prudko vysoko čítateľný je :)

    mrzí ma čo sa stalo Dare :( a dúfam, že Dora bude rovnaké srdiečko :)

    prosím si veľa veľa takýchto článkov, lebo ich rada čítam :) komentujem menej O:) ale čítam ich určite :)

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *