Festival fantázie sa koná už dvadsaťdva rokov a z toho posledných sedem rokov ho navštevujeme spolu so sestrou. Tento rok sa k nám na pár dní pridala aj Neliss, za čo som jej veľmi vďačná, pretože svojou prítomnosťou spestrila našu zaužívanú rutinu. Niežeby ma to tam už nebavilo, práve naopak – aj keď sa môže zdať, že tam stále dookola robíte to isté – prednášky, kino, hry, prednášky, kino, hry – nikdy to nie je to isté. Ale musíte to zažiť na vlastnej koži, aby ste to pochopili…




Tak ako minulý rok, aj tento sme sa do Chotěboře vybrali už v piatok večer, hoci sme vstupenky mali zakúpené až od soboty. Doobedie sme strávili s Neliss flákaním sa po Prahe. Ukázala som jej všetky kľúčové pamiatky (všetky, na ktoré sme mali čas, ale väčšina z nich, pravdaže, bola v rekonštrukcii – lebo prečo nie), pričom som sa čudovala, že je tam tak málo ľudí (cestou naspäť ich už bolo viac, takže som hneď pochopila, čím to bolo – asi len blázni chodia na výlety skoro ráno… Alebo skôr príliš inteligentní ľudia? Hm, hm…). Na Pražskom hrade sme sa dočkali policajnej kontroly a to hneď dvakrát, lebo každý normálny človek opustí strážený priestor a potom sa chce vrátiť dnu, že? Ale aspoň sme sa skutočne uistili, že nie sme teroristky. #YouLearnSomethingNewAboutYourselfEveryday

Cesta na autobusovú stanicu bola znovu adrenalínová. Opäť som sa musela ťahať s dvoma plnými a ťažkými kuframi, čo sa ukázalo ako veľmi náročná úloha, hlavne ak sa chcete dostať na eskalátory. Našťastie som so sebou mala Neliss, ktorá ma zachránila pred trápnou smrťou v pražskom metre. Nakoľko sme sa poučili z našej minuloročnej skúsenosti, tentoraz sme si už kúpili lístky na autobus do Chotěboře vopred – čo sa ukázalo ako skvelé rozhodnutie, pretože v autobuse zostali voľné asi dve posledné miesta. #SorryNotSorry



Nakoľko v tomto roku neboli dostupné naše tradičné ubytovacie priestory na základnej škole, skončili sme v obchodnej akadémii. V čom nebol v podstate takmer žiadny rozdiel. Tak či tak sme spali v malej triede na zemi na nafukovačkách a v spacákoch. Tento rok sme si však zaobstarali nové, tenšie, spacáky, pretože tie veľké zaberajú priveľa miesta. Z tohto hľadiska to bol skvelý ťah – ale vzhľadom na to, že práve tento rok sa počasie obrátilo naruby a namiesto tridsiatkových teplôt sme sa väčšinu času dočkali dvadsiatkových teplôt. Čo mi počas dňa vôbec neprekážalo – vždy si radšej oblečiem sveter, než by som sa mala potiť ako somár. Lenže v noci to nebola taká zábava. Síce tam nemrzlo, ale z nejakého dôvodu mi bola nadránom hrozná zima, ktorá ma prebudila hodinu-dve pred zvonením budíka. A ak ma neprebrala zima, tak to dokázal chrápajúci traktor, ktorý s nami býval na izbe. Lebo každý rok musíte mať na izbe aspoň jeden chrápajúci traktor. Vtipná zaujímavosť: jedno ráno sme sa šli umyť a kým sme sa vrátili späť, chrápajúci chlapík bol vykopnutý spať na chodbu.

Sprchy opäť nesklamali a pripravili si pre nás veľké prekvapenie. Skvelé, nové, prerobené a čo bolo najprekvapujúcejšie – zvyčajne úplne prázdne. Nejako sme sa nevedeli zhodnúť, či tento rok kvôli chladnejšiemu počasiu väčšina ľudí sprchy vynechávala, či sme sa my šli sprchovať vždy príliš skoro alebo či v tej budove existovali ešte nejaké iné tajné sprchy, kam chodievali ostatní. Ale nesťažujem sa, naozaj nie. Ani tentokrát to však nebolo úplne bez zážitkov – napríklad keď bola búrka a ja som uvažovala iba nad tým, čo budem robiť, keď mi zhasnú svetlá, alebo ten moment, keď mi sestra povedala o tom strašidelnom pocite, ktorý mala, keď bola v sprchách úplne sama a na okamih si predstavila, že keď vyjde von, niekto na ňu vyskočí. Dovtedy som ja osobne takéto obavy nemala. Dovtedy. #YepStillCrazy



Povedala by som, že je to typická ukážka žien na výlete, ale keďže dievčatá naokolo nemali ani zďaleka toľko vecí ako my, musím povedať, že je to typická ukážka mojej sestry a mňa na festivale.

Tento rok bola našou najnavštevovanejšou líniou jednoznačne Fantasy & History. Zúčastnili sme sa minimálne trinástich prednášok (pokiaľ mi pri ich zaznamenávaní nejaká neunikla) a boli venované rozmanitej tematiky. Začali sme napríklad prednáškou Slavné historky katovské, v ktorej sa prednášajúci venoval rozličným aspektom histórie katov, či už išlo o ich život, vzťahy alebo nástroje. A dozvedeli sme sa aj to, že väčšina seriálov a filmov ich vôbec neznázorňuje tak, ako v skutočnosti žili, vyzerali a pracovali. Veľmi zaujímavá bola prednáška Evropská móda 19. století, kde sme sa dopočuli viac o tom, ako sa obliekali ľudia v prvej polovici 19. storočia – veľmi inšpiratívna hodina pre každého, kto by si chcel takéto kostýmy ušiť… Alebo pre tých, ktorí píšu fantasy a o historickej móde nevedia ani prd. Ako ja. Prednáška mala aj druhé pokračovanie, ale to sme, bohužiaľ, nestihli.



Tri dni po sebe sme šli na premietanie dokumentárnych filmov o čarodejniciach – posledný diel, sme však dopozerať nestihli, nakoľko sme sa ponáhľali do kina. Možno si ho jedného dňa ešte dohľadám, hm. Párkrát sme navštívili aj prednášky o knihách: Severská sci-fi a fantasy bola o… severskej fantasy a sci-fi – niektoré z uvedených kníh ma celkom zaujali, niektoré pôsobili ako dosť dobré psycho (mňa zaujali napríklad Ódinovo dítě, Strážkyně pramene, Jádro Slunce či Jak zacházet s nemrtvými); Literární tvorba H. P. Lovecrafta mi priblížila dielo a život tohto známeho autora, od ktorého som nikdy nič nečítala, ale po tejto prednáške som začala uvažovať, že by som to mohla napraviť; a Česká fantasy 2015 – 2016 nás oboznámila s najnovšími knihami, ktoré v minulých rokoch pribudli do českej fantasy. Trochu z iného súdka bola prednáška Skotská krajina vypráví příběhy – čakali sme od toho niečo iné, ale zaujímavé bolo aj rozprávanie o tom, ako vznikali mapy Škótska a iba to prehĺbilo sestrinu a moju túžbu niekedy sa do tejto pozoruhodnej krajiny dostať.



V posledných rokoch sme na PotterFane netrávili veľa času, ale tentokrát sa to trochu zmenilo, keďže sme sa tam vrátili celkovo deväťkrát. Trikrát z toho sme navštívili Nejlepší večerníčky z Beedleho bajek – jednu z najlepších vecí, ktorá sa deje nielen na celom PotterFane, ale priam na celom festivale. Keďže za sebou majú niekoľko rokov stále nového a nového spracovávania týchto bájok, tento rok sa rozhodli zopakovať niektoré zo starších predstavení. Jedno z nich sme už videli, ale je to také dokonalé, že sa to oplatí vidieť viackrát. Pokiaľ ide o samotné prednášky, nebola som z nich príliš unesená. Prednáška Brumbál: hrdina nebo manipulátor rozvírila v publiku vášnivú diskusiu a je naozaj zvláštne vidieť dospelých ľudí hádať sa kvôli Harrymu Potterovi. A aj keď Dumbledora nemám rada, prednášajúca mala trochu slabšie argumenty. Omnoho viac sa mi páčila prednáška na tú istú tému, ktorú sme navštívili pred pár rokmi. Aspoň trochu sme sa zabavili na hodine Prokleté dítě nebo Špatná fanfikce? – nie som si istá, či sa na túto tému vôbec dá urobiť seriózna prezentácia. Aj tu sme navštívili prednášku, ktorá sa trochu vzdialenejšie približovala téme tejto línie – Nejen devatero kvítí, čo bola druhá časť prednášky o bylinkách, ich liečivých i magických účinkoch. Prednášajúci so sebou priniesli aj názorné ukážky v sušenej i tekutej podobe. Najviac ma pobavilo to, že aj keď nie som veľký fanúšik bylinkových čajov, s väčšinou z nich som už v určitej podobe prišla do kontaktu – na rozdiel od mnohých iných, ktorí boli fascinovaný niečím takým obyčajným, ako je repíkový čaj.



Nedá sa mi špeciálne neoceniť výzdobu, ktorú si na PotterFane pripravili. Na fotografii to ani zďaleka nevyzerá tak ohromujúco ako naživo.



Pokiaľ ide o ostatné línie, na žiadnej sme nenavštívili viac ako tri prednášky. Na SeriesCon sme sa ako obvykle párkrát vybrali sledovať The Big Bang Theory – pretože to nikdy neomrzí. Vychytali sme tam však dve celkom zaujímavé prednášky. Prvá bola o knihe/seriály Američní bohové od Neila Gaimana. Dlhšie som uvažovala, že by som tomu seriálu i knihe dala šancu a táto prednáška ma rozhodne postrčila vpred. (Pravdou však je, že cestou z Prahy domov sme si so sestrou pozreli prvý diel a môj záujem akosi rýchlo upadol.) Okrem toho sme videli aj Seriály podle knih – veľa spomínaných seriálov som poznala, ale o väčšine som netušila, že vznikli na základe kníh. Nezískala som tam žiadne tipy na seriály (ani knihy), ale aj tak som sa dozvedela zopár zaujímavých vecí. Na NightCone sme sa zúčastnili iba jedinej prednášky o morských pannách – celkom to vo mne vzbudilo záujem niečo si o nich prečítať. Nepoznáte nejakú dobrú YA o morských pannách? Súčasťou NightConu bol aj SlayerCon (vlastne si nie som istá, či sa to označenie ešte používa) – aj keď som sa chcela zúčastniť hneď niekoľkých prednášok o Buffy, nakoniec som tam zašla iba dvakrát a pozrela si zopár videí z natáčania, ktoré som, našťastie, nikdy predtým nevidela. Úspešne to však vo mne vzbudilo chuť na re-watch môjho obľúbeného seriálu.



Z ostatných línií by som ešte mohla spomenúť prednášky z ThroneConu(Shnilé) Překladatelské oříšky v GoT, kde sme sa dozvedeli o zaujímavých starostiach, ktoré majú českí fanúšikovia Martinových kníh s českými prekladmi, a tiež Harry Potter a Hra o trůny, kde sa hľadali podobnosti medzi týmito dvoma sériami (nejaké sa tam dajú nájsť, ale vo väčšine prípadov to chcelo veľmi veľa širokého interpretovania, aby ste to videli – v každom prípade hercov si GoT od Harryho Pottera požičalo dosť). Na BritCone sme sa zastavili na prednáške o Neilovi Gaimanovi – rozhodne vo mne vzbudila záujem prečítať si aj ďalšie jeho knihy, keďže doteraz som čítala iba dve (vlastne som, zhodou okolností, obe počúvala ako audioknihy) a obe sa mi páčili. Navyše, Gaiman je autorom komiksu, v ktorom sa objavil Lucifer, ktorý bol inšpiráciou pre súčasného seriálového Lucifera. Tomu chlapovi skrátka musíte dať šancu!

Na moje obrovské počudovanie sme na FutureCone (a MaelströM, stále netuším, aký je medzi tými dvoma rozdiel a ktoré prednášky patria kam) boli iba dvakrát, ale z toho iba jedna prednáška sa mi páčila. Čím se baví angličtináři bola prezentáciou mladého učiteľa angličtiny, ktorý nás neuveriteľne rozosmial rôznymi anglickými slovnými hračkami, ale predovšetkým odpoveďami, ktoré jemu a iným učiteľom angličtiny zanechali žiaci na testoch. Aspoň jediný raz sme sa dostali na Manifest fantastiky a to na pokračovanie prednášky, ktorú sme videli minulý rok – Těžký život Geek Girl. Dievčatá prišli s novými vtipmi a novými zábavnými situáciami a celú miestnosť náramne pobavili.



Ak som si minulý rok hovorila, že sme hrozne veľa času strávili v kine, tento rok sme ho tam stratili ešte viac! Dokopy sme videli osem filmov! A ak vezmeme do úvahy, že v súčasnosti už takmer žiadny film nemá menej ako dve hodiny, je to naozaj hrozne veľa hodín! Hlavne keď po filme nemôžete ísť na žiadnu prednášku, pretože ste z kina vyliezli o štvrť a je také neslušné vpadnúť niekomu na prednášku uprostred prezentácie! Našťastie šla polovica našich filmov o desiatej ráno, takže sme z kina šli rovno na obed, a druhá polovica šla večer, takže sme sa po kine šli buď navečerať alebo hrať. Pokúsim sa v skratke zachytiť svoje dojmy, ale – ako obvykle – sledovanie filmov na Festivale fantázie je abnormálne odlišný zážitok, ako sledovať ich kdekoľvek inde.

Hneď v sobotu sme začali s Guardians of the Galaxy, Vol. 2 – nebola som z toho nadšená, pretože som dovtedy nevidela prvý diel a pripadalo mi zvláštne začať sledovať príbeh uprostred, ale ukázalo sa to ako geniálna voľba! Tie filmy sú ohromné! Tie postavy, ten humor, tie vizuálne efekty, ten baby Groot! (Skoro) hneď po návrate domov som si musela pustiť prvú časť (ktorá sa mi nepáčila až tak veľmi – ale pretože každému sa omnoho viac páči prvý diel, zrejme za moje dojmy vo veľkej miere môže práve ten kinový zážitok). Marvel je skrátka awesome! S chybami, ale awesome!

V nedeľu sme zas videli hneď dva filmy. Tým prvým bol Logan, ktorý je dokonalý – Hugh Jackman bude navždy Wolverinom, tým som si istá, aj keď som X-Menovskej ére nikdy nepodľahla a nevidela som viac ako prvý film. Pri tomto som sa však ani na okamih nenudila a na konci som plakala ako malá (spolu s celým kinom). Tým druhým filmom bol Power Rangers – keďže som sa dobe, kedy boli ich seriáloví predchodcovia in, vyhla (teda bola som nažive, ale nie práve seriálový fanúšik, to už skôr prilákali moju pozornosť Tom a Jerry či Scooby-Doo), nevzbudilo to vo mne nostalgiu a ako nového diváka ma to neohromilo. Ľudia v kine sa často smiali na miestach, ktoré mi nepripadali nijako vtipné, a aj keď tam bolo zopár svetlých momentov, nie je to film, ktorý by som potreboval vidieť znovu. Alebo vidieť všeobecne. #AleSestreSaNeodporuje #NepytajteSaPrecoJeTentoHashtagVslovencine

Pondelkové ráno sa nám venoval Doctor Strange, na ktorého som bola dlho náramne zvedavá. Film ako taký ma vyslovene nesklamal – bol to príjemne strávený čas, na Benedicta sa pozerá dobre a je príjemné sledovať všetky tie kúsky skladačky, ktorými ten film zapadá do marvelovského sveta. Bolo to vtipné, bolo to iné ako superhrdinské filmy, na ktoré sme zvyknutí, a nenudila som sa. Ale môj obľúbený marvelovský film z toho nebude. Večer ma zas sestra dosiahla na Assassin’s Creed, ďalší film, o ktorý som nemala vôbec žiadny záujem, ale ako som už uviedla, sestre sa neodporuje… príliš často, inak si to zliznete. Opäť fajn film na jedno pozretie – aj na Fassbendera sa dobre pozerá, hmmm –, ale má to otvorený koniec, a pretože to bola zárobkovo celkom bomba (aspoň sa mi marí, že som takú informáciu zachytila), nebude mať zrejme pokračovanie, takže nezistím, čo by sa dialo ďalej a to ma trochu frustruje.

Tretím filmom, na ktorý som vôbec nepotrebovala ísť, bol Uderworld: Krvavé války. Prvý diel tejto série mám dodnes rada, druhý si vôbec nepamätám a žiadne ďalšie som nevidela, takže som bola v príbehu – aj napriek rekapitulácii na začiatku – mierne stratená. Ale aj tuto sa bolo na čo pozerať – a tentokrát nemám na mysli len Thea Jamesa, ale aj prostredie, keďže film sa natáčal v Čechách a hlavným sídlom upírov sa stal zámok Hluboká nad Vltavou, ktorý sme iba pár dní pred festivalom so sestrou osobne navštívili. Film sám o sebe je ale slabým priemerom.

Veľmi som dúfala, že si na festivale stihneme pozrieť aj WonderWoman, ale aj keď ju dávali až dvakrát, v oboch prípadoch to bolo vtedy, keď sme tam neboli/nemali byť. Avšak pošťastilo sa nám aspoň s novým Spider-Manom: Homecoming, ktorý mal na festivale predpremiéru. (Po prvýkrát sme čakali v rade na film až vonku a bolo tam toľko ľudí, že sme sedeli v úplne prvom rade a pred nás si, samozrejme, sadli asi tí najvyšší účastníci festivalu, lebo bez toho by to nebolo ono.) Jednoducho povedané – ten film je úžasný. Tobey Maguire bol vždy mojím Spider-Manom, ale Tom Holland ho o trošku prekonal. Príbeh bol skvelo zasadený do marvelovského sveta, ale pritom je funkčnou samostatnou jednotkou. Nerecykluje scény, ktoré poznáme z predchádzajúcich spider-manovských spracovaní, je plný humoru i emotívnych scén a predovšetkým je jeho príbeh jednoduchý! Nedočkáte sa žiadnej armády robotov ani hrozby zničenia sveta – len jedného hrdinu a jedného zločinca, ktorého hrá Michael Keaton excelentne!

Posledný film, na ktorý sme šli len preto, lebo sme nemali na pláne lákavé prednášky a nebavilo by nás celý deň hrať spoločenské hry, bol Beauty and the Beast. Ak mám byť úprimná, nepripadalo mi to až také katastrofálne, ako to opakujú na jednom fronte, ale nebolo to ani nič ohromujúce, ako to zase vravia na druhom fronte. Emma bola príjemnou Belle a Luke Evans sexi Gastonom, hmm. Vadilo mi akurát to nadmerné množstvo CGI a ocenila by som, ak by si na spev vybrali lepších spevákov namiesto autotunu. Viackrát to ale vidieť nepotrebujem.



Našou treťou tradičnou zábavou na festivale sú spoločenské hry. Aj tento rok sme otestovali zopár nových diel, pričom sme sa sústredili skôr na menšie kartové hry, nakoľko sme mali záujem vziať si nejakú domov – čo sme napokon aj urobili. Zo starších hier sme sa vrátili k skvelému Dominionu – ak by tá hra nebola taká prekliato drahá, už by som ju mala doma – a k Takenoko, čo je veľmi milá hra s pandičkami, ktoré vám žerú bambusy. Z nových hier sme sa oboznámili s Room 25, čo bola celkom fajn logická hra, v ktorej môžete hrať buď všetci spolu ,alebo proti sebe – samozrejme, keď sme hrali proti sebe, prehrala som. Vtipná bola hra Ice Cool, kde sa hráte na tučniaky v triede a snažíte sa utiecť pred školníkom, ktorým je jeden z vás. Je to hra, ktorá sa však hrá lepšie pri viacerých hráčoch ako pri dvoch, a keďže musíte celý čas strieľať prstami do plastových postavičiek tučniakov, po pár úderoch začne váš necht trpieť. Ale aspoň som vyhrala, ha!



Na fotografii je vidieť (čitateľne) minimálne päť z hier, ktoré spomínam v tomto poste. Ak sa už veľmi nudíte, môžete sa zahrať a pohľadať ich, haha!

Mmm! (na obrázku vľavo) bola celkom humorná hra, ktorú sme si zahrali aj s Neliss a všetky spoločne sme sa v nej snažili ukradnúť z komory žrádlo a vyhnúť sa mačke. Veľmi nás bavili aj Pirátské kostky, v ktorých som zázračne celý čas vyhrávala (na obrázku vpravo) a potom aj Karty mrtvého muže, ktoré sme si nakoniec vzali domov a medzi synovcami mali veľký úspech, takže skvelá kúpa! Otestovali sme aj hru zvanú Machi Koro, kde sme si kupovali karty a stavali mesto… a nudili sa pritom, a ešte Hvězdokupy, kde každý dostane nejaké súhvezdie a musí ho vystavať na plátne pred sebou, avšak všetci hráči hrajú s tým istým plátnom. Na prvý dojem to pôsobilo ako zaujímavá hra, ale keď ju hráte, nie je to až taká zábava – a nielen preto, že z dvoch kôl som v nej dvakrát prehrala. Zahrali sme si ešte jednu hru, avšak na jej názov som dávno zabudla a neviem ju ani dohľadať a ani nemám záujem, pretože som v nej prehrala na plnej čiare. #Ashamed



Počas tohtoročného festivalu sme sa so sestrou veľakrát vracali aj do Retroherny. Na poschodí síce mali desiatky počítačov s najmodernejšími hrami a kopu hier na najnovšie Nintendo Switch, lenže my sme aj tak radšej trávili čas pri starých hrách s hroznou grafikou, z ktorej vás po pár minútach bolí hlava. Nakopávali sme si zadky v bojovej hre, nakopávali sme zadky počítaču v Bombermanovi (not really) a potom sme sa tvárili, že pretekáme v starom Super Mario Racing. V 90 % sme netušili, čo na obrazovke je cesta a čo okolie, ale zahrali sme si aspoň desať kôl! #OldSchool

Tento rok sme pre zmenu vynechali CoFFplay, takže sme nevideli až toľko ohromných kostýmov. Ale za zmienku možno stojí chlap v kostýme Wonder Woman (nechcem nikoho traumatizovať, takže fotografiu radšej nedávam) a páčil sa mi aj kostým Doctora Strangea, ktorý ste mohli zahliadnuť na jednej z vyššie zverejnených fotiek. Každý pobyt na festivale vo mne vyvoláva túžbu zaobstarať si nejaký poriadny kostým, ale potom si spomeniem, že som príliš lenivá a prejde ma to.

Denne sme si vychutnávali aj tú najbombastickejšiu zmrzlinu, na ktorú sme ešte stále nenarazili nikde inde než na festivale. Jeden deň sme otestovali aj ľadovú dreň a úprimne nepochopili, prečo to ľudia pijú, keď to po chvíli stráca akúkoľvek chuť. Na večeru sme si zas našli novú kombináciu – párky s palacinkou. Nie na jednom tanieri, samozrejme. Najprv sme si dali párky, potom palacinku ako zákusok a bola to prekvapivo skvelá a hlavne prežiteľná kombinácia. Oproti minulému roku sa nám omnoho lepšie darilo dostať presne to, čo sme si objednali, čo rozhodne pomohlo našej peňaženke. Obsluha v bufetoch sa tento rok jednoznačne polepšila (na rozdiel od ľudí na recepcii, ktorí každý deň minimálne pol hodiny meškali). Taktiež sme sa naučili, že ak nie je voľné miesto v našej obľúbenej reštaurácii, je lepšie počkať si, kým sa to miesto uvoľní, než hľadať alternatívu. #LoyaltyWillBeRewarded



Neliss sa s nami síce rozlúčila už v pondelok, ale so sestrou sme si festival užívali až do piatka. Náš odchod bol tentokrát menej náročný ako minulý rok, nakoľko sme nemuseli prestupovať trikrát, ale iba dvakrát. Cesta do Pardubic bola adrenalínová, pretože sa s nami v kupé usadila osa, ktorá zmätene lietala od jedného okna k druhému, a keď som jej s veľkou námahou otvorila okno, ignorovala ho. Nakoniec sa nám ju podarilo vystrnadiť von skôr, než sa kupé zaplnilo ľuďmi a my sme pred všetkými ukázali svoju pravú tvár – tvár bláznov. RegioJet, na ktorý sme čakali v Pardubiciach, nám meškal (veľmi šokujúco), ale aj keď sme sa v ten istý deň o desiatej večer chystali na cestu domov na ďaleký východ, stihli sme medzitým obehať niekoľko obchodov a nakúpiť darčeky pre všetky deti v rodine. #LifeOfAunt



A to je zrejme všetko. (Niežeby toho bolo málo.) Ak ste sa dostali až sem, blahoželám. Stratili ste kopu času a nič ste nezískali. No pokiaľ ste zabíjali čas čítaním tohto reportu, asi ste aj tak nemali nič lepšie na práci… Rovnako ako ja. #LoveYouToo

2 thoughts on “Festival fantázie 2017

  1. Rozmýšľala si niekedy o tom, že by si prestala frflať na vlastné články? :D Nezabila som tvojím reportom čas. :D Ale pekne po poriadku:

    Po tomto roku sa jednoznačne podpisujem pod tvrdenie, že FF treba pre pochopenie zažiť. :D

    Prikláňam sa k možnosti, že ráno výletujú inteligenti a ty nemáš právo protestovať, slečna s bordovým diplomom! :P Uistenie, že nie sme teroristky padlo fakt dobre.:D #sorelieved A za ten (prakticky) zbytočný výlet do záhrad sme predsa nemohli, zlé značenie…:D

    Som rada, že som nestihla búrku v sprchách, znie to desivo. :D A hlavne som rada, že boli také v pohode. :D

    Severská sci-fi a fantasy znie super, ako som ti hovorila, a dokumenty o čarodejniciach? Tak predsa som sa dočítala niečo nové, ha, tie si mi nespomínala. :D

    Ak nájdeš to YA o morských pannách, podeľ sa. :D

    Těžký život Geek Girl fakt nemal chybu. :)

    Tyyy jo, matika spojená s hodinami v kine vyprodukovala desivý výsledok. :D Inak, ja si nemyslím, že bola jednotka Strážcov lepšia, kino-nekino.
    Netušila som, že v Underworlde hrá Theo James, no tuším si ten film aj tak nechám ujsť. :D
    Spidey. <3

    Tie hry, čo ste skúšali znejú zábavne.:D Škoda, že moja večerná mozgová kapacita stačila akurát na Mmm! :D

    Uhhuh, osyy. Nezávidím.:D Hlavne, že ste všetko v zdraví prežili a šťastne docestovali. :D

    Btw, máš šťastie, vybrala si takú spoločnú fotku, ktorá sa mi páči. #yougettolive
    Btw2, vďaka, že si prekonala lenivosť a spísala tento report (ešte v auguste). ^^ #youshallberewarded #withmygratitude

  2. Nikdy nehovorím nikdy, ale myslím, že nikdy neprestanem frflať na svoje články :D Je to súčasť môjho kúzla :D A ja pevne verím, že budúci rok si to zopakuješ – že si to zopakujeme všetci, každým rokom totiž o vlastnej účasti pochybujem viac a viac, keďže je moja budúcnosť taká neistá :D A možno si potom nájdeme čas na hranie hier aj počas dňa – ono neskoro večer už nikto nemá mozgovú kapacitu na pochopenie pravidiel, hlavne ak vstávaš tak skoro ako my :P A som rada, že si s mojim výberom spokojná a že ostávam nažive #sorelieved :P

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>