A je to tu. Môj posledný študentský report. Rozhodla som sa napísať ho ešte pred odchodom na Festival fantázie, aby som potom nemusela nič doháňať. Nie som si istá, či absencia školských povinností nejako znásobí moju blogovú aktivitu, ale nakoľko nie som schopná dodržiavať žiadny plán ani predsavzatia, radšej sa nebudem viazať k písaniu konkrétnych článkov ani k tomu, že ich odteraz bude viac (nebude, pretože jeden môj článok má v priemere päť wordovských strán a to mi odhryzie zo života možno aj tri dni).

V každom prípade môžete v budúcnosti očakávať report z FF 2017 (ideálne do konca júla) a ďalší knižný súhrn (ideálne koncom augusta – ak sa pošťastí, možno aj koncom júla… ale pravdepodobne až v septembri ). V poslednej dobe som tiež uvažovala nad možnosťou spisovať svoje turistické (predovšetkým hradové a zámkové) zážitky v osobitných článkoch – uvidíme, či sa k tomu niekedy v tomto živote dopracujem (eh, týmto tempom by som možno mala presedlať z knižného blogu na turistický)… A toľko k nepredostieraniu konkrétnych plánov *nice job, Michelle*.

Ale vráťme sa k tomu, kvôli čomu sem nikto z vás neprišiel.

 

Keď ešte bola zima stále tu

Než sa skutočne pustím do rozprávania o letnom semestri, vrátim sa k prvým zimným mesiacom. Nie, nezabudla som v predchádzajúcom článku na nič dôležité, iba som sa rozhodla podeliť o niekoľko svojich zimných fotografií (ktoré ste už možno videli, ak ma sledujete na instagrame, no opakovanie je matkou múdrosti, takže shut it).

Keď milujete svoje mačky a vaše mačky milujú vás… lebo máte v rukách žrádlo.

Keď mačky milujú jedna druhú, pretože sa potrebujú navzájom zohrievať… ale po zvyšok roka sa snažia vyškriabať si oči.

Keď zbožňujete zimu, pretože dokáže vytvoriť takéto krásne úkazy… ale neznášate zimu, pretože je vám počas nej PREKLIATA ZIMA!

Keď… sa len radi pozeráte na svoje krásne mačiatko.

Keď sú aj tri predmety priveľa predmetov

Ah, letný semester. Všetci hovoria, že posledný semester je najjednoduchší – máte najmenej predmetov, najmenej starostí, môžete len písať svoje záverečné dielo a sem-tam si odskočíte do školy. Z nejakého dôvodu to pre mňa neplatí. Počas posledného bakalárskeho semestra som bola s nervami v koncoch (a dostala som svoje prvé a jediné Cčko) a pritom som mala bakalárku napísanú s mesačným predstihom, čiže to nemohlo byť kvôli tomu. Tento semester som to psychicky znášala omnoho lepšie, ale aj tak som si pri niektorých úlohách pripadala zvláštne stratená a deprimovaná (možno aj preto, lebo tentokrát som nemala prácu hotovú mesiac pred odovzdaním a robila som na nej do poslednej možnej chvíle).

Mali sme iba dva predmety (technicky tri) a dohromady som kvôli nim bola v škole možno desaťkrát. V pondelok o ôsmej ráno sme chodievali na Informačnú politiku. Šlo síce o povinný predmet, ale učiteľ bol natoľko veľkorysý, že sme dostali známky iba na základe splnených úloh – ktoré, z môjho hľadiska, s teóriou príliš nesúviseli. Najprv sme mali zanalyzovať maximálne na dve strany maximálne štyri články na tému Internet budúcnosti. Prvým problémom bolo vybrať si (a ešte predtým nájsť) vhodné články, ktoré by boli skutočne k téme. Druhým problémom bolo vybrať (a nájsť) také články, ktorým by som aj porozumela, pretože odborná angličtina týkajúca sa káblov a protokolov a technológií a sietí a prepojení… šokujúco nie je taká jednoduchá. Následne sme na základe týchto (a desiatok ďalších) článkov mali napísať vlastný (potenciálne publikovateľný) článok. V závere nikto z nás neodovzdal prácu, ktorá by bola reálne publikovateľná – lebo koho zaujíma nejaký hlúpy článok, keď máš pred sebou písanie diplomovky, že?! Učiteľ si však naše práce predsa len zozbieral a odprisahal, že nepublikuje nič bez toho, aby tam bolo naše meno. Tak možno sa zo mňa predsa len ešte stane spoluautor nejakého odborného článku, haha.

V stredu o deviatej ráno (predsa keď už máme iba dva predmety, nedajú nám ich v jeden deň a už vôbec nie v normálnom čase) sme mali Informačnú a znalostnú spoločnosť. Aj v tomto prípade sme boli hodnotení na základe odovzdaných úloh, a pretože náš učiteľ hrozne nerád prednáša teóriu, na spoločných hodinách sme iba prezentovali a diskutovali. Našou témou bola postpravdivá spoločnosť a sociálne médiá – najprv sme museli napísať esej na túto tému, potom sme museli vyhľadať diskusiu, ktorá by bola založená na postpravdivej informácii, následne sme sa mali do takejto diskusie zapojiť a potom napísať ďalšiu esej na tú istú tému s ohľadom na naše skúsenosti. Znie to ako úlohy, ktoré zvládnete raz-dva – veď na internete je toľko hlúpych diskusií… a celý Modrý koník. Ukázalo sa však, že v niektorých prípadoch je skutočne problém primäť ľudí, aby reagovali vtedy, kedy to chcete vy, a na to, čo zaujíma vás. Niektorým spolužiakom sa ale podarilo získať fajn kúsky (vedeli ste, že čiarový kód je dielom diabla?).

Tretím predmetom, ktorý som v poslednom semestri absolvovala, bola Exkurzia do zahraničnej knižnice. Stretávali sme sa kvôli nej iba raz, aby nám učiteľky rozdali úlohy (pretože dať nám známky výlučne za to, že sa za vlastné peniaze dostavíme na exkurziu, bolo logicky príliš málo). Skončila som v trojici s dievčatami zo štvrtého ročníka (lebo také veci sa vždy podaria iba mne). Ale aj keď som z toho bola spočiatku nervózna, viedli sme spolu celkom aktívnu e-mailovú komunikáciu a úlohu odovzdali v schopnom stave (osobne sme sa však nikdy nezhovárali, hoci sme prechádzali okolo seba – to je také normálne… v dnešnej dobe). Spočiatku sa u nás hovorilo o Viedni, ibaže nakoniec sme šli do Brna, kde sme navštívili dve knižnice – Ústrednú knižnicu Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity a Moravsko zemskú knižnicu. V oboch prípadoch som bola ohromená – tieto knižnice sa so slovenskými nedajú ani len porovnávať. Povedzte mi, kde na Slovensku vám v knižnici požičajú deku, aby ste si mohli ísť sadnúť na trávu pred budovou alebo sa prikryť, keď je vám zima? Ktorá slovenská knižnica má k dispozícii kuchynku? A takýchto otázok by som mohla mať desiatky, ale už teraz sme tu príliš dlho.

Na celej tejto exkurzii ma rozčuľovali „iba“ tri veci: Prvá – učiteľky si nedokázali vybrať lepší dátum ako stredu po Veľkej noci, takže som sa musela trepať do Bratislavy v tom najhoršom možnom čase a v totálne preplnenom vlaku. Druhá – práve v ten deň sa počasie maximálne zbláznilo a zároveň pršalo, snežilo a bola taká zima, že som skoro umrzla. Samozrejme, normálny človek by sa na to pripravil a vzal si so sebou z domu teplé oblečenie, ibaže ja nie som taký typ človeka – ja som sa do Bratislavy vybrala vo svetríku, pretože deň predtým bolo pekne teplúčko a zimnú bundu som nechala v skrini. Našťastie som na intráku mala zimné topánky, šál, čiapku, rukavice i punčocháče. Lenže aj tak som premrzla. Navyše nám to počasie totálne skazilo plány – so spolužiačkou sme si chceli po exkurziách urobiť malú prechádzku po Brne, ale namiesto toho sme mrzli na stanici a ešte k tomu o hodinu dlhšie, ako sme mali, lebo – a to je tá tretia vec, ktorá ma rozčuľovala – RegioJet sa rozhodol meškať. Šokujúce. Zážitková bola taktiež cesta ku knižniciam – učiteľky si neuvedomili, že nám nedali správne poradie knižníc, takže keď spolužiaci pripravovali plán trasy (čo bola jedna z úloh, ktoré sme si mohli na začiatku vybrať), naplánovali to úplne naopak. Sotva sme teda docupkali pred Moravsko zemskú knižnicu, učiteľky si uvedomili, že sme mali byť najprv na Filozofickej fakulte a museli sme si to odcupkať naspäť. Čo by vôbec nevadilo, ak by NEBOLA TAKÁ PREKLIATA ZIMA! A vtipné bolo aj zapisovanie známok, keď sa nás, prešovčatiek, učiteľka prekvapene opýtala: „A vy ste na tej exkurzii boli?“ No, to sa stáva, keď si učiteľ nerobí prezenčku, nepamätá si mená študentov a je lenivý pozrieť sa do systému, kde sú naše fotografie. Jednoducho zážitok.

Hlavnou témou mojej diplomovej práce je…

Ako som sa už v minulosti určite zmienila, témou mojej diplomovej práce bol Goodreads. Už počas bakalára som si vyskúšala, aké je to super písať o svojej vlastnej téme – hlavne ak ide o tému, o ktorej nikto na vašej katedre nemá ani najmenšie poňatie. Tešilo by ma, ak by som mohla pokračovať vo svojej bakalárke, v ktorej som sa venovala fantasy literatúre, avšak v Bratislave sme nemali literárne predmety a obávala som sa, ako by taká téma bola prijatá. Takže som pod tlakom pátrala po niečom, čo súvisí s knihami a čo je mi skutočne blízke… Až som dospela ku Goodreads.

Spočiatku som sa obávala, že budem mať problém s písaním teórie. Na jednej strane je super, že sa o tom na Slovensku príliš nevie, pretože vás nikto nemôže buzerovať za nedostatky, ak nevie, kde tie nedostatky sú. Na druhej strane je na prd, že ak o téme nikto nehovorí a nepíše, nemáte odkiaľ čerpať teóriu. Nie je preto šokujúce, že som čerpala na 99 % zo zahraničných zdrojov – a to zvyšné 1 % tvorili aj tak články a knihy, ktoré s témou súviseli len okrajovo. Detailným pátraním som dospela k celej teórii, ktorá sa ukrýva za stránkami podobnými Goodreads, a nakoniec som mala problém vybrať si, čo do nej zahrnúť a čo už ignorovať. A tak som sa tri mesiace pohybovala v oblasti sociálnej katalogizácie, sociálnych sietí, sociálneho záložkovania, sociálneho tagovania a najväčšou iróniou je, že som viac času strávila písaním o Goodreads ako jeho používaním.

Moja práca mala nakoniec 149 (započítaných) strán, čo je dvakrát toľko, koľko by mala mať diplomovka. Mojou oficiálnou výhovorkou bolo, že sa tam nachádza príliš veľa obrázkov (69) a tabuliek (32). Ale aj keby som ich odstránila, stále by som mala vyše 100 strán a podľa počtu znakov by to bolo stále dvakrát viac, než by malo, hehe. Nikomu to však neprekážalo, tak som to neriešila (obrazne povedané – riešila som to do poslednej chvíle a do poslednej chvíle som kvôli tomu stresovala, no jediné, čo som s tým mohla urobiť, bolo nájsť si dobré výhovorky, viz. vyššie). Pôvodne tých strán bolo cez 170, lenže dôkladnou úpravou veľkosti obrázkov a editovaním textu som sa dostala na zázračných 150. Potom mi školiteľka povedala, aby som zrušila delenie slov na konci riadkov a znovu som bola na čísle 170 a opäť som to dôkladným editovaním a upravovaním stiahla na konečných 149. Ah, to bola zábava! (Sarkazmus, pýtate sa? Čiastočne. Bol to horor, ibaže pritom hrozná zábava!) Som divná, ale písanie práce ma neuveriteľne bavilo! Touto cestou by som zároveň chcela poďakovať Lyn a Neliss za to, že boli ochotné si to po mne prečítať a pomohli mi vychytať väčšinu chýb!



Ak by ste sa náhodou zbláznili a chceli do mojej diplomovky nahliadnuť, zamierte si to na CRZP.sk a hľadajte Sociálna katalogizácia na podporu čítania – Goodreads (ten názov je totálne odveci, ale neverili by ste – a možno hej, ak ste už absolvovali vysokoškolské štúdium – aká „náročná“ je zmena názvu práce #byrokracia). Chystám sa ešte urobiť súhrn výsledkov a rozposlať ich tým, ktorí mi v dotazníku zanechali e-mail, no je otázkou, kedy (a či) sa k tomu dostanem #lenivosť.

A takto vyzerala moja viac-ako-150-stranová kráska. Pôvodne som si chcela jednu kópiu urobiť pre seba (nechala som si doma aj svoju bakalársku prácu), lenže jedna kópia ma stála 30 eúr… A potom som už bola príliš lenivá dať si to vytlačiť v nejakej lacnej čiernobielej verzii bez tvrdého obalu. Nevadí, možno keď raz budem slávna…

Poctivý študent sa nikdy nefláka – s výnimkou dní, kedy na všetko kašle a fláka sa

Ešte začiatkom marca, keď som mala dojem, že mám stále dosť času na flákanie sa, som si (znovu) urobila výlet do Prahy. Bola obrovská zima, takže nás nečakali žiadne veľké výlety. V každom prípade sme sa so sestrou dostali aspoň na Matějskou pouť. Pohľad na všetky tie kolotoče vo vás prebúdza dieťa, ktoré by sa chcelo pozrieť úplne všade a vyskúšať si úplne všetko. Dospelý vo vás však otvorí peňaženku a povie si, že deti nemôžu mať všetko, čo chcú. Nakoniec sme sa vybrali aspoň na ruské kolo – na ktorom som nikdy predtým nebola. Nie som veľký fanúšik výšok a radšej mám kolotoče, ktoré sa pohybujú vo viac-menej horizontálnom kruhu, ale odhodlala som sa a bolo to skvelé! Nie život meniace, ale naozaj príjemný zážitok – a po prvom okruhu som už nebola nervózna ani z tej výšky a dokázala si vychutnať aj ten (hnusný) trdelník, ktorý sme si kúpili.



Áno, to som ja a môj prekvapivo spokojný výraz.

Strašidelný dom je ďalšia vec, ktorú som si nikdy v živote nevyskúšala, ale možno aj tam sa jedného dňa odhodlám. Človek musí byť otvorený novým zážitkom.

Aj v roku 2017 sme sa s dievčatami prepracovala na Slavcon. Na rozdiel od toho minuloročného som svoju vstupenku využila naplno a objavila sa tam počas všetkých troch dní – predsa len sa to tento rok konalo na mieste bližšom k internátom a taktiež priateľskejšom, ako je Petržalka. Tentoraz som sa nezúčastnila žiadnych pohybových aktivít, čo ma trochu mrzelo (chýbal mi môj najlepší parťák, takže za všetko môže Neliss – ale okrem toho nemali v ponuke také dobré aktivity ako predtým). Na druhej strane som si vyskúšala ich prednášky – počúvali sme napr. zaujímavé teórie o koreňoch mágie (zaujímavé pre mňa, iných zjavne trochu nudili, hehe), o čiernom more (lebo kto nepočúva rád o smrteľných chorobách), o histórii porna (na ktorom sme sa dosť nasmiali, lebo sme detinské), o tom, ako sa za „lacno“ dostať do The Wizarding World of Harry Potter (ich kalkulácie dokázali iba toľko, že sa tam nikdy nedostanem), o katastrofických filmoch, kde nefunguje fyzika (alebo keď Hollywood tvorí fantasy filmy a ani o tom nevie), o českých autoroch mestskej fantasy (z menovaných som poznala iba Kulhánka, ale zjavne by som sa mala pozrieť aj na ostatných), o rôznych spracovaniach Alice (kde sa, samozrejme, musel nájsť niekto, kto rád rýpe do iných kvôli tomu, aké seriály sa im páčia *ehm Once Upon a Time ehm*), o šialených hudobných kreáciách, na ktorých existenciu ani neuveríte, kým to nevidíte na vlastné oči, či dokonca o umieraní na nedostatok kyslíka (nebolo to také nechutné, ako prednáška z Pragoffestu o vymretých chorobách, ale malo to blízko) a mnoho ďalších. V sobotu večer sme dokonca zostali aj na ohňovú šou, ktorá skutočne stála za to. Suma sumárum – ja som s tohtoročným Slavconom bola mimoriadne spokojná a určite budem rada, ak si to v budúcnosti budem môcť zopakovať.

Už je to tady! Už je to tady! Už je to tady!

Neviem, ako to vnímajú iní, ale pre mňa je najhoršou časťou vysokoškolského štúdia učenie. Počas uplynulých dvoch rokov som si všímala, že mám stále väčší a väčší problém prinútiť sa sadnúť si k učeniu a nerobiť popritom hlúposti ako hranie hier na telefóne, refreshovanie Facebooku, hoci viem, že mi nikto nič nenapísal, sedenie pred televízorom a sledovanie rodinných či policajných prípadov, lebo odrazu vám slovenské seriály pripadajú strašne zaujímavé… A možno to bolo iba tým, že zatiaľ čo v Prešove som na to isté učivo mala týždeň času, v Bratislave som to často musela zvládnuť za víkend (lebo priebežné učenie počas semestra neprichádza do úvahy, nech si dávate akékoľvek predsavzatia). Predstava, že sa budem musieť učiť celý mesiac, aby som narvala do gebule všetko to dvojročné učivo, ma trochu desila – naozaj som sa obávala, že sa zbláznim.

Plán bol jednoduchý – zvládnuť jednu otázku denne. To tvorilo dohromady dvadsať dní učenia a dostatok času na opakovanie a na prípravu na obhajobu. Už tretí deň som však zlyhala, pretože som sa nedokázala naučiť celý okruh. Na druhý deň som to ale zázračne dohnala. Chvíľu som šla pekne podľa plánu… A potom prišiel prvý deň, kedy som si kvôli iným povinnostiam musela dať pauzu. Nasledujúcich pár dní som sa znovu statočne učila… Až kým neprišiel skutočne lenivý a flákací deň, kedy som sa na učenie strategicky vykašľala. Niektoré otázky boli krátke, takže som dúfala, že sa stihnem za jeden deň naučiť aspoň dve. Ako to skutočne dopadlo? Za jeden deň som sa naučila aspoň dve, ale ten nasledujúci som radšej sedela s vyloženými nohami, hľadiac do blba, než aby som sa prinútila robiť niečo prospešné. Dve otázky nám po prvom týždni vyhodili zo zoznamu, takže som mala mať o dva dni učenia menej. Čo som s nimi urobila? Preflákala som ich, takže som sa nakoniec predsa len „učila“ dvadsať dní, ale z toho som asi päť z nich nič nerobila. A nie, nerobila som počas nich ani niečo užitočné – upratovanie, varenie, nakupovanie, písanie, čítanie, tvorenie grafiky… Nope. Buď som ako bez duše sedela na stoličke, alebo som sa ako bez duše flákala po dome. Avšak stále to bol príjemnejšie strávený čas ako učením.

Do Bratislavy som sa vybrala dva dni pred štátnicami. Pretože som mala príliš veľa povinností, v utorok som vstala o šiestej ráno a celý deň som sa nezastavila. Pripravila som si podrobnú osnovu obhajoby, dokončila prezentáciu, dotiahla do detailu odpovede na otázky od školiteľky a oponenta, zopakovala si zopár okruhov (lebo viac som nestihla a nieeee, vôbec som kvôli tomu nebola nervózna) a naučila sa obhajobu naspamäť. Popritom som stresovala, nervovala sa, duševne umierala a odpadávala z tepla, ktoré vládlo v mojej internátnej izbe (to teplo mi fakt nebude chýbať –a ak by som sa niekedy chystala prenajať si izbu s oknami na západ, zabite ma). V noci som, pravdaže, skoro nič nenaspala – jednak preto, lebo v strese nedokážem zaspať , a taktiež preto, lebo som bola na internáte. Potrebujem k tomu dodať niečo viac?

Podľa inštrukcií sme sa každý mali dostaviť na obhajoby minimálne pol hodiny predtým, ako bol čas uvedený pri našom mene. Takže čo urobila Michelle? Dostavila sa tam pol hodiny predtým, ako bol čas uvedený pri jej mene, teda o ôsmej ráno. Čo za to Michelle dostala? Zdrba, pretože niekto si medzičasom zmyslel, že namiesto pol hodiny budú skúšky trvať iba dvadsať minút a pripravovať sa pôjdeme súčasne dvaja, aby mal každý na prípravu štyridsať minút. A oni sa pozerali na mňa, ako keby som bola ja tá blbá! Načo sú inštrukcie, keď sa nimi nikto neriadi?! Takže miesto toho, aby som to mala za sebou ako druhá, som skončila štvrtá v poradí. Keď som vošla dnu a potiahla si otázky, dostala som ďalší mini infarkt. Lebo čo iné môžete dostať, keď čakáte štvorriadkovú otázku a namiesto nej dostanete jednoriadkovú? Áno, naši drahí profesori sa rozhodli každý okruh rozsekať aspoň na tri časti a ja som si vytiahla práve niečo, o čom som toho vedela tak primerane – modely, modelovanie, dátové modely, databázové systémy. A o tom mám hovoriť desať minút? Nakoniec som kombinovala vedomosti z dvoch predmetov namiesto jedného, a keď som bola hotová, profesor poznamenal, že tam chcel počuť ešte niečo, čo patrilo do ďalšej otázky. Vedela som to, pravdaže, ale bola som už v takom strese, že som v tej rýchlosti nevedela sformulovať ani zrozumiteľnú definíciu modelu. Vychádzali zo mňa slová, ale ja som v ušiach počula iba bla bla bla. Druhá otázka bola, našťastie, bezproblémová – faktory hodnotenia vedeckých časopisov – a vysypala som ju z rukáva jedna radosť. Hneď som zo seba mala lepší pocit.

Na rozdiel od ostatných som mala z obhajoby omnoho väčšie obavy ako z odpovedania. Nie som veľmi dobrý improvizátor a obávala som sa, že ak sa vo svojej naučenej reči stratím, začnem trepať dve na tri. Mimoriadne mi pomohol fakt, že sa na mňa počas prezentácie skoro nikto nepozeral, takže som sa mohla častejšie pozrieť do poznámok či do monitora, na ktorom bola spustená moja prezentácia. Nezakoktala som sa, nestratila som sa a dokonca som ani nepresiahla čas jedenástich minút (možno som to dala aj za desať – čím vo väčšom strese som, tým rýchlejšie rozprávam). Prečítali sa posudky, zodpovedala som na otázky… A potom sa rozvírila diskusia. Nie som si istá, načo naši učitelia potrebujú na obhajobách študentov, keď sa vzápätí začnú o vašej téme zhovárať medzi sebou a vás úplne ignorujú. Na vlastnej obhajobe som sa musela hlásiť, aby som sa dostala k slovu! Naša drahá profesorka, ktorá moju prácu v tej chvíli zrejme držala po prvýkrát a prečítala si z nej asi dve strany týkajúce sa metodológie, lebo to jediné ju vždy zaujíma, sa hneď chopila rôznych detailov. Mala tú prácu v ruke päť minút a hneď našla slovo, ktoré som použila – podľa nej – v zlom kontexte a hneď mala hromadu vyčítavých otázok k veciam, ku ktorým som sa v práci nevyjadrovala a ani som sa k nim vyjadrovať nemala. Ale to ona nemohla vedieť, lebo ju nečítala! A neverili by ste, aká neuveriteľná je pre vysokoškolských učiteľov predstava, že by niekto napísal niekam recenziu len tak – bez toho, aby z toho niečo mal. V každom prípade som bola veľmi vďačná svojej školiteľke i oponentovi za to, že môj uhol pohľadu pochopili a tiež ocenili.

A tak to celé prebiehalo. Medzitým sme so spolužiakmi sedeli v kancelárii sekretárky a vyžierali sladkosti a slanosti, ktoré sme si kúpili (a polovicu sme aj tak nechali na mieste). Po prvýkrát za dva roky som sa zhovárala s niektorými svojimi spolužiakmi (skoro som sa z toho šoku nespamätala, keď oslovili priamo mňa. Oni! Mňa! Priamo! Do tváre! Wooooou.). Keď bolo po všetkom, pripili sme si šampanským, odfotili sa a (navždy sa) rozlúčili. Ale nakoľko som od rána od šiestej nič poriadne nejedla a končili sme o pol piatej, ten jeden štamprlík mi tak udrel do hlavy, že som sa cestou zo školy musela veľmi sústrediť, aby som kráčala rovno.

Zazvonil zvonec a nočnej mory bol koniec!

Keď už bolo po všetkom, viacerí učitelia sa ma pýtali, prečo som sa neprihlásila na doktorandské štúdium. Moje odpovede boli úprimné: „Pretože mi osemnásť rokov v škole stačilo.“ či „Pretože nie som typ, ktorý by sa dokázal postaviť pred triedu vysokoškolákov a učiť ich.“ a ešte „Ďalších päť rokov v škole? Zbláznili ste sa?“ Niektorým by som ale omnoho radšej odpovedala: „Kvôli vám!“ alebo prípadne: „A prečo vám na tom záleží, keď ste sa na mňa celé dva roky dívali, ako keby som mala mor?“ Možno ak budem o rok zúfalo nezamestnaná (alebo prípadne aj zúfalo zamestnaná), vrátim sa na svoju drahú alma mater, ale nateraz som si musela dať odstup. Od školy. Od KKIV. Od UK. Od Bratislavy. Od ľudí s titulmi a bez emócií.

Pretože sú cute…


Čo očakávať, keď študujete informačné štúdiá: záver

Chcela by som vám dať na záver nejaký súhrn, nejaké odporúčania, ak ste sem náhodou zablúdili cez Google pri pátraní po odbore Informačné štúdiá na Katedre knižničnej a informačnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (áno, strategicky využívam všetky kľúčové slová). Pravdou však je, že vám ich veľa dať nemôžem. Nakoľko som neštudovala už od bakalára v Bratislave, netuším, čo by ste mali očakávať od bakalárskeho štúdia na tomto odbore. V Prešove som študovala knihovníctvo – možno menej kvalitne, ale aspoň som mala dokonalú predstavu o tom, čo by zo mňa malo byť. Knihovník, ktorý sa učil o odbornej knihovníckej činnosti, o práci s čitateľmi a o slovenskej, zahraničnej a detskej literatúre. Lenže môj odbor v Prešove už neexistuje a Bratislava nedávno upgradovala toto jednoduché povolanie na informačného vedca. Samozrejme, naučí vás o odbornej knihovníckej činnosti, ale popritom sa učíte všetko, čo súvisí s informáciami – informačnú vedu, informačné správanie, informačné systémy, informačnú spoločnosť, informačnú architektúru a všetko ostatné, pred čo sa dá šupnúť slovo informačné (politika, prostredie, zdroje, služby, ekológia, horizont, gramotnosť, šialenstvo… fajn, to posledné zatiaľ nie, ale ktovie, možno niekto vymyslí aj taký model).

Nie je to zbytočný odbor (aj keď sa na ňom vyučuje množstvo zbytočných vecí), ale neočakávajte, že sa z vás po jeho ukončení stane niečo konkrétne. Buď budete mať šťastie a svoju cestu si vyformujete v priebehu tých piatich rokov štúdia, takže na konci budete mať nielen titul, ale aj dobré zamestnanie. Alebo skončíte ako ja – budete mať toľko možností, že sa nebudete vedieť rozhodnúť, ktorým smerom vlastne chcete ísť a kde žobrať o prácu. Hm, to znelo až prehnane zúfalo. Ale naozaj nie som zúfalá (na stupnici od jedna do desať som tak na päťke – to je priemer a priemer je dobrý, že?). Mám pred sebou krásnych (viac ako) štyridsať rokov do dôchodku. Možno sa zo mňa stane rekordman v počte zamestnaní, ktoré človek stihne vystriedať počas jedného života (mám k tomu dobré predispozícii, aj môj otec ich vystriedal desiatky).

No aby som tento nekonečný článok ukončila na pozitívnejšej nôte… Dopekla, ani neviem, čo by som mala napísať, aby som ho ukončila pozitívne. Vonku leje ako šialené, na festivale bude prekliata zima, nemám žiadne zamestnanie a žiadne dobré vyhliadky do budúcnosti. Dofrasa s tým! Všetko je na prd, tak načo predstierať!

Ale teraz naozaj: Želám všetko dobré každému budúcemu vysokoškolákovi a tiež aktuálnym vysokoškolákom, ktorí ešte len zdolávajú svoju cestu k titulu. Nech už študujete čokoľvek, snažte sa odniesť si z toho čo najviac – informácií i skúseností. A pamätajte: Nie je nič zlé na tom chcieť vedieť nové veci. Nie je nič zlé na tom dobre uspieť na každom teste (lebo ak máte šťastie, dostane vás to k peniazom a peniaze sú dobré), nie je nič zlé na tom neuspieť (po treťom opravnom teste by ste si ale zrejme mali začať ohrýzať nechty). Nie je zo mňa žiadny doktor, takže nebudem prehlasovať, že ak som to zvládla ja, zvládnete to aj vy. Ale pravdou je, že už aj väčší blbci získali tituly a aj väčší blbci vám môžu robiť nadriadených, takže nie je dôvod vzdávať sa. Občas vám niekto bude hádzať polená pod nohy, občas sa budete musieť predrať bahnom, občas budete chcieť skončiť, ale pamätajte si jedno:



PS: Na hodinách informačnej architektúry sme sa učili, že ľudia v dnešnej dobe nechcú čítať dlhé súvislé texty, v ktorých navyše nie sú vyznačené dôležité časti… Nečakajte, že by som toto pravidlo v blízkej budúcnosti začala praktizovať, haha.

One thought on “Posledný zápas znudeného študenta – Letný semester

  1. Prvé Céčko? :D :D Omg, keby si videla môj výkaz s hodnotením, asi by si dostala mŕtvicu. :D :D

    Celkovo sa ti zdajú trdelníky hnusné alebo bol hnusný len ten jeden, čo si tam jedla? Lebo dúfam, že teraz si nezavrhla všetky :D Však tie sú najlepšie! A hlavne keď majú v mestách trhy, tam si ich rada kupujem. Obalené v škorici alebo s orechmi. Mňamka.

    Podľa mňa na vysokej škole každý neznáša práve to učenie. Ja som na tom bola s pozornosťou veľmi podobne ako ty. Každým semestrom sa zhoršovala a ten posledný bol úplný des. Stále som sa vyhovárala, robila som všetko iné len nie to, čo som mala a ani za ten šľak som infošky nedostala do hlavy. Tak som napokon skončila pri tom, že som sa učila v deň skúšky od piatej rána, len aby som dačo vedela a potom som akurát dúfala, že mi sadne otázka. (asi som mala šťastie, lebo sadla, ale možno už tá ukf-ka fakt nechcela, aby som sa v nej o rok objavila, tak sa ma chcela čím skôr zbaviť, za čo jej, samozrejme, ďakujem) :D
    Inak mám dojem, že ani jednej z nás tie obhajoby neprebiehali tak, ako sme si to predstavovali. Ja som mala všetko pekne pripravené s prezentáciou, nacvičené, dúfala som, že to stihnem do tej polhodinky a keď som prišla dnu, všetko šlo dolu vodou, lebo prezentovať sme ani nemohli. :D Meh :D :D

    Že štyridsať rokov do dôchodku, aké pozitívne zmýšľanie. Kým mi „vyrastieme“, podľa mňa žiadne dôchodky nebudú. :D Však sa rozhliadni okolo seba, už teraz majú krízu a štát pindá, že nemá peniaze. Každý si hrabe len pre seba…

Napsat komentář k Lyn von Nightlight Zrušit odpověď na komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>