A po roku prišiel zas, Festivalu fantázie čas! Teda… Ono to už ani nie je veľmi aktuálna rečňovanka, keďže od festivalu ubehli už… eh… dva-tri týždne? Never mind. Veľmi jednoducho povedané, aj tento rok sme so sestrou navštívili Festival fantázie v Chotěboři, hoci sme ten minulý uvažovali, že si možno pre zmenu dáme jeden rok pauzu. Lenže nakoľko naše iné dovolenkové plány sa nikdy nedostali cez štádium diskusie, nakoniec sme si predsa len aj tento rok objednali svoj pobyt. A ukázalo sa, že to bolo skvelé rozhodnutie, pretože tohtoročný festival ten minuloročný (a možno aj niektoré z predchádzajúcich ročníkov) v mnohých smeroch prekonal. Jediný obrovský mínus, ktorý moju dovolenku kazil, bola neprítomnosť mojej milej spoločníčky Sunny. I missed youuuu!



Tento rok sme sa rozhodli rozbiť svoj zaužívaný režim a namiesto sobotňajšieho rána sme sa do Chotěboře dopravili už v piatok večer. Z Prahy sme vyrážali o šiestej (ak ma pamäť neklame), ale nakoľko bola sestra v práci do pol piatej, bolo iba na mne, aby som dopravila všetku batožinu na zastávku (dva kufre a spacák, sestra so sebou mala druhý spacák a batoh v práci, aj keď voči tomu urputne protestovala). Tam som si vyčkala na správny autobus, v ktorom na mňa čakala sestra, a spoločne sme sa dopravili na autobusovú stanicu. V minulých rokoch sme mali zakaždým kúpené miestenky, no keďže obvykle bolo iba veľmi málo miest obsadených, rozhodli sme sa aj túto tradíciu porušiť a kúpiť si lístky na mieste. Ak predpokladáte, že v takejto situácii sa musí automaticky aktivovať zákon schválnosti, predpokladáte správne. Podarilo sa nám uchmatnúť si dve posledné nerezervované miesta v buse, takže napokon to bolo šťastie v smole. Ale bolo to veľmi poučné. Do cieľa sme dorazili krátko po ôsmej (opäť ak ma pamäť neklame), zaregistrovali sa a ubytovali. Strategicky sme si šli nakúpiť hlúposti na celý týždeň (a. k. a. sladkosti a slanosti do kina) a potom strávili večer pri cideroch. #OhTheSummerNights

Zatiaľ čo minulý rok sme sa ubytovali v hoteli a spacáky načas vymenili za postele, tento sme sa rozhodli vrátiť na podlahu. Niežeby sme mali niečo proti fajným mäkkučkým príjemnučkým postieľkam. Skôr sme mali niečo proti tým polhodinovým cestám tam a späť, ktoré sme museli absolvovať. Ani nespočítam, koľkokrát sme so sestrou povedali: „Vieš si predstaviť, že by sme sa teraz museli trepať až do hotela?“ Napríklad v ten večer, kedy sme vyšli z kina v tričkách a sukniach do upršanej noci bez dáždnika. Alebo hociktorý iný deň, kedy sme sa po polnoci vracali na ubytovňu. V triede nás bolo iba pätnásť, čo je taký primeraný počet. Cez deň tam bolo nepríjemne horúco, ale večer sa trochu ochladilo a niektoré noci mi bola vyslovene zima. Na druhej strane som sa však ráno budila ako slaninka na pekáči, keďže na nás priamo pražilo slnko. Oproti svojim prechádzajúcim skúsenostiam so spacákom však môžem povedať, že tento rok som mala pokojnejšie a menej bdejúce noci ako v minulosti. Až na tú prvú, ktorú som nespala takmer vôbec. Lenže potom som si kúpila značkové FF štuple do uší a zaspala som ako bábätko.

Ako obvykle, aj tento rok sme si odniesli zopár zážitkov aj zo spŕch – jeden večer sa tam zastavil chalan so slovami, či sa nemôže osprchovať u nás, pretože pánske sprchy boli plné (také čosi rozhodne nepočujete často). Iný večer sme zas vošli do celkom prázdnych spŕch a na okamih som mala dojem, že sme niekde prekročili portál do alternatívnej dimenzie, pretože široko-ďaleko nikde nikto nebol, svetlá na chodbe nesvietili, v kúpeľni si niekto zabudol veci, záchod vydával strašidelné zvuky… Na okamih som mala naozaj strach. #DontWorryImJustCrazy



Keďže sme teda dorazili do Chotěboře už v piatok, v sobotu ráno sme sa mohli bez akéhokoľvek zdržovania… Eh… Vlastne… O ôsmej ráno sme predsa len stáli pred kinom, čakajúc, kým sa začne pracovať na recepcii, pretože sme nemali vstupenky (nakoľko sme ich mali platné až od soboty, nemohli nám ich dať už v piatok večer, takže sme v piatok dostali iba lístočky na ubytovanie). Ale hneď po pol deviatej, ako sa to tam rozbehlo, sme sa vrhli na raňajky a potom do víru prednášok, kín, hrania hier a občasného požívania alkoholu (keď už nič lepšie na programe nebolo, samozrejme, za normálnych okolností by sme sa k alkoholu neuchýlili). #IsItAlcoholIfItsJustCider #QuestionMark

Vďaka Condroidu som si dokázala spísať všetky prednášky, na ktorých sme tento rok boli (nie, nie som šialená… okej, tak som) a zistila som, že viac ako polovica našich prednášok bola zameraná na témy, ako sú dejiny, medicína, fyzika, mystika či každodenný život. Oproti týmto pätnástim prednáškam bolo len dvanásť ďalších venovaných špecificky fantasy tematike – konkrétne seriálom Supernatural (lebo sestra), Game of Thrones (lebo ja) a Harrymu Potterovi (lebo my). Úprimne tvrdím, že som týmto výsledkom sama zaskočená. V prvých rokoch sme väčšinu nášho prednáškového času trávili na NightCone (a TwilightCone) a PotterCone (teraz to premenovali na PotterFan). Neskôr sme od NightConu upúšťali a presúvali sa skôr k Fantasy & History či FutureConu. Tento rok už nepochybne dominoval okrem FutureConu aj Manifest fantastiky. #Evolution

Nebudem sa tu rozpisovať o všetkých (iba skoro o všetkých) a spomeniem najmä tie, ktoré naozaj stáli za to (čo boli skoro všetky, lebo, ako som už spomínala, tento rok bol ohromný). V rámci SupernaturalConu sme okrem premietania jednej epizódy zašli aj na Městské legendy, teda prednášku o legendách, ktorými sa tento seriál inšpiroval. Veľmi zaujímavá bola časť o tom neskutočnom množstve blázincov, ktoré v Amerike postavili. Poviem vám, nechcela by som skončiť v Amerike na psychiatrii – radšej ani v dnešnej dobe. V rámci NightConu sme sa dozvedeli o strašidlách, ktoré obývajú kultúrne pamiatky v Čechách – niektoré z nich už máme odškrtnuté zo zoznamu, niektoré nám na zoznam pribudli. Na Fantasy & History sme tento rok zašli iba raz na prednášku o Titanicu, ktorá je na programe tejto línie už niekoľko rokov a už niekoľko rokov sme ju zvažovali, ale nikdy sme sa tam skutočne nedostali. No keďže sme dva týždne predtým navštívili výstavu Titanicu, rozhodli sme sa ju tento rok znovu zaradiť do programu a pre zmenu ju nevynechať. Nejakou čírou náhodou sme tento rok skončili aj na jednej prednáške z Klasikonu – netuším, o čom táto línia celkovo je, ale naša prednáška Omyly a chyby supercivilizací nebola ani zďaleka taká, ako som čakala (preto si z nej ani veľa nepamätám). V každom prípade to prednášal jeden postarší pán, ktorý mi svojimi názormi pripomínal môjho oca, takže si odtiaľ pamätám vlastne iba to, čo som už niekoľkokrát počula doma. #PhilosophyBitch



Manifest fantastiky nám tento rok ponúkol širokú škálu lákavých prednášok. Navštívili sme, napríklad, Podivné přístroje, nebo realita, kde sa učiteľka (eh, matematiky… na vysokej škole… asi) vyjadrovala k rôznym supertechnologickým vychytávkam, ktoré sa predávajú na internete (niekedy za šialené sumy) – napríklad zmäkčovadlo vody, cez ktoré preteká voda rýchlosťou cez 1000 km/h, či odkliešťovač psov, ktorý funguje vďaka magnetickým vlnám. Veľmi zážitkovou bola prednáška Těžký život Geek Girl, kde nám dve slečny zábavným spôsobom pripomínali, prečo je život geeka taký náročný (len si predstavte, ako by sa na vás vaši príbuzní dívali, ak by ste chceli usporiadať svadbu na tému Harryho Pottera? Alebo ešte lepšie! Na nejakú upírsku tematiku! Muahaha). Podelili sa s nami aj spomienku z minulého roka, kedy videli popri ulici, kde sa festival koná, kráčať babku s vnučkou. Vnučka sa opýtala, čo sa tam deje a babkina odpoveď znela: „Jsou to blázni! Jdi pryč.“ Takže ak ste náhodou uvažovali, čo za ľudí to tam vlastne chodí, tu je vaša odpoveď.



Na prednáške Projekt Fantasy Vesnička sme sa dozvedeli o fantasy mestečku, ktorý sa pomaly buduje niekde za Prahou – obvykle slúži na rôzne historické akcie a LARPy, ale dá sa objednať aj na súkromné akcie. Pozerať sa na to, ako to celé vybudovali (a stále ďalej budujú), je úžasné! Nemôžem opomenúť ani prednášku Men vs. Women, ktorá bola presne taká katastrofálna, ako si ju práve teraz predstavujete. Chalan ju začínal so slovami, že bude nestranný, ale do Ameriky mal bližšie ako k nestrannosti. A dokonca ani chlapi v publiku s ním v mnohom nesúhlasili. Ten si asi v budúcnosti ešte premyslí, či bude prednášať na podobné témy. A napokon spomeniem ešte workshop Malování hennou, kde, ako ste si to určite domysleli, sa maľovalo hennou. Bola nás tam viac, ako slečny očakávali, takže chvíľu trvalo, kým sme sa dostali k nejakým pomôckam (vlastne sme boli takmer na odchode, ale sestra stále robila psie oči). Najprv som to otestovala na sebe a špajľou som si nakreslila na ruku mačičku (vyzeralo to síce trochu ako potkan, ale bola to mačička!) a neskôr sestre netopiera (špajľou, opakujem, ja fakt nie som až taká ľavá!). #ItsACat #ExclamationMark



V rámci FutureConu sme vychytali skvelé aj, eh, menej skvelé prednášky. Za top rozhodne považujem prednášku Sto devadesát šest pod nulou, kde chalani z Matfyzu predvádzali rôzne pokusy s tekutým dusíkom a všetko to zakončili tým, že za použitia tohto dusíka vytvorili banánovú zmrzlinu (proces jej výroby je zachytený na fotke nižšie). Rozhodne zaujímavá bola aj prednáška Mýty a fakta medicíny – psychiatrie, na ktorej sme sa dozvedeli, že väčšina ľudí na planéte sú psychopati. Štatistiky v Čechách hovoria, že psychopatom je každý štrnásty človek (v Amerike je to každý desiaty) a ja som sa zároveň dozvedela, že je tým človekom moja sestra (fakt, počítali sme to priamo na prednáške). O jedenástej večer sme sa v jeden deň vybrali na prednášku Sny a podprahové vnímání, kde sme sa dozvedeli čosi o dôležitosti REM spánku a tiež o veci zvanej spánková paralýza, ktorá takmer viedla k tomu, že som v tú noc žiadny spánok nemala (kto to nepozná, googlite, kto to pozná – that shit is scary, right?!). Z tých menej šťastne zvolených bola prednáška Kolik máme pohlaví?, ktorá bola nesmierne (ale že nesmierne) grafická a takto skoro po raňajkách to nebolo nič príjemné.



Presuňme sa ale späť k fandomovským conom. Aj tento rok sme, samozrejme, v rámci PotterFanu navštívili potterovské večerníčky. Síce iba dvakrát, ale v oboch prípadoch to stálo za to (ono by to asi vo všetkých prípadoch stálo za to, ale holt, program nepustí). Tento rok sa rozhodli spracovať jednotlivé rozprávky barda Beedla v rôznych žánroch. My sme boli konkrétne na detektívke, ktorá bola skvelá, a potom na telenovele, ktorá bola dokonalá! (Jsem vyléčená!) Na prednáške Fantastická zvířata a kde je najít sme sa zas dozvedeli čosi viac o blížiacom sa filme (nakoľko dianie okolo Fantastických tvorov nesledujem, bola to mimoriadne informatívna prednáška).




Pokiaľ ide o ThroneCon, navštívili sme iba dve skutočné prednášky, ale tou lepšou bola Realističnost v GoT. Hovorilo sa tam o tom, čo všetko je a nakoľko sú veci dejúce sa v Game of Thrones reálne možné, resp. založené na reálnych udalostiach/pravidlách fungujúcich v stredoveku. Takmer každý rok si tiež zaskočíme na MEME of Thrones a takmer nikdy z toho nič nemáme. MEME sú síce vždy vtipné, ale nie ak sa na ne dívate z konca dlhej miestnosti a pred vami je stovka hláv, ktorá sa myká zo strany na stranu rovnako ako vaša, pretože ani oni poriadne nevidia na plátno kvôli osobám pred nimi. S týmto sa však na festivale stretnete často, hlavne v príliš veľkých miestnostiach. Preto chodíme na potterovského večerníčka s predstihom a snažíme sa stáť v tom nekonečne dlhom rade hneď na začiatku (a aj tak sa stane, že nič nevidíme, lebo hlavy). #IhateBigHeads



Ale aby som nehovorila len o prednáškach (aj keď som naozaj spomenula skoro všetky)… Hneď v sobotu ma sestra dotiahla (doprosíkala) na besedu s Tyom Olssonom. Nemala som poňatia, o koho ide, ale ona ho pozná zo seriálu Supernatural. Nakoniec som súhlasila, pretože som vedela, že by ma čakalo peklo, ak by som ju o ten zážitok pripravila. A nakoniec sa ukázalo, že to bolo super! Z filmografie, ktorú premietali na pláne, som zistila, že hral v mnohých seriáloch/filmoch, ktoré som videla (Arrow, Once upon a time, Taken… Twilight: Breaking Dawn Part II. – no comment), lenže šlo iba o malé roličky, na ktoré som si vôbec nespomínala. Ale v závere vôbec nezáležalo na tom, či som ho poznala alebo nie. Ty je ohromne vtipný chlapík a tie dve hodiny sme sa nasmiali ako divé. Najprv si vzal na pódium jedno dievča, ktoré ho malo uisťovať v tom, že hostiteľka/prekladateľka prekladá jeho odpovede správne (občas totiž pridala do prekladu nejakú vtipnú poznámku a jemu sa zdalo divné, že sa smejeme na vtipe, ktorý nepovedal). Jedno dievča muselo po hodine odísť na vlastnú prednášku, tak si ju pozval na pódium, aby jej venoval objatie (trvalo asi minútu, kým pochopila, že to myslí vážne). Po tom, ako sa ho niekto opýtal, či je jeho krstné meno iba Ty, poslal kolovať svoj vodičák so slovami, že ak sa mu nevráti, tak odtiaľ nikto z nás neodíde a že mu pripadá trochu zvláštne, že si ho ľudia fotia – ten vodičák, nie jeho. A ešte sa sťažoval, že sa ho ľudia na conoch stále pýtajú, ako vonia Jensen Ackles (ak náááááhodou neviete, tak to je ten hlavný sexoš zo Supernaturalu), načo sa niekto opýtal, ako vonia on a to dievča, ktoré s ním bolo na pódiu, odpovedalo, že dobre. Chvíľu tiež študoval svoju vlastnú filmografiu a vyzvedal, čo ktorý preklad znamená a prečo sú niektoré filmy preložené a niektoré nie. Pýtal sa konkrétne na film War for the Planet of the Apes, načo mu moderátorka musela vysvetliť, že to nepreložili preto, lebo oficiálny český preklad by sa neskôr mohol do angličtiny pokojne preložiť aj ako Planet of the Apes in Wonderland. Ten nápad sa mu páčil. Ah, boli to skvelé dve hodiny.



V kine bolo také blbé osvetlenie, že keď som fotila bez blesku, všetky fotky boli rozmazané, a keď som použila blesk, všetky boli príliš tmavé. Takže toto je zrejme jediná relatívne nerozmazaná a relatívne svetlá fotografia, ktorú z besedy mám. #SuchShame

Každý rok zabijeme na festivale aspoň niekoľko hodín v kine (obvykle je to vždy menej, než sme plánovali), ale tento rok sme nepochybne prekonali svoj rekord. Celkovo sme videli až sedem filmov! Vopred však upozorňujem, že moje hodnotenia nemusia byť práve objektívne, pretože sledovať filmy v kine na Festivale fantázie je zážitok sám o sebe. Tá atmosféra dokáže dodať filmu na kvalite, takže aj keby sa vám za normálnych okolností možno niečo nepáčilo, tam na tom obvykle nezáleží.

Ako prvého sme si „užili“ Batmana so Supermanom. Na jednej strane je pravdou, že to šlo večer a ja som práve v tú noc takmer nič nenaspala, takže som bola unavená. Avšak na druhej strane to bolo nudné a ja som pri tom zaspávala (a ostatní zrejme tiež, pretože to bol hádam jediný film, ktorý od publika nezískal potlesk – doplňujúca otázka: Prečo sa v kinách tlieska?). Veľa výbuchov, málo deja, postavy mi boli ukradnuté (lebo na to nestačí jeden nudný Man of Steel, aby som kvôli Supermanovi uronila slzu), scény, ktoré som nemala šancu pochopiť, žiadny humor a… Martha. Nasledujúci deň nás hneď čakal Captain America: Civil War, čo bol jediný film, na ktorom som vyslovene trvala (a až v kine som si uvedomila, že sestra nevidela dvojku, eh). Tam síce nebolo tých výbuchov o nič menej, no na druhej strane som mala skutočnú morálnu dilemu, komu fandím, plus ten marvelovský humor je neuveriteľný. Rovnako pozitívne dojmy som mala aj z Ant-Mana. Skvelý herec, dobrý humor a ženská hrdinka, u ktorej pointou jej existencie nie je to, aby ju hrdina zachránil. Čo viac by som mohla chcieť?

Tento rok som sa tiež dožila svojho prvého (skutočného, tú polhodinu so štvrtou časťou nepočítam) kontaktu so Star Wars (7). Film to bol fajn, ale myslím, že som na konci mala priveľa otázok, ktoré mi ani sestra nedokázala zodpovedať (lebo jednoducho nechápala, čo na tom môžem nechápať). Keďže sme v tom čase nemali nič lepšie na pláne, zašli sme si do kina aj na Lovca. Všetci návštevníci zrejme čakali, že z toho bude rovnaká komédia ako zo Snehulienky a lovca, lenže nakoniec to bol vcelku príjemný film (aj keď neviem, či je to film na viac pozretí). Vo štvrtok (deň pred odchodom) sme sa dostali aj na Deadpoola (na toho som už síce bola v kine so Sue a niekoľkokrát som si ho pustila vo verzii s čínskymi titulkami, but who cares?). Ten film je moja guilty pleasure a užila som si ho aj na x-tý krát. Moja sestra zas povedala „je to dobré, ale raz stačilo“. Eh, nie, nestačilo. Najvtipnejšie však asi bolo to, že pred nami v kine sedel chlap v kostýme Deadpoola (a vedľa nás zasa chlap, ktorý mal veľmi urečnenú náladu a netušil, že my so sestrou sa nechodíme na festival socializovať). No a napokon sme svoj filmový maratón ukončili najnovším Tarzanom (to bol zase film, na ktorom trvala sestra). Podľa mňa to bol príjemný film, ibaže nič svetoborné (sestra si ho zamilovala). V každom prípade, Skarsgård dal tej role všetky svoje svaly – aj tie, o ktorých som nevedela, že existujú.



Keď sme práve neboli na prednáške alebo v kine, ako obvykle sme sa šli zahrať – Knížata z Katanu, Slovní jízda a Dominion boli našimi overenými vrahmi času. Zo starších hier sme si otestovali aj Citadelu, ktorú som raz v škole hrala so spolužiačkami počas čakania na výsledky zo skúšky. Vyskúšali sme však aj niekoľko nových hier, napríklad Zámky šíleného krále Ludvíka, ktoré sme si napokon aj odniesli domov. Velká kniha strašlivých čar znela ako zaujímavá hra a možno ňou aj je, lenže nám sa nepodarilo pochopiť pravidlá, takže sme to nakoniec vzdali. Posledný deň sme strávili hraním hry Takenoko (na obrázku nižšie), ktorá sa ukázala byť fajn (keď sme ju pochopili). A ešte sme si raz zahrali Malého princa (lebo sme boli v depresii z našej nechápavosti a toto mala byť kniha pre detičky). Vyhrala som a potom sme ju odložili a viac sa k nej nevrátili. Aj tento rok sme sa, pravdaže, pozreli do Retroherny, kde sme si so sestrou zahrali jednu starú bojovú hru – aj tam som jej poväčšine nakopávala zadok a bola to ohromná sranda! #IkickedSomeAsses



Tento rok sme boli na festivale natoľko zaneprázdnené reálnym programom, že sme nemali čas len tak postávať na ulici a sledovať, čo sa tam deje. Raz sme však šli okolo nejakej súťaže, ktorá spočívala v zjedení červíka, jeho zapití vodkou a zatlčení klinca do dreva. Niekde sa tiež zrejme konala súťaž v plavkách (alebo bolo veľkej skupine ľudí iba fakt extrémne horúco). Rozhodne je to lepšia alternatíva ako mať na sebe kostým Dartha Vadera. A keď už je reč o kostýmoch… Po našom skvelom minuloročnom zážitku na FF Cosplay sme zvažovali, či by sme sa tam nešli pozrieť aj tento rok. Lístky sme si však neobjednali vopred a neskôr už boli rozpredané. V každom prípade som narazila na online záznam z celého programu, ktorý si aj vy môžete pozrieť na Youtube (ak máte nazvyš dve a pol hodiny a neviete, čo s nimi). Rozhodne odporúčam počkať si na scénku Zlatej strely (39:49) alebo takého podivného tvora s obrovskou pichľavou guľou, ktorý, len tak mimochodom, býval na chodbe na našom poschodí a tá guľa mu zároveň slúžila aj ako batoh (1:07:45). Šialene som sa na ňom nasmiala. Ale okrem toho sa tam objavil aj kostým Galavanta (jéj!) a Reginy a. k. a. Evil Queen.



Jedného dňa sme vyšli z kina a pred ním sa konal marvelovský photoshoot (neďaleko stáli aj Daredevil s Elektrou, ale tí sa k skupinovému foteniu nepridali). A keď už tak pekne pózovali, tiež som si urobila jeden obrázok.

Čo dodať? Toto bol rozhodne jeden z tých najlepších rokov na Festivale fantázie. Strávite tam len pár dní v roku, ale aj tak máte vždy dojem, že ste odtiaľ ani nikdy neodišli. Navštevujete tie isté priestory, chodíte na prednášky tých istých ľudí a stretávate tých istých návštevníkov. So sestrou síce nie sme súčasťou žiadnej komunity, ale rozhodne sme boli súčasťou raňajkového oddielu, to jest skupiny ľudí, ktorí chodievajú na raňajky vždy ako prví (a poväčšine tvoríme aj oddiel dvoch, ktorí chodia v našej triede vždy spať ako prví). Tento rok presunuli otvorenie bufetu až na pol deviatu (najprv to bolo o siedmej, potom o ôsmej… len aby jedného dňa neotvárali až na obed), takže sme občas čakali vo vnútri s očami nalepenými na hodinách, inokedy nás zase nechali stáť pred dverami. Ešteže bolo teplo. Viac-menej. Teda viac menej ako viac. V rámci týchto raňajších rituálov boli toasty klasifikované ako variant mozgov („Braaaaaaaaaaains!“) pre festivalových zombiekov, ktorí sa skoro ráno (hej, o deviatej) vyberú na raňajky a vyjde z nich iba natiahnuté: „Tooooastyyy.“ A keď už sme pri jedle… Tento rok tam pribudol palacinkový stánok – navštívili sme ho síce iba raz, ale bol to fascinujúci zážitok. Tak som sa sústredila na sledovanie toho, ako tie palacinky na tom kruhu pečie a natiera, že som si ju takmer zabudla odniesť. Ohromný pohľad! A tá palacinka tiež ušla.



Po krásnych šiestich dňoch sme sa v piatok vydali na cestu späť. Nakoľko sme však po prvýkrát nemali k dispozícii ani auto a ani sme nešli do Prahy FF busom, strávili sme asi dve hodiny vzácneho štvrtkového času (ktorý sme pôvodne chceli využiť na prednášky) hľadaním vhodného spoja. Poviem vám – som zvyknutá na zlé spojenia, pretože bývam v mizernom zapadákove. Ale toto bola silná káva už aj na mňa. Priamy autobus šiel iba ráno o šiestej (čo bolo moc skoro, pretože sa nám nechcelo vstávať a baliť už o pol piatej) a ďalší asi až o druhej (čo bolo zase príliš neskoro, keďže sme sa v sobotu ráno chystali na vlak domov a potrebovali sme predtým zariadiť hromadu vecí). Napokon sme šli na vlak asi o ôsmej a v Pardubiciach sme prestúpili na RegioJet do Prahy. Z Chotěboře sme sa však ešte pár zastávok odviezli autobusom, pretože aj v Českej republike prebiehajú práce na ceste… eh, na koľajniciach. Najväčším zážitkom bolo zrejme vtrepať sa aj s batožinou do toho historického autobusu, ktorý tam poslali, a potom sa z neho vygúľať von.



Myslím, že týmto som vyčerpala zásobu zážitkov, ktoré by som v tomto reporte mohla spomenúť (je možné, že mi niečo z hlavy uniklo, ale nikto zrejme nechce, aby som po tom pátrala – aj bez toho je tento report prekliato dlhý). Mám dojem, že to neopakujem dosť často, no pokiaľ sa považujete za fanúšika čohokoľvek (alebo aj nie, predsa len ste videli, aké prednášky so sestrou prevažne navštevujeme), neváhajte a urobte si jeden rok pauzu od bežného života a choďte sa zabaviť na miesto, kde sa zaručene nájde niekto, kto je ešte divnejší ako vy. Festival fantázie je miestom pre partiu kamarátov, ale aj celú rodinu (seriózne, každým rokom je tam viac a viac detí, už mi nepripadá smiešna tá otázka, kedy začnú znovu predávať aj špeciálne FF kondómy – tento rok spustili napríklad predaj zubných kefiek či štupľov do uší, ktoré som už spomínala). Rozhodne to bude niečo, čo ste ešte nezažili.



Do zbierky mi pribudlo zopár nových odznakov. Z toho Deadpoola som obzvlášť nadšená!

That´s all, folks. Až načerpám sily z tohto vyčerpávajúceho monológu, ozvem sa s ďalším príspevkom (hádam to nebude až za rok).

3 thoughts on “Festival fantázie 2016

  1. Fakt rada čítam tieto reporty a potom, ofc, (nie až tak) ticho závidím.:D Vyzerá to, že ste mali opäť mega zážitok… Aj keď som sa spočiatku začala obávať, či sa z teba nestala alkoholička.:D Ttie prednášky znejú poväčšine skvele a beseda musela byť zážitok.:D A haha, vlastné štuple, na FF sú kreatívni. :D K BvS a CW sa už nemám ako vyjadriť. :D Ale… Ant-Mana si videla až teraz? O.o No, dúfam, že sa tam raz pozriem, cítila by som sa normálnejšie ako v bežnej spoločnosti, I guess. :D Super článok.:)

    1. Vidíš? A tento rok si tam už mohla byť s nami! Shame on you :D
      A hej, až teraz… Nespomínala som to? Mala som dojem, že sme sa o Ant-manovi už bavili. Hmm.

      1. No veď, frrrrustrujúce. -_- Nabudúce sa nesmiem ničím nechať zastaviť.
        Hej, bavili, len som si neuvedomila, že si videla len nedávno. :D

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>