Festival fantázie

Festival fantázie 2015

Tohto roku sa konal už 20. ročník Festivalu fantázie. (Aj keď na jednej prednáške sme boli svedkami debaty, kde bol vyjadrený názor, že by to nemali označovať za dvadsiaty ročník, keďže prvé roky sa tento festival volal celkom inak. Ale to je zrejme bezpredmetné.) Pre moju sestru a mňa to bol v poradí piaty rok (len alebo už, to zrejme závisí od uhla pohľadu). V tomto bode človeka iba máločo prekvapí, viete presne, do čoho idete, a naplno si to užívate. V jednom okamihu si pomyslíte, že je to ako návrat na vaše obľúbené miesto, a pripadá vám to, ako keby ste odtiaľ ani nikdy neodišli. A hneď nato uvažujete, čo tam, dopekla, robíte. Niekto sa smaží na slnku kdesi v Bulharsku. A niekto sedí v akomsi Chotěboři uprostred Čiech a počúva prednášku o najvtipnejší momentoch v Supernatural. A ten človek si stále myslí, že je to totally awesome!



Každý report z festivalu začínam opisom udalostí, ktoré mu predchádzali, a tento rok to nebude inak – len sa to pokúsim napísať skrátene. Dva týždne pred festivalom som strávila u sestry. Keď práve nepršalo, chodili sme po obchodoch a utrácali obrovské hromady peňazí za oblečenie (to síce robievam každý rok, lebo doma obvykle nenakupujem, ale tento rok som sa maximálne prekonala – dokonca som musela odložiť nákup kníh, ktoré som si už dlho plánovala kúpiť, len aby som mala dojem, že som neminula úplne všetko (niežeby som si ich postupom času tak či tak neplánovala kúpiť, ale to je taktiež bezpredmetné)).

Občas sme si ale, pravdaže, urobili aj nejaký kultúrny výlet, prešli sa po Václavskom námestí (a nakupovali, ehm) a dokonca sme sa po rokoch znovu dostali aj na hrad. Koncom druhého týždňa som sa rozhodla, že si vyskúšam pečenie muffinov. Nikdy predtým som sama od začiatku do konca nič nepiekla, takže to bola moje premiéra a bola som z toho hrozne vystresovaná. Varenie ma vôbec nebaví, ale pečenie by som si aj užívala, ak by som nebola taký magor. Hrozne ma desí predstava, že by som jedlo pokazila, potom by sa to nedalo skonzumovať a muselo by sa to vyhodiť. Z toho dôvodu to robím len vtedy, ak mi už nič iné nezostáva. Muffiny však dopadli relatívne dobre. Teda… dali sa jesť. (Aj keď nie všetky sa z istých nemenovaných dôvodov zjedli, eh).



Deň pred festivalom dorazila na návštevu aj Sunny. A pretože sa ani jednej z nás nepáčila predstava, že by navštívila Prahu a nič z nej nevidela, po dlhom otáľaní sme sa napokon vypravili do mesta a zatiaľ čo pred dvoma rokmi sa dostala maximálne po Karlov most, tento rok som ju vyviedla až na hrad a ako správnu knihovníčku som ju vzala aj na návštevu do mestskej knižnice. A čo je najdôležitejšie – ani raz sme sa nestratili! Opakujem – ani raz sme sa nestratili. To ak by na to Sunny náhodou zabudla. Ani raz.

Ani raz.

Cesta do Chotěboře prebiehala veľmi skoro ráno. Ako obvykle sa zdalo, že to nestihneme a ako obvykle všetci dookola panikárili. Lenže my sme všetko stihli a krátko po ôsmej sme dorazili do cieľa. Po prvý raz sme boli ubytované v budove, ktorá sa nachádzala o pár metrov ďalej, než sme boli zvyknuté, takže sme sa v tom prekliatom teple museli trepať najprv ku kinu, kde prebiehala registrácia, a potom naspäť kilometer k hotelu, kde sme mali bývať. Hovorím síce o hoteli, ale ubytovanie sme mali v tej najnižšej kategórii – lôžko v sále bez okien. Ale stále je to o jeden stupeň vyššie ako spacák v triede. Takže… výhra?



Sestra si chcela aspoň raz vyskúšať, aké by to bolo, ak by sme sa tam nemuseli trepať so spacákmi a nafukovačkami (niežeby to nejako výrazne ovplyvnilo množstvo našej batožiny), preto sme si vybavili tú najlacnejšiu možnú posteľ. Keď sa k nám dostala predpoveď počasia, trochu sme sa pri predstave spania v miestnosti bez okien vydesili. Vždy máte päťdesiatpercentnú šancu, že sa buď budete potiť ako somári celú noc, alebo tam budete mrznúť. Napokon sa ukázalo, že to nebolo ani jedno z toho. Po vyvetraní tam bolo veľmi príjemne a zatiaľ čo v spacáku som zvyčajne mala problém zaspať, tuto som každý deň zaspala do pár minút ako bábätko. Avšak, samozrejme, zatiaľ čo ráno sa mi zo spacáku odchádzalo jednoducho a väčšinou som voči tomu nijako nenamietala, opustiť posteľ bolo nesmierne utrpenie a za každé omeškanie som si od sestry vyslúžila nepríjemný pohľad. Pokiaľ máte všetko presne naplánované a viete, že vám príprava na odchod trvá sakra dlho, každé malé omeškanie vám spôsobí ťažkosti. A hej, obvykle som za to mohla ja. (No dobre, tak vždy.)



Prvá vec, ktorú sme po príchode na festival absolvovali (hneď po tom, ako sme sa ubytovali, osušili, prezliekli a nakŕmili), bolo kino. Keď sme so sestrou sedeli doma a plánovali, zdalo sa, že celý týždeň nebudeme robiť nič iné, len sedieť v kine. Chceli sme ísť na to a tamto a hento a ešte tamhento. Lenže keď sme už boli na mieste, väčšinou to skončilo takto:
„Nepôjdeme na toto?“
„Naaaah.“
„Nechceli sme vidieť hento?“
„Naaaah.“
„A čo toto?“
„Naaaaaaaaaaah.“

Dobre, priznávam, spravidla som to bola ja, kto všetko zamietal. Dobre, nie, zakaždým som to bola ja, kto všetko zamietal. Ak by to záviseli od mojej sestry, zrejme by sme boli v kine nonstop. Sama neviem, prečo som voči toľkému kinu protestovala, ale aspoň sme ušetrili. (Haha!) V sobotu sme videli Rezistenciu – totálne WTF. Aj by som si prečítala knihu v nádeji, že mi to nejako vysvetlí, ale obávam sa, že by sa mi to nepáčilo a iba by som zbytočne nadávala, takže to nechám tak (nateraz). V stredu sme boli na Popelke – príjemná rozprávka, ale Večný príbeh mám stále radšej. Tešilo ma však vidieť Robba Starka znovu nažive. Na moje naliehanie sme šli vo štvrtok na Avengers 2 – skvelý film, ale jednotka bola tak či tak lepšia. A na sestrino naliehanie sme v sobotu skočili na Mad Max – prekvapivo tiež celkom dobrý film, ale skôr efektmi než dejom. Plánovali sme ísť aj na Jurský park… svet.. park… svet? Whatever. A tiež na nového Terminátora. Na obe filmy však boli vypredané lístky, takže sme na to logicky nešli. Sad face.

Naša paleta línií, na ktorých sme hľadali vhodné prednášky, sa skladala z tých istých, ako každý iný rok. Pridali sme k nim ale zopár nových, ktoré už v budúcnosti určite nebudeme prehliadať – o to sa postarám. Veľa času sme strávili na prednáškach Fantasy & History, ktoré pre mňa osobne predstavovali inšpiračný raj. Či už to bola Historie pražských měst, Finská mytologie, Bájná zvířata či Severské mýty a báje, všade bolo povedané čosi, čo som si musela zaznamenať pre prípad, že by som to chcela vložiť do ďalších príbehov (keďže moja hlavná séria, na ktorej už dlhé roky pracujem, sa pomaly blíži ku koncu, potrebujem zbierať nápady na nové príbehy a Festival fantázie je pre to takmer ideálnym miestom).



Na ThroneCon sme sa chodili najčastejšie zabaviť na prednášky o fanvideách a fanartoch ku Game of Thrones. Určite by sa tam našlo i viac zaujímavých prednášok, ale zatiaľ u nás majú stále prednosť iné témy. Napríklad FutureCon, na tom sme tento rok strávili výnimočne veľa času. Najviac ma zrejme zaujala prednáška o pravdepodobnosti rôznych filmových/seriálových/knižných zranení, či prednáška o prvých prejavoch feminizmu v britskej literatúre, alebo aj prednáška o tom, ktoré slávne knihy/filmy boli inšpirované Shakespearovou tvorbou.



O čosi menej ako po minulé roky sme navštevovali PotterCon – aj keď sme si práve na tému Harryho Pottera so sestrou zaobstarali kostým. Nebolo to nič zložité, len jednoduchá rokfortská uniforma, ale ušitie sukní stálo sestru množstvo energie a mňa zas stála kopu nervov výroba prútikov (ale inak to bola zábava!). A obe nás stálo trikrát toľko energie nájsť vhodné košele. Ak bola lacná, tak nebola vhodná. Ak bola úplne super, stále viac, než by sme za to boli ochotné zaplatiť. Nakoniec sme čosi našli, ale jej vhodnosť bola vynulovaná dlhými rukávmi, ktoré v dvadsiatich ôsmich stupňoch spôsobovali, že nám bolo enormne horúco. Ale vyzerali sme dobre. A aj keby si to niekto z vás nemyslel, aj tak sme vyzerali dobre. Musím však skonštatovať, že „byť“ Chrabromilčanom sa v podstate rovná spoločenskej samovražde. Byť v Slizoline alebo Bystrohlave je omnoho viac „cool“. Takže ak niekto z vás náhodou fandí červeno-zlatým, nechváľte sa s tým.

Ako minulý rok, aj tento však bol najzaujímavejšou časťou PotterConu Večerníček s Bardem Beedlem, kde sa opäť raz čítali tieto slávne potterovské bájky a ľudia, ktorí vedú potterovskú líniu, si k tomu zakaždým vymysleli nové a originálne divadlo. My sme sa i tento rok dostali iba na dva večery, ale oba stáli za to. Na posledný večerníček sme stáli až na konci radu (ktorý siahal až k vonkajším dverám z budovy – ah, keď si spomeniem, ako prázdno mali na prvých večerníčkoch v minulom roku) a bolo vtipné odpovedať každému, kto sa pýtal, čo sa tam deje, slovom: „Večerníček!“ Tie výrazy na ich tvárach väčšinou naozaj stáli za to. Zaujímavosťou pre tých, ktorí navštevovali PC počas celého trvania línie, tiež muselo byť zbieranie „pottríkov“ za plnenie rozličných bláznivých úloh. Nám ale trvalo celý prvý deň, kým sme pochopili, prečo chodia po festivale ľudia s fixkou namaľovanými kruhmi okolo očí, balónikmi v rukách či ľudia zviazaní k sebe špagátikom.



Takto, prosím pekne, prebiehala moja tvorba prútikov.





Po prvýkrát sme sa odhodlali navštíviť MoveCon, konkrétne prednášku Základy sebeobrany, ktorá bola tiež ohromná (len keby som mala parťáka, na ktorom by som si tie chmaty mohla fakt natrénovať, lebo s mojou sestrou, ktorá je taká štíhlučká, že ju netrafíte ani úderom lakťom, to moc nešlo – ale niežeby som sa vehementne o nejakého lepšieho parťáka hlásila, to by bol celkom trapas). Navštívili sme aj Manifest Fantastiky. Na Last Moment Con sme hľadali Satana a na inej prednáške o Fantastickej zoologii som našla ďalšiu inšpiráciu. Občas sme sa stavili na SeriesCon-e pozrieť si nejaký nový seriál, napríklad sci-fi novinku Dark Matter. Vlastne sme na SC videli len Dark Matter. Dobre, nevadí. Sestre však celý deň nešlo do hlavy, že som šla dobrovoľne sledovať nejaký sci-fi seriál, keďže nič podobné som doposiaľ nevidela. Popravde som na ten seriál bola zvedavá iba preto, lebo som predtým doma hľadala nejaké obrázky na wallpapery a narazila som práva na promo fotky k tomuto seriálu (vtip – dnes v noci sa mi o ňom z nejakého dôvodu aj snívalo).

Okrem toho sme tam videli i prednášku o tzv. „Guilty pleasure“ seriáloch, medzi ktoré zaradili aj môjho miláčika Galavanta. (Okrem toho tam podľa všetkého skoro každú prestávku púšťali videá z Galavanta, pretože Galavant je awesome. Hneď mi malo byť jasné, že Festival fantázie bude presne tým miestom, kde bude mať takýto seriál úspech.) Občas sme si zašli aj na SupernaturalCon. Respektíve, sestra si tam zašla občas, ja som bola len na prednáške, kde sa premietali najlepšie scény z prvých piatich sérii a raz som sprevádzala sestru na jeden kvíz, ktorý… Ak poviem, že dopadol zle, budem to poriadne podceňovať. Oh, a ešte sme boli na workshope, kde sme si vystrihovali z papiera skladačku Deana a Sammyho (ten môj je však ešte stále v rozloženom stave, ehm).



NightCon sa začal úplne úžasne (ehmsarkazmusehm). Namiesto premietania pilotnej epizódy iZombie nám premietali prvú epizódu Červeného trpaslíka. V tom prvom okamihu po dopozeraní som si vravela, že takú koninu hádam nikto pozerať nemôže. Neskôr som sa reálne začala zamýšľať nad tým, že by som sa na to možno pozrela. Ale asi sa nepozriem. Som príliš lenivá. S výnimkou dvoch kvízov, ktoré usporiadali redaktorky z webu Děti noci, sme sa prednáškam z NC úspešne vyhýbali. Tieto kvízy nám dopadli už omnoho lepšie, informácie o obálkach kníh vydaných v roku 2014 sme sa poriadne nadrvili a seriálových či filmových upírov a vlkolakov sme relatívne dobre natipovali (ale je až trápne, ako si človek v tej danej chvíli ani za nič nespomenie na meno postavy zo seriálu, ktorý videl od začiatku do konca – a občas aj viackrát). Do miestnosti sme sa ku koncu vrátili na zopár prednášok SlayerConu – videli sme dokument o natáčaní Buffy, o natáčaní Once more with feeling a podarilo sa nám pozrieť si do konca chronologicky usporiadaný zostrih scén z Buffy a Angela, kde bola zachytená Angelova minulosť a. k. a. Angel the Movie.



Prvú epizódu iZombie sme napokon videli na ComicsCone, ktorý bol našou ďalšou tohtoročnou novinkou (keďže po zhliadnutí Arrow, Flasha či Agentov SHIELD-u sa zo mňa stal celkom veľký fanúšik komiksov…ých spracovaní). Videli sme i pilot k Supergirl – nemyslím si, že to bola taká katastrofa, ako všetci čakali, ale ešte si rozmyslím, či to budem sledovať. Okrem toho sme stihli aj dve z troch prednášok o nových komiksových filmoch a seriáloch – tretia šla počas Mad Maxa. Sad face. Sort of. Vlastne ani nie, väčšinu z toho, čo ma zaujímalo, som v podstate už vedela. No hej, Google.

Posledný deň sme zablúdili aj na Avalcon, kde sa sústreďujú mnohí českí autori, ktorí sem radi prídu predstaviť svoje (nové) knihy. Nám sa však podarilo dostať iba na jedného, Martina D. Antonína, ktorý napísal jeden z dielov novej českej série – Kladivo na čaroděje. Ja aktuálne čítam ešte len prvú časť, ale sestra (vďaka niektorému z minulých festivalov) prečítala všetky vydané diely a veľmi ju to baví. Mňa v podstate tiež. Ak ste už čosi od nejakého aktuálneho českého autora fantasy čítali (napr. Neomillnerová či Kulhánek) a páčilo sa vám to, mohlo by vám sedieť aj toto. Českí autori sú si dosť podobní – nie preto, že by kopírovali jeden druhého, ale preto, lebo sa vyžívajú v čiernom humore, krvavých scénach a minimálnom množstve opisov. Náš posledný deň na festivale sme zakončili práve na tejto línii a na prednáške o Tom, ktorého netreba menovať (nope, nie je to Voldemort). So sestrou sme sa dohodli, že ak bude tá prednáška pozitívna, pijem ja, ak bude negatívna, pije ona – takže to malo byť win-win. To hnusné pitivo, ktoré nás ošklbalo o prachy a nedalo sa piť, nám to trochu pokazilo. Ale hanenie Šedého pána som si užívala.



Po piatich rokoch sme sa tiež po prvýkrát rozhodli zájsť aj na FF Cosplay. Lístky sme mali objednané dopredu, takže sme spočiatku ani neuvažovali nad tým, že by sme to tento rok znovu vynechali, ale keď sme zistili, že ide v tom istom čase ako potterovský večerníček, bola to poriadna dilema. Nakoniec sme predsa len zašli na Cosplay a bola to ohromná zábava. Pravdaže, nebola by som to ja, ak by som každý deň nespôsobila nejaký zmätok. Hodinu pred začiatkom Cosplayu som zistila, že som si lístok nechala na ubytovni. V minulých rokoch by to znamenalo päť minút tam i naspäť a lístok by som mala pripravený bez stresu. Tento rok to znamenalo pätnásť minút na ubytovňu, desať minút utierania potu a lapania druhého dychu a ďalších pätnásť minút naspäť ku kinu. Na jazyku som už mala smrť, ale nakoniec to všetko dobre dopadlo. Moderátor bol extra zábavný a kostýmy neskutočne ohromné. A ak by vás to zaujímalo, aj moderátor mal na sebe kostým. Kto uhádne aký? Nápoveda (ak to na fotke nie je dobre vidieť) – má na sebe šedú kravatu!





Ako každý rok sme pravdaže trávili dostatok času v herni. Našu obľúbenú hru pre dvoch, Dračí srdce, tento rok nezaradili, takže sme si za ňu museli nájsť náhradu. A tá náhrada sa nám tak veľmi zapáčila, že sme sa rozhodli kúpiť si ju (ak by tie stolné hry nestáli tak prekliato veľa, asi by som si odtiaľ kúpila každý rok jednu). Tou hrou bolo Patchwork a milujem ju i napriek tomu, ako často som v nej prehrávala. Pri jednej príležitosti sme si znovu zahrali Osadníkov z Katanu. Pri tom som si zase pripomenula, ako veľmi ju neznášam – práve preto, lebo pri nej nie som schopná ani raz vyhrať. Posledný deň sme hrali ešte jednu a tá bola tiež celkom fajn, len som si nejako nezapamätala jej meno. Keď sme boli tri, našou obvyklou voľbou bolo Dominion, ktoré asi nikdy nesklame, a raz sme si zahrali i Babu Jagu – ktorá už tento rok nebola taká vtipná ako rok predtým a mojim kolegyniam sa ju viackrát hrať nechcelo.

V spoločnosti Lecy a Dith sme si zahrali najprv nejakú šialenú hru, kde sa majú hádať české osobnosti – netreba hádam ani zdôrazňovať, kto v tejto súťaži s ohromným náskokom vyhral. So Sunny skrátka nemáme o českých celebritách taký prehľad ako o tých slovenských. To je, pochopiteľne, jediný dôvod, prečo sme prehrali. Nič iné v tom nie je. E-e. A hneď nato nám ešte nabili zadky v Telepatii. V tomto prípade sme však oproti nim neboli až tak veľmi pozadu, takže sme sa nemuseli na konci stretnutia príliš hanbiť. Avšak vzala som si z toho veľké ponaučenie – správnou odpoveďou je vždy Dean, Bones alebo Hook.



Okrem stolných hier sme sa dvakrát zastavili i v Retroherni – ale len pri druhej návšteve sme sa aj zahrali. Ak si neviete dobre predstaviť, čo sa môže v takej Retroherni nachádzať, pokúsim sa vám to priblížiť – sú to hry, ktoré sa hrávali v časoch, kedy boli deti fascinované poskakovaním kockovaných postavičiek na obrazovke televízora, lebo nič podobné nikdy predtým nevideli. Nenechali sme si na to veľa času, ale dosť som sa pobavila strieľaním kačíc na starom televízore – a ak to tam v budúcich rokoch budú mať tiež, určite si vyhradím čas na to, aby som zistila, do akého levelu sa v tej hre až dá dostať. V jedno ráno sme ale strávili krátky čas hraním moderných hier na tých malých vecičkách, ktoré sa držia v rukách (takto sa, páni a dámy, vyjadruje ľudovo nazývaný hotentot :D). Keď chcete zabiť trochu času, Super Mario ani v dnešnej dobe nikdy nesklame.



Počasie počas festivalu bolo ako každý rok zaujímavé. Prvé dni sme začali v nesmiernych horúčavách, kedy každý, aj ten najmenší, vánok vetra, predstavoval raj na Zemi. Jednou z prvých vecí, na ktoré sme utratili peniaze, boli vejáre, bez ktorých by sme tie dni zrejme rozdýchavali podstatne ťažšie. Napokon sme sa dočkali aj bláznivého dažďa, ktorý nám bránil v presúvaní sa medzi budovami, preto sme raz namiesto prednášky radšej zostali hrať Patchwork. Na druhej strane sme si ale každý deň vedeli poriadne užiť tú dokonalú jahodovo-vanilkovú zmrzlinu, ktorou nás tam každý rok kŕmia (posledný deň ale, samozrejme, museli zmeniť príchuť na broskyňovú alebo akú, z čoho som ja, tvor extrémne vyberavý, bola maximálne nadšená). Každý deň sme začínali príjemnou prechádzkou do kopca, čiže aj keď ste ubytovňu opustili suchí, kým ste došli na raňajky, spravil sa pod vami močiarik. Naspäť sme sa obvykle príjemne ochladili, ale jednu či dve noci nám pri ceste na ubytovňu pekne drkotali zuby.

Týmto som zrejme obsiahla všetky základné body nášho zážitku na Festivale fantázie 2015. Užili sme si kopu zábavy, navštívili kopu prednášok, získali kopu inšpirácie, dozvedeli sa kopu zaujímavých vecí. Stretli sme ľudí, ktorých obvykle kvôli diaľke stretnúť nemôžeme, videli sme super filmy na obrovskom plátne za minimálnu sumu, najedli sa úžasnej zmrzliny a zabavili sa pri hraní perfektných hier. Občas sme si skočili do vlasov, občas sme si zaspievali (kráčajúc dolu nočnými ulicami a nikto sa za nás v tej chvíli nehanbil, že, Sunny?).



Predviedli sme naše ohromné tričká, nakúpili kopu zbytočných somarín, pretože nám to robí radosť (hej, zase tam predávali tí Poliaci, ktorí hovoria zásadne po anglicky, a moja sestra s nimi znovu odmietala komunikovať, hoci to tento rok bola ona, kto si chcel niečo kúpiť a nie ja, takže som bola dotlačená do trápneho gestikulovania, lebo mi ani za mak nenapadalo, ako sa povie podložka pod myš v angličtine). Opäť sme boli svedkami zvláštnych výjavov (o ktorých bude zrejme lepšie na verejnosti nehovoriť), opäť sme si zo spŕch odniesli skvelé zážitky… To znelo horšie, než ako som to myslela. Naozaj, boli to také nenormálne, ale totálne PG 13 zážitky. Ak neberieme do úvahy nahotu, ktorá je pre sprchy nevyhnutná… Dobre, už som radšej ticho.



Tuto svoj report končím, než stihnem napísať niečo, čo by mohlo byť v budúcnosti použité proti mne. Pevne dúfam, že som vás neunudila na smrť a gratulujem všetkým, ktorí sa dostali až na záver. A vôbec nepochybujem o tom, že sa vám to podarilo. Nie, ja vám všetkým verím.

Pravdaže.

:)

 

6 Comments

  • Reply

    Neliss

    1.8.2015

    Ooo, výlet do Prahy, veľké nákupy a FF! Závidím ti, aj keď, samozrejme, v dobrom.

    Z Rezistencie som najviac nepobrala ten koniec… s knihou nemá nič. Aj tak ju ale radšej nečítaj. Popelku si chcem pozrieť. Avengers 2 som videla a súhlasím – super, no jednotka bola even better.:D Mad Max som si pustila, ale mala som z toho len jeden dojem: brr.

    Tie kostýmy sú super.:) V tom, že je peklo hľadať bielu blízku, sa úplne zhodneme. Ja som jednu chcela na doplnenie elegantnejšieho outfitu, ale nakoniec nevydalo, takže som si zapla sako a tvárila sa dôležito.

    Sebaobrana?! Moja závisť dosahuje nové rozmery.:D Nauč ma niečo 15teho.:DD

    „fanúšik komiksov…ých spracovaní“, to sa mi páči.:D To som aj ja. Presnejšie „fanúšik komiksov…ých spracovaní od Marvelu“. Supergirl znelo super, ale potom si pozrela trailer a po prvej epizóde ani veľmi netúžim, vyzeralo to veľmi meh a klišé. Pilot Dark Matter som videla, tuším aj druhý diel, no bolo to také neurazí-nenadchne, nechcelo sa mi pozerať ďalej. Veď ma poznáš.

    Jee, strieľanie kačíc, to som hrávala s bratrancom.:D

    Ten Nerd odznak nemá chybu, to chcem.:D

    A prečítala som to celé! Pretože je tvoj report ako vždy skvelý, prudko čitateľný a zábavný. Som rada, že si sa dokopala.:) Dúfam, že sa na FF budúci rok dostanem i ja, musím presvedčiť kamarátku, že je to niečo, čo chce zažiť.:D

    • Reply

      Michelle

      1.8.2015

      Veľmi ma teší, že si sa dočítala až na koniec a som na teba hrdá :D

      Keby som pozerala Max Max v PC, asi by to nebolo ono, ale na veľkom plátne to vyzeralo fakt super :D

      Ak si dovtedy ešte niečo budem pamätať, tak ťa niečo naučím :D Ono ak to človek netrénuje často, tak sa ti tie pohyby rýchlo vyšumia z hlavy.

      Tak ja preferujem Marvel, ale ani DC nie je zlé, ale skôr ten seriálový svet. Arrow a Flash rozhodne stoja za to, Supergirl… Neviem, ja som nikdy nebola ani len fanúšikom Supermana (s výnimkou toho prvého seriálového, ten bol super, ale film som nevidela žiadny a ani Smallville som nesledovala). A mám taký dojem, že ten trailer bol v podstate skrátenou verziou prvej časti a že ju človek ani pozerať nemusí, skôr sa rovno pustiť do druhej časti :D Dark Matter pravdepodobne ďalej sledovať nebudem, ale nebolo to nejako extra zlé.

      My sme práve so sestrou uvažovali, že budúce FFko vynecháme a pôjdeme na výlet niekam za hranice (ehmLondýnehm), ale kto vie, čo všetko sa ešte do budúceho roka zomelie.

  • Reply

    michka

    25.8.2015

    Jé, report z FF! Zase ti strašně závidím, že jsi tam jela, jeden rok se tam konečně dostanu taky! =) I když mě mrzí, že jste letos zrovna vychytaly ty horka, letošní léto je příšerné.
    Vaše bradavické kostýmy jsou naprosto úžasné =) A oblíbenost Havraspáru a Zmijozelu chápu, taky bych se hlásila spíš k těm kolejím. Ale čekala bych, že Mrzimoru stoupne popularita když je to taková nejmíň mainstream kolej =D Mimochodem, tohle je poprvé, co vidím slovenské názvy kolejí, já si byla jistá, že jste je přeložené neměli, z nějakého důvodu (každopádně ty názvy jsou super =D)
    Jsem tak nadšená, že někde umí ocenit Galavanta, yay =) A všechny ty Fantasy&History a podobné přednášky musely být úžasné! A hlavně to vypadá, že jste si to tam skvěle užily, to je nejdůležitější =)

    • Reply

      Michelle

      25.8.2015

      Ja som v tomto hrozná, ja väčšinou vždy fandím tomu očividnému :D Vždy tým dobrým a vždy hlavnému hrdinovi a tak podobne :D Nie, naše fakulty sú preložené, ale pravdou je, že už sa mi tak veľmi pomiešali s tými originálnymi a českými názvami, že niekedy si musím veľmi dlho spomínať, kým si vybavím, ktorá je ktorá a ktorá sa ako volá v slovenčine :D
      S tým počasím sme napokon asi mali aj šťastie, zažili sme všetky varianty, čo je asi lepšie, než ako keby malo byť iba horúco alebo iba pršať.
      Po piatich rokoch si už vieme vybrať viac-menej zaujímavé prednášky, len občas na nich človek nedáva veľký pozor – ak sa koná skoro ráno alebo ak je tam príliš teplo, mnnohokrát sme so sestrou zaspávali – raz som takmer naozaj zaspala, až mi hlava padala :D
      Dúfam, že sa ti tam podarí niektorý rok dostať, ten zážitok určite stojí za to :)

      • Reply

        michka

        26.8.2015

        Po celou dobu čtení Harryho Pottera jsem taky vždycky chtěla být v Nebelvíru =D Ale taky mi došlo, že povahově na tu kolej nemám a takový Havraspár a dokonce ten Zmijozel jsou mi nejspíš bližší… Plus mi na těch hodinách na HP, co jsem měla v Německu, došlo, že Nebelvír je vlastně mnohem nebezpečnější, než Zmijozel – ten se totiž neschovává za větší dobro, kdežto u Nebelvíru si všechny špatné věci tady tímhletím můžou odůvodnit a války se nakonec vždycky začínají s tím, že ta jedna strana je v právu a že je to pro větší dobro =)
        Hej, tak to usínání na přednáškách chápu, s tím bych nejspíš taky měla problém – respektive, mám s tím neustále problém už jenom v regulérních přednáškách na škole =D

        • Reply

          Michelle

          29.8.2015

          My sme si to vybrali asi skôr preto, lebo to bolo viac také… hm, ikonickejšie? :D Osobne mám však dojem, že by som skončila skôr v Bifľomore, resp. Mrzimore (aby nedošlo k jazykovej bariére :D)