Ťažko sa mi vyjadruje k niečomu, o čom mám dojem, že sa to udialo už pred celými rokmi. Navyše to nebolo najšťastnejšie obdobie môjho študentského života a zároveň cítim nostalgiu nad tým, že to už skončilo. Ja viem, ja viem, len bláznovi by bolo smutno za školou, ale určite to všetci poznáte… Je v tom istý pravidelný režim, stálosť, známe tváre, ktoré ste vždy radi stretávali, známe tváre, ktoré by ste každý deň najradšej opľuli a za tie roky sa to nijako nezmenilo. Áno, bude mi to chýbať.

Kým sa ale celkom dostanem k môjmu študentskému vyvrcholeniu, zrejme by som sa predsa len mala pokúsiť vrátiť spomienkami späť v čase a prezradiť vám (alebo samej sebe, lebo občas vážne pochybujem, že by tieto moje výlevy bol niekto schopný čítať od začiatku do konca – až na teba Sunny, viem, že ty si už na nezmyselné detinské vyjadrovanie zvyknutá, takže tvoje mozgové bunky sú voči môjmu bľabotaniu dobre obrnené :P)… No a keďže som sa stratila v myšlienkach, musím začať ešte raz: Vraciam sa v spomienkach späť do okamihu, kde som skončila svoj predposledný študentský report. Vravela som vám o tom, ako som sa pomaly ponárala do učenia na štátnice a dokončovala svoju bakalársku prácu, ak sa nemýlim.

Prácu som napokon odovzdala úspešne týždeň pred termínom (a aj tak som ešte bola medzi prvými), ale môžete si byť istí, že toto odovzdávanie z mojej strany neprebiehalo hladko. Prácu som už mala dlhší čas hotovú – alebo ten dojem mala aspoň moja konzultantka a ja, keďže som už netušila, čo by som na nej mohla upraviť, som len súhlasne prikývla a nechala to tak. Pár dní pred dňom O (hej, odovzdávania, ale nechcela som to slovo napísať znovu… hmm, aj tak som ho napísala, nevadí), som si ju znovu a znovu čítala, aby som sa vyhla nejakým hlúpym chybám, lebo v tom čase som ešte verila, že tie chyby fakt budú zaujímať aj niekoho iného ako mňa. No a čím dlhšie som na to pozerala, tým som bola vystresovanejšia. Odrazu sa mi tam totiž začali objavovať čudné preklepy na dôležitých miestach – ako napríklad pri mene mojej konzultantky, ktorej som omylom priradila iný titul (a ja som len dúfala, že si to sama nikdy nevšimla, hlavne preto, lebo práve ten titul sa jej získať nepodarilo a tak nejako sa z toho pred rokom psychicky zrútila, ale pohodaaaaaa… no pressure). Keď som ju však potom odovzdala do systému a na druhý deň ju držala v rukách vytlačenú, cítila som akúsi zvláštnu spokojnosť. Možno to bolo práve jej obsahom (ehmfantasyehm), ale bola som so svojím výkonom… Áno, spokojná.

Od toho dňa ma čakali štyri týždne do štátnic, ktoré som mala krásne rozplánované. Na 18 dní som si rozvrhla 55 otázok – aspoň myslím, že ich bolo toľko – a každý deň sa venovala dvom až piatim, závisiac od ich dĺžky a komplikovanosti. Ak by som, pravdaže, brala do úvahy svoju chuť a náladu, zrejme by som sa nenaučila nič, takže som zostala iba pri tých dvoch logických kritériách, vypúšťajúc von akúkoľvek emocionalitu. V každom prípade, tá sa časom aj tak dostavila a mne sa postupne každým dňom chcelo menej a menej, a čím menej sa mi chcelo, tým viac času som trávila robením hocičoho iného, len nie toho dôležitého. Od početných hier s mačkami, sledovania seriálov (vlastne len jedného a aj tak to bol re-watch), sledovania bielych stien okolo seba a v neposlednom rade prehadzovania sena (hej, VŠETKO je zábavnejšie ako učenie), až po obíjanie si hlavu o akýkoľvek rovný povrch. Ako to obvykle býva, keď došiel rad na opakovanie, zistila som, že si nič nepamätám, a v podstate sa to učila znovu. A hoci som na začiatku toho maratónu mala celkom optimistickú náladu (na rozdiel od mojej spolužiačky, s ktorou sme si denne vymieňali dojmy), na jeho konci som bola v totálnej depresii (zatiaľ čo spolužiačka sa zbavila akéhokoľvek stresu a nabila nové sebavedomie) a to všetko sa skončilo maximálnym breakdownom deň pred štátnicami. Obzvlášť ma deprimoval fakt, že som až v posledný deň začala pracovať na svojej obhajobe a prišla som na to, že nemám poňatia, aká bola podstata mojej bakalárskej práce.

Teraz sa tomu už aj zasmejem, ale v tom okamihu som vyzerala presne takto:

Keďže sa moje meno nachádzalo až na konci zoznamu, štátnicovala som napokon aj s dvoma mojimi ďalšími spolužiačkami až na tretí deň. Rozporuplné komentáre spolužiakov, ktorí to už mali za sebou, mi vôbec nepomáhali (a ešte menej ich nadšené FB statusy na motívy: Bc. Chválim Sa Svojím Titulom, Ktorý Väčšine Z Nás Aj Tak Prd Pomôže). Jedni tvrdili, že bolo všetko skvelé a každý prešiel s dobrými známkami, druhý zase že bolo všetko na prd a nikto nemal z Literatúry lepšiu známku ako Éčko. Nuž, čo si z toho má jeden odniesť? Očividne len toľko, že na traumu podobného typu sa človek nepripraví. V deň D som napokon zistila, že to bola katastrofa a zároveň nebola. Ukázalo sa, že predsedníčka komisie (ktorá tam ani byť nemala, ale naša pôvodná náhle ochorela, takže nám tam podstrčili túto „veselú“ paničku, z čoho nikto – vrátane nej – nebol nadšený, a na kom si asi tak svoju zlosť vybíjala?) dávala v prvý deň Éčka z Literatúry preto, lebo od nás očakávala viac (aj keď literatúra je pre nás, ako sa raz vyjadril jeden z našich odborných vyučujúcich, nepodstatná a ja dodávam, že asi preto sme sa literárnym predmetom venovali dokopy jeden z troch rokov nášho štúdia, som si to spočítala) a zvyšok komisie ju spacifikoval až po tom prvom katastrofálnom dni, takže druhý a tretí deň sa do ničoho neplietla a svoju prítomnosť dávala najavo len nepríjemným zazeraním (v tom okamihu som ale bola rada, že som šla až na tretí deň, uff). Na obhajobu som šla predposledná a prežila som to asi iba preto, lebo ma počúvala len moja konzultantka (sem-tam ešte jedna vyučujúca, ktorá k nám mala pozitívny vzťah, tak po mne zo súcitu občas hodila očkom) a tiež naša drahá pani predsedníčka (ktorá mi prekvapivo súhlasne prikyvovala, keďže sa do témy fantasy asi čo to rozumela, vzhľadom k tomu, že už minimálne jednej študentke takúto prácu konzultovala). Dodnes netuším, ako som to prežila, ale náhle som už mala v ruke otázky a pripravovala sa.

Teraz si dovolím menší gifový maratón, lebo tie moje pocity vyjadria najlepšie.

Keď som si vytiahla otázky a prvýkrát si ich prečítala:

Keď som si písala svoje poznámky a okolo mňa sa prechádzala členka komisie, ktorá počas našej prípravy na odpovede „dohliadala“, aby sme neopisovali (HA HA). Neznášam, keď mi niekto nakukuje cez rameno!

Keď som počas prípravy sledovala, ako si všetci navzájom radia – konzultujúc odpovede s osobou, ktorá mala dohliadať na presný opak. Chápem, ak niekto občas niečo nevie, ale čo je moc, to je moc. Nečudo, že má dnes titul už hocikto.

Najprv som odpovedala z predmetu, ktorý sa tuším volal Dejiny knižníc a knižnej kultúry (sama neviem, za čo som ten titul vlastne dostala, očividne). Pamätala som si toho dosť, takže som od stola odchádzala veselá.

Druhý predmet mal niečo s informačnou analýzou a informačnými systémami, vytiahla som si ISO normy a šlo mi to celkom dobre, kým som nedostala, otázku týkajúcu sa noriem, o ktorých existencii som ani nevedela. Well… Moja odpoveď?

Potom prišla na rad slávna literatúra, a keďže som nechala tehotnú externistku ísť predo mnou, odpovedala som celkom posledná. Ešte predtým, keď som tak sedela a čakala na iný predmet, som odpočúvala otázku inej spolužiačky (ktorá s ňou tak trochu zvádzala súboj)… Poznáte ten pocit, kedy máte skvelú odpoveď, ale nemôžete ju vysloviť?

Problém s odpoveďami je hlavne v tom, že keď ich máte, nikto sa vás na ne nepýta, ale keď ich potrebujete, majú prázdniny. To sa mi stalo pri mojej otázke o svetovej literatúre. Začala som dobre, ale potom sa ma začali pýtať na veci, ktoré som sa neučila (respektíve som sa ich neučila znovu a poznámky spred dvoch rokov som si vybaviť nedokázala, takú kapacitu môj mozog nemá). V živote som nesiahla tak hlboko do svojej pamäte, aby som odtiaľ vytiahla aspoň niečo. Malé, poondiate niečo.

Aká bola moja vnútorná reakcia, keď bolo po všetkom, si určite viete predstaviť:

Tým sa pre mňa moje štúdium oficiálne skončilo (skoro oficiálne, oficiálne oficiálne to bolo až po prevzatí diplomu, ale toho som sa nezúčastnila, keďže som sa v tom čase veľmi indisponovane flákala po Prahe). Ešte predtým moje spolužiačky a mňa čakali prijímačky na magisterský stupeň, o ktorých som sa už určite zmieňovala. Spoločne sme si teda objednali izbu na internáte, aby sme nemuseli cestovať uprostred noci do Žiliny a stresovať kvôli nedostatku spánku. Bol to celkom príjemný zážitok plný vtipov, ktorý ale nedopadol nijako slávne. Niežeby som to neočakávala. No dobre, tak zase TAKÚ katastrofu som neočakávala.

Určite som vám spomínala, akým spôsobom na tej škole tieto prijímačky prebiehajú, ale v rýchlosti si to zopakujeme. Majú to formou „psychotestov“ alebo ak chcete, tak formou osobnostných dotazníkov, na základe ktorých majú určite u potenciálnych študentov ich študijné predpoklady. Plný počet bol 300 bodov, minimálna hranica 190 a ja… No, neviem, či by som sa k tomu mala priznávať, ale keďže nešlo o vedomostné testy, nemám problém povedať, že som dostala len 79 bodov. Takže nie som idiot, len nemám predpoklady pre štúdium na vysokej škole. Ťažko sa to vysvetľovalo môjmu červenému diplomu.

Výsledok? Už viac nie som študentom a pokiaľ na moje odvolanie nezareagujú, tak ním (minimálne) najbližší rok ani nebudem. Čo sa bude diať potom, to je vo hviezdach. Vlastne, vo hviezdach je aj to, čo sa bude diať teraz. Hmm.

V každom prípade, našla som perfektný gif, ktorý dokonale vyjadruje môj postoj voči praktikám externej firmy, ktorá vytvárala pre Žilinskú univerzitu tie skvelé psychologické „testy“, na ktorých nie sú nijaké správne ani nesprávne odpovede, ale i napriek tomu na nich môžete dostať určitý počet bodov a čím je ich viac, tým ste lepší (takže očividne správne odpovede majú).

Vlastne nie, tento je lepší.

No a na záver by som si dovolila ďakovnú reč. V prvom rade musím opäť spomenúť Sunny a dodávam k nej aj Sue, dve slniečka, ktoré ma rozveseľovali a zlepšovali mi náladu, keď som práve mala hrozné nervy na školu a ktoré ma v podstate len tak všeobecne v posledných rokoch tešili už len svojou existenciou, vždy ma povzbudzovali vo všetkom, do čoho som sa pustila, a sebecky dúfam, že v tom budú pokračovať, aj keď budem len ďalší nezamestnaný absolvent s diplomom, ktorý nemá do čoho pichnúť. No a v druhom rade ďakujem tým, ktorí vydržali pri mojich šialených (a nepravidelných) reportoch celé tri roky a z času na čas (či pravidelne) zanechali aj komentár, aby mi ukázali, že to prežili a ja by som si ich za to mala vážiť a byť k nim veľmi milá, pretože si týmto peklom v podobe mojich hlúpych textov prechádzali dobrovoľne (alebo možno aj nie, kto vie, čo odo mňa teraz budú chcieť na oplátku, keď už je po všetkom… Skvelé, teraz sa budem báť). Ďakujem Nel, vďaka Majka, vďaka Michka a vďaka aj iným, pokiaľ tu bol niekto, kto by to čítal potajme, no radšej sa k tomu nepriznával!