Denník študenta 2011-2014

Znudený študent žije alias Znudený študent dožíva – Letný semester: 6. – 8. mesiac

Máj sa nám pomaly míňa, preto som usúdila, že by bolo načase dohnať zameškané a napísať si svoj na 50% predposledný denníkový študentský záznam. Na 50% hlavne preto, lebo netuším, či zo mňa bude študent aj o dva mesiace, nie preto, lebo som si istá, že sa do konca školského roka odhodlám k napísaniu viac ako toho úplne posledného denníkového záznamu pre tento rok (a teda na 50% pre celé moje štúdium). Zmätení? Nevadí, aspoň viete, ako to 90% času vyzerá v mojej hlave. Dobre, dobre, už končím s tými percentami.

Zrejme mi nikto neuverí, ale pôvodne som mala pre posledný semester v pláne písať si záznamy z každého dňa a potom ich zverejniť naraz na konci mesiaca. Ako dlho že mi to vydržalo? Dva dni. Ale aj keď som sa k ďalším nedostala (lebo lenivosť), nemôžem povedať, že by to bolo na škodu alebo strata času, pretože som sa vďaka tomu v tej chvíli parádne vyventilovala a hneď sa cítila lepšie. No s odstupom času som rada, že som to nezverejnila, pretože by som vás zavalila takou dávkou depresívnej energie, že by ste mi určite skupinovo odporučili terapeuta a doživotný zákaz zverejňovať podobné príspevky verejne na internete. Ale teraz som už v pohode, depresia relatívne opadla… relatívne… Už som nervózna iba každý druhý deň a nie úplne každý.

Áno, začiatok semestra vo februári bol ťažký. Úprimne môžem povedať, že tento posledný semester bol najťažším obdobím celého môjho štúdia – čo som rozhodne vôbec nečakala (*irony not included*). Nemala som stresy kvôli písaniu bakalárky, ani sme toho nemali v škole veľa, ale aj tak som od toho okamihu, kedy som nastúpila do posledného semestra svojho bakalárskeho štúdia, vôbec nebola šťastná. Ja viem, že to z tej opačnej strany znie smiešne, ale pre mňa to bolo skutočne na prd obdobie. V prvom rade ma neustále ťažila váha vedomia, že neviem, čo so mnou bude po štátniciach. Vzhľadom k tomu, že naša škola môjmu odboru neponúka magisterský stupeň (a o rok už nebude ponúkať ani ten bakalársky), nemala som (a ani nemám) zaistené pokračovanie. Musela som sa teda znovu rozhodovať, kam poslať prihlášku. Pôvodne som plánovala štyri rozličné miesta, ale ono to človeka prejde, keď si uvedomí, že len poslanie jednej prihlášky na Slovensku ho bude stáť cca 50 euro (za jeden výpis známok – ktorý by som si normálne mohla sama vytlačiť, lenže oni tam musia dať svoju drahocennú pečiatku a autogram – chcú u nás na škole 15 euro, takže tie tri papiere, čo som od nich vzala, boli zrejme najdrahšími papiermi, aké som kedy držala v ruke). Najmä ak si nemôžete byť istý, že vás aspoň na jedno z tých miest vezmú. Všade sú samozrejme prijímačky a na niektoré z nich sa ani nedá pripraviť (v Žiline robia psychotesty… naozaj, psychotesty – to ma zaujíma, ako vyzerá ideálny výsledok psychotestu, aby vás považovali za vhodného študenta na svoj odbor). Takže to skrátim – kým som sa konečne rozhodla, kam sa budem hlásiť, takmer som zrušila nervy a nakoniec usúdila, že je mi to jedno. Celkom sa aj na ten rok „voľna“ teším a potom to skúsim zase. Možno mi to do takej päťdesiatky vyjde a niekam ma predsa len vezmú.

Aj naša škola samotná mi pravdaže pridávala na vráskach. Prvé dva týždne boli katastrofálne. Ešte v deň nástupu do školy sme nemali hotový rozvrh (pre niekoho je skrátka príliš zložité napasovať päť hlúpych predmetov do jedného rozvrhu) a to, čo sme z neho už mali, sa nám nepáčilo. Štyri z tých predmetov sme totiž mali napasované na štyri dni a všetkým nám bolo jasné, že ten posledný nám hodia na ten posledný, ktorý nám ešte zostal voľný (a aj ho tam hodili). Takže som prvé dva týždne prežila v maximálnom strese z predstavy, že budem musieť do Prešova cestovať každý deň, čo by mi dokopy aj s cestou a pobytom v škole činilo osem až deväťhodinový pracovný čas. Pričom samotným vyučovaním by som strávila každý deň len 90 minút – áno, zvyšný čas mi zaberala trojhodinová cesta busom a čakanie ráno na hodinu i čakanie po hodine na spoj domov.

Našťastie, niektorí z našich učiteľov boli ochotní sa nad nami zľutovať a postupom času sa nám rozvrh upravil takmer ideálne. Nemusela som veľmi často vstávať veľmi skoro, nemusela som ani pred vyučovaním čakať dlho na hodinu a aj spoje domov mi šli takmer presne (časť z toho spôsobil fakt, že som po dva a pol roku našla spoje, ktoré som doteraz z nejakého dôvodu ignorovala, alebo som sa bála využívať ich zo strachu, že ma nedovezú tak úplne na miesto, kam som sa chcela dostať). Ale perlička – hneď v druhý deň sme šli ráno na hodinu… ktorá sa nekonala. Nie že by nebola daná prednášajúca v škole, ona len mala naplánovanú prezentáciu počas Dňa otvorených dverí a nejako zabudla, že by nás o tom možno mala informovať (takže sme si zopakovali tú istú situáciu z prvého ročníka, kedy sa tá istá osoba neukázala na našu úplne prvú hodinu na vysokej). Stáva sa. Niekomu síce častejšie ako iným, ale stáva.

Cestovanie do školy mi preto tento semester snáď ako jediné žiadnu traumu nespôsobovalo. Mala som (väčšinou) šťastie na počasie, takže som si každé ráno urobila ešte aj menšiu prechádzku. Sotva zasvietilo slnko, vytiahla som tričká a kým som prišla do školy, bolo mi rovnako horúco, ako keby bolo vonku štyridsať. Ah, kde je to krásne marcové počasie? Ten aprílovo-májový dážď sa už nedá znášať.

Aj keď sme teda mali len päť predmetov, postupom času sa pri každom z nich vyskytlo nejaké trápenie. Pondelková prednášajúca mi spôsobila traumu predstavou, že budem musieť ísť niekam medzi deti, odprednášať im nejaké podujatie a spraviť z toho záznam. Neviem, či by som sa k tým posledným dvom bodom dostala, lebo môj mozog mrzne už len pri predstave tej bandy detí. Napokon nás ale upokojila tým, že tie úlohy môžeme urobiť aj so skupinou spolužiačok, čo teda využilo hneď niekoľko z nás – vlastne väčšina členiek mojej skupiny, takže sme si to užili a o tých hlúpych knihách sme sa narozprávali medzi sebou až-až (hoci uznávam, že v niektorých prípadoch to bola zábava). Žili sme však v neustálej nervozite, pretože sme netušili, ako napokon bude vyzerať naše finálne hodnotenie. Ja osobne som bola pesimistická a v duchu som celý čas očakávala, že na nás napokon vytiahne nejaký test alebo ústne skúšanie… Viete si teda predstaviť môj šok, keď takmer celej triede podávala Ačka a to bez akýchkoľvek komplikácii. To rozhodne nečakáte od učiteľky, u ktorej posledné dva roky väčšina triedy opakovala každý predmet aspoň dvakrát.

Ako keby sa na nás dohodli, aj druhá prednášajúca od nás vyžadovala podobnú úlohu. Nevyžadovala už síce blízky kontakt s deťmi, ale minimálne sme museli pripraviť sami nejaké podujatie a na nejaké sa dostaviť a spraviť o ňom záznam. Samozrejme, že som – od okamihu, kedy som sa to dozvedela až po okamih, kedy som od toho mala pokoj – neustále obťažovala svoju najobľúbenejšiu odborníčku na podujatia – Sunny. S jej pomocou som spravila presvedčivý záznam z podujatia, na ktorom som nebola (pôvodne som nemala v pláne predstierať, že som tam naozaj bola – učiteľka to z môjho reportu vydedukovala sama a ja som nemala to srdce ju z toho omylu vyviesť… tak som prikyvovala). Moje vlastné (prvé a snáď aj posledné) podujatie sa týkalo knihy Fantastické zvery a ich výskyt (jop, Rowlingová, kto nevie, či si nie je istý) a dopadlo relatívne dobre (mojím spolužiačkam sa páčilo a tie sú od cieľovej skupiny vzdialené len takých… desať rokov? To sa musí počítať).

Najzábavnejšie boli napokon asi hodiny psychológie (nebola to psychológia, ale ani za nič si nespomeniem, aký to malo naozaj názov). Netušila som, že by ma bloková výučba mohla niekedy tak veľmi baviť. Tie úlohy, ktoré sme museli vykonať, možno boli občas trochu trápne, ale rozhodne to bolo lepšie ako sedieť šesť hodín za stolom a snažiť sa nezaspať. Spolužiačky sa o tom so mnou síce hádali, ale tak už som si zvykla, že len málokto so mnou zdieľa názor, ak sú v jednej vete slová ako „škola“ a „zábava“. Naopak na hodinách Digitalizácie dokumentov sme síce strávili „iba“ cca 80 minút každý týždeň, ale to bola taká hrozná nuda, že dodnes netuším, ako som to mohla prežiť v zdraví. Posledný predmet sme mali iba raz (ale už aj to bola nehorázna nuda). Potom nám zadal úlohu, ktorú sme si mali vyhodnotiť počas zápočtového týždňa. To teda dopadlo…

Jeden deň sme začínali, druhý končili. Semester ubehol ako voda a odrazu sme pred sebou mali posledné skúšky a posledné známky pred štátnicami. Všetko to aj napriek hrozbám, ktoré som videla na začiatku, dopadlo dobre. Až na ten posledný spomínaný predmet, pravdaže. A tak som ako svoju úplne poslednú známku svojho bakalárskeho štúdia dostala svoje prvé Céčko. Normálne by ma to asi štvalo, ale keďže to už bol koniec, mohla som sa tomu iba smiať. Dôvodom tej známky bol fakt, že asi 60% (ja viem, zase percentá) triedy (vrátane mňa, očividne) nepochopilo zadanie. Ale za to vôbec nemohol prednášajúci, ktorý vravel na hodine niečo celkom iné než to, čo si v skutočnosti zosnoval v hlave, len sa mu akosi nepodarilo sprostredkovať nám to presne tak, ako si to predstavoval. Nope, za to môže tých 60% študentov, ktorí nepochopili zadanie. Ah, ako mi tá škola nebude chýbať.

Takže sme sa dostali na koniec môjho štúdia. Relatívne. Vlastne… nie? Dostali sme sa teda na koniec posledného semestra. Uzatvorili sme to krátko pred Veľkou nocou. Potom ma čakalo už len prepisovanie, dopisovanie a upravovanie bakalárky, zhromažďovanie poznámok a psychická príprava na okamih, kedy to celé vypukne. A, bohužiaľ, už to vypuklo.

Kým sa ale odmlčím s dramatickým „to be continued…“, pretože tento post je už aj tak moc dlhý a ja si predsa len ešte musím niečo nechať do svojho celkom záverečného reportu, nemôžem opomenúť ten krásny deň, ktorý som strávila v spoločnosti Sunny a to priamo na jej veľkolepom pracovisku. Ak by som to nevidela na vlastné oči, tak by som nikdy neuverila, že môže byť desivejšia ako ja. Ale môže. A je! Ľutujem každého, kto pod tebou kedy bude pracovať, Sunny :D Plus, ak ťa v takejto akcii uvidím ešte raz, zrejme ti budem musieť slávnostne odovzdať titul „evil sis“, lebo v porovnaní s tebou som vážne anjelik :D Svojej (nateraz ešte stále lepšej) polovičke venujem veľké ĎAKUJEM za všetku jej pomoc a podporu počas týchto hnusných troch mesiacov a moju úctu si zaslúžia všetci, ktorí sa dočítali až sem.

A na záver dôvod, prečo som ešte stále nažive…

Uhm, to bude rozhodne ten hlavný dôvod.