Znudený študent žije – Zimný semester: 5. mesiac + fotošpeciál

Znudený študent žije – Zimný semester: 5. mesiac + fotošpeciál

Ešte než sa dokopem tomu, aby som zosumarizovala prvý mesiac v poslednom semestri môjho bakalárskeho štúdia, rozhodla som sa pripraviť tento menší januárový fotošpeciál. Už sme si zvykli, že v januári sa toho len málokedy deje toľko, že by to stálo za veľa reči, preto vypĺňam priestor hlavne fotkami – niektoré sú naozaj z januára, iné ešte z júla, ale keďže som odvtedy žiadne fotky nezverejňovala, dovolila som si tento menší časový úlet. Ale teraz… No… Prejdime k veci…

Počas januára ma čakala iba jedna skúška (našťastie). Najprv som si povedala, že sa začnem učiť hneď prvého, keďže počas celých Vianoc som mala zaslúžené voľno. Lenže stalo sa, že som celú prvú noc v novom roku strávila v posteli (prekvapivo), avšak nie spánkom, ale čítaním knihy (Avery Shaw Experiment, ak to niekoho zaujíma). Tým, že som šla spať až niekedy veľmi skoro ráno, nemala som cez deň energiu zaoberať sa učením a tak som si iba škrtala poznámky. V ten deň sme tiež mali návštevu, takže som sa maximálne nemohla sústrediť, ale nejako som dotiahla aj tento svoj smiešny cieľ do… cieľa? No skrátka sa podarilo. Nasledujúci deň, keď malo prísť samotné učenie, mal zase návštevu brat a kopa hulákajúcich detí ma frustrovala natoľko, že som sa v tej zime radšej pobrala učiť von k mačkám. Bola som hrozne vďačná, keď sa všetky vianočné návštevy vyparili a ja som sa konečne mohla učiť normálne. Skúška napokon dopadla dobre, aj keď celkom dramaticky, pretože spolužiačku predo mnou riadne zdrbala a hrozne ma tým znervóznila, navyše som sa opäť raz zakoktala, tento rok na slove… Oh, už ani neviem, čo to bolo za slovo.

Asi dva nasledujúce týždne po skúške som sa intenzívne venovala čítaniu textov (intenzívne je synonymum pre „dve články na deň stačia, viac prečítať schopná nie som“) a večer pracovala na dokončení piateho dielu svojej série. To sa mi napokon podarilo, ale z môjho pôvodného plánu „napísať bakalárku do konca januára“ sa stal iba sen. 24.1. som cestovala na návštevu k sestre do Prahy a vtedy som okrem hromady papierikov a absolútne žiadnej predstavy, ako bude moje písanie prebiehať, nemala nič.

Na prvej fotke sa pozeráte na môj počiatočný pracovný materiál, niekedy neskôr uvidíte, ako sa hromádka kníh rozrástla. Vianočné darčeky sú ocove (ešte stále ich nemal príležitosť rozbaliť) a ten biely pes bol darčekom od sestry (jeho darovanie prebiehalo štýlom: „chceš ho? tak ja ti ho dám“). Pýtate sa, čo tam robia pastelky? Nuž, som asi jediný študent, ktorý počas písania poznámok k bakalárke používa pastelky. Na druhom obrázku je môj papierikový materiál a nie, stále som nepoužila všetky.



Prvý víkend v Prahe som strávila absolútne nepracovne. V sobotu sme si spravili prechádzku po meste a navštívili dve múzeá: Muzeum alchymistů a mágů staré Prahy a Muzeum pražských pověstí a strašidel.







A potom som začala pilne pracovať na písaní. A sem-tam fotiť, keďže som sa konečne dostala ku karte do foťáka. Každý deň sa mi podarilo napísať až jednu stranu, za čo som na seba bola náramne hrdá – dnes som už naštvaná na to, že ich je (tých strán) príliš veľa a ja nemám kam vopchať ten zvyšok, aby som sa zmestila do predpísaného počtu znakov.



Môj druhý víkend na dovolenke sa niesol v znamení Pragofestu 2014, ktorého sme sa so sestrou zúčastnili po prvýkrát. Ak tam človek nebýva, nemá to tú istú atmosféru a navyše sa to miesto až príliš hemžilo malými deťmi, aby som sa tam cítila príjemne, ale stále to bolo ohromné. Vzhľadom k tomu, že sestra pracuje, sme sa tam zastavili len v sobotu a v nedeľu, ale zistili sme, že by nám bohato stačila iba sobota. Za jeden deň sme stihli to, čo obvykle stihneme za celý týždeň na FF: boli sme na zaujímavých prednáškach, ale aj na takých, kde sme mohli len krútiť očami alebo zívať od nudy, podarilo sa nám vyhrať nejakú tú knižnú cenu, videli sme niekoľko poníkov, skoro sa nezmestili do miestnosti…




Prvýkrát sme sa dostali aj na prednášku od Neomillnerovej a mňa veľmi prekvapilo aká milá, príjemná a zábavná osoba to je (berúc do úvahy, aké drsné sú jej knižné hrdinky :D). Dievčatá z Detí noci zase pripravili kvíz na knižné obálky (nebola to žiadna hračka, ale ako som spomínala, niečo sme si odtiaľ predsa len odniesli :P).



Boli to vcelku akčné dva týždne: cez víkendy sme vždy niekde boli a vracali sa až večer (v nedeľu obvykle u brata – konečne sa poriadne naobedovať), od rána asi tak do piatej som sa snažila každý deň pracovať, popritom v jeden deň uvarila svoj prvý obed v živote (ktorý sa skladal z viac než ošúpania zemiakov alebo uvarenia cestovín alebo upečenia salámy – uvarila som omáčku! a nikoho ňou neotrávila!), niekedy som musela ísť sestre naproti (prvý raz to bolo dosť dramatické, keďže sa sestra presťahovala a ja som si ani nebola istá, či sa mi podarí dostať na tú správnu zastávku, vzhľadom k tomu, že som to tam vôbec nepoznala, ale ani raz som sa nestratila!), zastavila som sa aj v knižnici pre nejaké potrebné (až jednu) knihy, až som napokon 4.2. šla späť domov. Cestou tam som si pozrela prvý diel Hobbita, cestou späť nič schopné nedávali, takže som predstierala, že spím. Hoci som nespala. Ja málokedy spím v buse – pokiaľ samozrejme necestujem do školy, to sa mi chce spať neustále.

Doma som posledné dni plne využívala na písanie, dokiaľ neprišla škola, no a to bola, prosím pekne, jedna preveľká katastrofa, ale o tom sa dozviete až v ďalšom príspevku.

Teraz ešte zopár fotografií.

Najprv zablúdime ďaleko, až do augusta, kedy sme sa so sestrou a jej rodinou vybrali na výlet do jaskyne Driny a na zámok Smolenice.




Do jaskyne sme museli vyšliapať hrozný kopec (nie je to irónia? šliapať do kopca, aby ste sa dostali do jaskyne) a potom sme sa ešte šplhali kúsok hore, aby sme si užili pekný výhľad na kopce.



Keď bola ešte sestra s rodinou doma, presvedčila som ich, aby sme si zahrali našu obľúbenú rodinnú kartovú hru. Kedysi ju rodičia počas návštevy tety a strýka hrávali neustále celé hodiny a ja som zbožňovala sledovať ich pritom.



Sunny mi predstavila stránku, kde robia skvelé potlače na tričká. To moje Hookovské ste už mali možnosť vidieť, no a takto nejako vyzeralo tričko, ktoré som dala vyrobiť sestre.



No a počas zimného semestra sa v škole udiala len jedna vec, ktorá stála za fotodokumentáciu (ktorá stojí za zverejnenie) a to môj vianočný stromček z kníh. Už som sem dávala video, ktoré som odovzdávala, ale tak prečo nepridať aj fotku, že, a otravovať vás s tým ešte trochu viac.



A čo by to bol za príspevok, aby som vás „nepotešila“ mixom fotiek mojich najmilších štvornohých terapeutiek? Na úvod spomienkové fotografie nášho drahého Netopierika a malého Lemúrika, ktorí už, bohužiaľ, nie sú medzi nami 🙁



Mama mica takto nešťastne cez leto padla do oleja a škaredo si ublížila. Trvalo nám hrozne dlho, kým sme ju ako tak umyli, pretože z vody nadšená nebola, a potom mi celý deň prespala na kresle. Aj napriek zraneniu ale dnes šťastne pobehuje po dvore (ak tam nie je jej sestra, ktorá ju neustále prenasleduje a hryzie).



Takto sme sa v januári vyhrievali na slniečku.



Nikdy som nebola schopná im vymýšľať mená, preto majú len prezývky, najčastejšie podľa toho, aké iné zviera mi pripomínajú 😀 Toto je napríklad malá Lištička, na prvej fotografii je v detstve, na druhej v mladosti, a na tretej mi obkusuje šnúrku z foťáka.




Jej sestra sa volá Veverička, pretože má hrozne huňatý chvost keď sa naježí, alebo keď ju vezmeme do vnútra. A zbožňujem jej dvojfarebné okále.




Jediným chlapom medzi nimi je Maco (ja viem, ja som stráááášne originálna, ale oni sa na tie zvieratá fakt podobajú!), ktorý podrástol z toho malého vyplašeného mačiatka naľavo do toho obrovského vypaseného medveďa napravo.




No a na záver tu máme Ňufáčika (skrátene Ňufka, alebo Briadka, ako jej hovorí mama). To síce nie je po zvierati, ale aj keď nám doma pripomína tigra, Ňufáčik je v jej prípade trefnejšie.




Týmto by som tento odrazu akýsi nekonečný príspevok ukončila. Nasávajte moju pozitívnu energiu, lebo záznam z februára bude čierny, temný, tmavý, šedý, depresívny, pesimistický a tak ďalej a tak ďalej… Ah, asi ho preskočím.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *