Znudený študent žije – Zimný semester: 3-4. mesiac

Znudený študent žije – Zimný semester: 3-4. mesiac

Je mi jasné, že je skoro koniec januára (a aj tak nemám čo povedať), ale v rámci zachovania aspoň nejakej pravidelnosti (haha, ja viem), som sa rozhodla podať záznam o posledných dvoch mesiacoch minulého roka namiesto toho, aby som čakala do konca skúškového a zhrnula to dokopy. Snáď sa potom dokopem k tomu, aby som vytvorila ďalší zimný fotošpeciál, kým sa oficiálne začne škola (pokiaľ teda nájdem nejaké „zaujímavé“ fotky, o ktoré by som sa mohla podeliť). No ale aby som už nekecala len tak do vetra (čo v podstate robím vždy), tak sa pokúsim zaloviť v pamäti. Rozhodne bude tento príspevok menej depresívny (s odstupom času si na druhú polovicu semestra sotva spomínam, nie aby som kvôli nemu mala depresiu, teraz mam depresie z iného, ale to patrí do ďalšieho mesiaca, takže pšt, Michelle, FOCUS!)

Nie, vážne si na nič nespomínam.

Začnem asi cestovaním, či? Ehm. Cestovanie bolo stále rovnako otravné ako na začiatku semestra. Po čase ma prešli tie nepríjemné nevoľnosti, ktoré ma trápili hneď zopár týždňov, takže na jednej strane sa to asi zlepšilo. Zvykla som si na skoré vstávanie (aj keď som ho neprestajne preklínala), zvykla som si na čakanie na autobus (zväčša som totiž nečakala sama, keďže spolužiačka šla často aspoň časť cesty so mnou – občas síce len na stanicu, ale aj dvadsať minút chôdze je dosť na to, aby ste poohovárali všetko od neba až po zem), no a zvykla som si aj na neskoré príchody domov. Najkrutejšie to bolo v pondelok – áno, práve v pondelok, v jediný deň v týždni, kedy mi vychádzal seriál, ktorého som sa týždeň za týždňom nevedela dočkať, som chodievala domov až o siedmej večer. Áno, vďaka, to bolo perfektné testovanie mojich nervov. Samozrejme, keď bola tma každou hodinou bližšie a bližšie k štvrtej hodine, privliekla som sa zakaždým domov ako vrece zaspatých zemiakov, ale OUT ma vždy nabudilo natoľko, že som sa ihneď prebrala. Tak aspoň nejaké pozitívum. Snáď ma bude takto motivovať k životu aj budúci semester.

Oh, áno, určite bude *evil grin*.

Čítania bláznivých kníh som sa nezbavila, pravdaže. Bolo to stále rovnaké utrpenie, ktoré absolútne vyvrcholilo na čitateľskom minime. Sedela som posledná v rade, takže som si ukážky z kníh, o ktorých potom musíme hovoriť, nevytiahla, ale jednoducho mi zostalo to, čo si nikto predo mnou nevytiahol. Kniha, o ktorej som hovorila (ehm, Agáty, ehm) sa ešte dala, ale ako druhú ukážku som práve JA dostala báseň od Stacha (kto nepozná, závidím vám). Bol to teda maximálny stupeň zúfalstva a pomohlo mi snáď iba to, že som (sediac posledná v rade) začala googliť aspoň niečo, čoho by som sa mohla chytiť, no a druhé šťastie som mala v tom, že som sa pár dní predtým už učila poznámky na skúšku a tak som jej v podstate ani nehovorila o básni, ale o danom básnickom smere a čuduj sa svete, prešlo mi to. Nech mi nikto netvrdí, že sa nevyplatí mať dobré vzťahy s učiteľmi. Na skúške som to potom zaklincovala, pretože sa mi u tejto prednášajúcej po prvýkrát podarilo vybojovať Ačko bez odretých uší (v prvom ročníku som mala jedno s odretými ušami, v druhom sa nepodarilo žiadne).

Týmto sme zahrnuli pondelok. V utorok a stredu som mala voľno, čiže ďalší víkend, ktorý naozaj náramne bodol, hoci na druhej strane sa mi vo štvrtok ráno o pol piatej zase ťažko vstávalo, vzhľadom k mojej neschopnosti ísť spať o normálnom čase, aby som spala viac ako štyri hodiny. Týmto sa plynulo dostávame k štvrtku. Zákon schválnosti zapríčinil, že mi autobus do mesta nikdy neprišiel tak, aby som stihla MHD a prišla na začiatok hodiny včas, preto som vždy meškala. Povedzte mi niekto, ako je možné, že keď prídem presne, MHDčka už dávno odišla, no ak meškám, tak mešká aj ona a niekedy i dobrých desať minút. Ugh, naozaj? Prečo? Ah…

Okrem poobedňajšieho seminára k záverečnej práci sme vo štvrtok ráno mali hodinu, kde sme preberali zahraničné databázy. Až na tú neskutočnú nudnosť, ktorou ten predmet (alebo hlavne jeho prednášajúca?) prekypovali, sme si mysleli, že skúška bude hračka. Prácu, ktorú sme mali odovzdať, som síce robila dlhšie a niekoľkokrát som ju prepisovala, pretože nikto z nás presne nevedel, ako má vlastne vyzerať, ale napokon som to v pohode zvládla. Samotná skúška mala byť podobná „hračka“, no ukázalo sa, že sme sa mýlili. Spolužiačka si najprv vytiahla podivnú databázu, na ktorú si ani nespomínala, lebo nám o nej týždeň predtým len stručne čosi povedala, no kto by ju počúval, že? Ten malý zlosyn vo mne sa potešil, že som ju nedostala ja a tá moja bude ľahšia. No čo sa stalo? Prd! Vytiahla som si to isté, len s inou témou, na ktorú som mala spraviť rešerš. Orientovať sa v danej databáze napokon nebol problém, problémom bolo, že nemala ani tie základné funkcie, ktoré sme v ostatných využívali nonstop nestále dookola. Navyše, aký má význam pracovať s databázou, ktorá končila svoju činnosť? Veď to tam mali napísané. Hore. Na stránke. Veľkým červeným. Že končí. Tak načo? Okej, ja viem, teraz sa už vyhováram. Ale rozhodne som z tej miestnosti po asi tri štvrte hodine varenia vo vlastných nervoch odchádzala s túžbou zabudnúť. Naveky, najlepšie.

Uf, áno, nemýlite sa, týmto sa prepracúvam k piatku a pokiaľ má niekto z vás dojem, že tých predmetov bolo nejako málo, tak sa nemýlite. Ani si neviem vybaviť, koľko ich bolo, ale jeden sme mali hotoví už v októbri, ďalší sme ani oficiálne nemali, len ak niekto potreboval pomôcť pri tvorbe videa, tretí sme mali iba štyrikrát a štvrtý zas asi päťkrát ako blokovú výučbu. Plus jeden dva, to je šesť, a ešte som zabudla na Organizáciu a manažment knižníc, ktorý sme mávali v pondelok. Hodiny to boli nudné, ale v pohodlnej miestnosti, takže sa dalo jednoducho čítať knihu alebo robiť… no, hocičo, len nie počúvať. Iba z tohto predmetu som napokon mala skúšku až v januári, ale to je kapitola sama o sebe.

Piatkové hodiny boli inak tiež hrozne nudné, pri učení na skúšku som si bila hlavu o skriňu, pretože mi tie odporne technické poučky o informačných systémoch nešli do hlavy a učila som sa ich asi na trikrát, ale vyplatilo sa. S tým istým vedúcim (čo je len tak btw riaditeľ našej univerzitnej knižnice), sme mali aj predmet Multimédiá, na ktorý sme mali vytvoriť spomínané video. Dlho (dlhodlhodlho) som sa snažila prísť s nápadom, ktorý by nebol maximálne nudný a pri ktorého spracovaní by som sa nemusela ísť strápniť niekam na verejnosť. Témou bola kniha-knižnica, takže tiež žiadna sláva na dvojminútový výsledok. Napokon som sa však nechala inšpirovať práve Sunny, ktorá mi asi rok dozadu poslala fotku svojho vianočného stromčeka z kníh a tak som sa rozhodla natočiť video o tom, ako staviam vianočný stromček z kníh. Kvalita záznamu je hrozná, keďže som to točila na mobil a ten má záľubu v rozmazávaní, no snažila som sa z toho dostať čo najviac a výsledok si môžete pozrieť tu a teraz, keďže som ho špeciálne kvôli Sunny dávala aj na youtube. Nesmiem ale nespomenúť, že ma pri točení skoro zavalila veža z kníh – viete si predstaviť krajšiu smrť?

A čo také sa za ten čas ešte udialo – okrem školy? Začiatkom decembra sme si so spolužiačkami konečne našli čas a zašli do našej obľúbenej Fantasy čajovne a zahrali si Jengu. Už hrozne dlho sme si ju (ako závisláčky od The Big Bang Theory) chceli vyskúšať, no doposiaľ sme sa k tomu nedostali. Ich dve to dokonca inšpirovalo k tomu, aby si objednali svoju vlastnú Jengu, ale mne by bola k ničomu, keďže by som ju po väčšiu času v roku ani nemala s kým hrať. A zas do takého vysokého stupňa schizofrénie som sa zatiaľ nedostala. Ak som potom nečítala hlúpe knihy, tak som sledovala seriály. Počas týždňovej pauzy vo Once upon a time som sa na Youtube prepracovala k celým epizódam Strateného sveta, ktorý som ako decko fakt milovala a očividne som sa doň zamilovala celkom odznovu, pretože som prvé dve série zhltla na jednu šupu. Pravdou je, že tretiu sériu som ešte nedopozerala, ale za to mohol určite návrat Hooka na moju počítačovú obrazovku, jednoducho som sa už na SS nedokázala sústrediť, potom prišli skúšky, teraz bakalárka. Kto vie, či to niekedy v blízkej budúcnosti dopozerám. Fňuk.

No a potom tu boli samozrejme aj Vianoce. Čo by som povedala o Vianociach? Od sestrinho príchodu som mala každý deň aspoň kvapku alkoholu v krvi a deň pred jej odchodom to zaklincovala oslava krstín mojej zatiaľ jedinej netere. Najprv som myslela, že sa najem a pôjdem domov, keďže sa to konalo v našom kultúrnom dome, ale napokon som zostala až do konca – ani neviem akým zázrakom – a všetkých som prekvapila tým, koľko vodky dokážem vypiť. Na človeka, ktorý obvykle cez rok nikdy nepije, asi fakt znesiem dosť. Cca týždeň predtým sa konal samotný akt krstín v kostole a nevznietila som sa, keď som doň vstúpila, takže je zatiaľ zrejme všetko v poriadku.

Medzitým sme ale vo veľkom asi štyri dni piekli koláče, až mi z toho vskutku začínalo šibať a skoro nič som z nich nezjedla, pretože ja zas až tak na koláčiky nie som (ja mám len svoje obľúbené druhy, ktoré sú obľúbené u všetkých a tak mi ich zjedia skôr, než sa nimi dostanem možnosť napchať). Stavba stromčeka (tentokrát už toho klasického) sa skončila tým, že som odpálila naše staré tridsaťročné ukrajinské žiarovky, ktoré sme minulý rok asi príliš obdivovali pre ich výdrž. Stromček v mojej izbe mal na sebe viac ružovej, ako by sa mi páčilo, darčekov pod ním bolo relatívne dosť – dokonca aj zopár mojich, ale iba o jednom som nevedela (brat mi daroval svoj starý fotoaparát – zabudol, alebo odmietol, mi k nemu pribaliť kartu a tak som s ním doteraz neurobila jedinú fotku, keďže tam ide taká karta, ktorú široko ďaleko v mojom okolí nikto nevlastní). Darček, ktorý som kúpila Sunny, ešte stále leží v skrini a ja iba dúfam, že ho dostane skôr ako až na nasledujúce Vianoce. Sestra si ten svoj zabalila a napokon ho aj nechala položený na mojej poličke. Ten mamin som zas ja musela ťahať až z Prešova – čo by nebolo vôbec čudné, ak by to nebola obrovská perina, ktorú mi v obchode ani nedali do tašky, veď jasné, ja si bežne nosím vrecia v batohu, ak by som náhodou kupovala členom rodiny perinu ako darček. Ale nemýľte sa, nebol to môj nápad, to iba môj brat nemal čas skočiť do obchodu autom, tak je jednoduchšie poslať tam mňa. A potom autobusom domov… Ah…

Takže takto nejako vyzerali naše alkoholové, koláčikové a pošahané Vianoce. Silvester sme strávili doma, o polnoci šli chlácholiť zbesneného psa, obdivovať ohňostroj a potom sme si tak ako predchádzajúce štyri roky vypočuli pesničky z oslavy 50-tych narodenín Michala Davida. Niežeby som voči jeho pesničkám niečo mala, to rozhodne nie, no musela som už mama povedať, že ak to budú dávať aj o desať rokov, tak jej to už prepnem.

A tým by som to asi uzavrela…

Nejaký GIF na záver?

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *