Pôvodne som mala v úmysle napísať iba krátky článok o tom, prečo som v poslednej dobe tak ticho (pokiaľ by to náhodou niekomu nebolo zrejmé), ale rozmyslela som si to a rozhodla sa konečne znovu oživiť svoj znudený študentský denník, ktorý som pred dvoma rokmi „založila“, a asi by nebolo zlé, ak by som si ho v tomto nateraz poslednom roku štúdia opäť oživila. Pre vlastné potreby. Vy by ste sa pravdepodobne mali radšej držať ďalej, ak nechcete spolu so mnou upadnúť do hlbín depresie a počernejších myšlienok.

A len tak medzi nami, dnes očakávajte veľa GIFov, mám GIFovú náladu, tak sa s tým zmierte.

Sotva sa škola rozbehla, už je v polovici a ja sa už učím na skúšky. Nie, za to posledné nemôže čas (akože už je fakt čas na skúšky, to ani zďaleka), ale náš blbý školský systém. Keďže je naša prednášajúca z Martina a kvôli zdravotným ťažkostiam už nemôže dochádzať do Prešova tak často, ako to robila kedysi, mali sme s ňou iba dvakrát blokovú výučbu, ktorá nás totálne vyšťavila (predsa len sedieť na zadku od ôsmej rána s tým, že vstávate – v mojom prípade – o štvrtej a sedieť tam do tretej a potom ešte absolvovať ničiacu skoro dvojhodinovú cestu autobusom domov, nie je žiadna zábava). No a na našej tretej naplánovanej hodine už vlastne nebudeme mať hodinu, ale skúšku, ktorá sa bude konať už tento piatok. Vážne by mi to bolo jedno, ja sa v podstate ani nesťažujem, aj keď učiť sa mi ešte úprimne nechce, iba by možno bolo lepšie, ak by sme odborné predmety mali viac ako dvakrát do semestra, pretože tým kecom, ktoré sa mám učiť, ale fakt nerozumiem. Ibaže who cares, správne?

Ako som teda spomenula vyššie, všetko to ide strašne prestrašne rýchlo. Na slovenskú literatúru máme veľa absolútne katastrofálneho čítania, ktoré sa mi nepodarilo odbiť do konca októbra, ako som si plánovala, aby som sa potom mohla venovať prenikaniu do problematiky svojej drahej bakalárky. Takže moja práca stojí (na štartovacej čiare, ak mám pravdu povedať) a ja stále čítam tie koniny.

Oh, a včera som prišla na to, že sa ma na škole niekto pokúša zabiť. Vážne, lebo nevidím iný dôvod, prečo by nás inak kruto nútila čítať tie prekliate knihy! Naozaj niekto očakáva, že budem psychicky poriadku po tom, keď budem tri mesiace vkuse čítať stále o tých istých neskutočne „pozitívnych“ témach akými sú vojna, zabíjanie, smrť, samovraždy, masové vraždy, znásilňovanie, vykrádanie, chudoba, choroba, nevera, náboženstvo (okej, to posledné zasahuje hlavne môjho ateistu), *hlboký nádych*, ľudia, ktorí sa scvokli, ľudia, ktorí majú depresie, zabíjanie mačiek… Kto ma pozná, tak vie, že to posledné je v mojom prípade skutočne kameňom úrazu.

Nie, nezvládam to dobre a mám už toho všetkého plné zuby. Ešte k tomu hlúpa jeseň, hlúpa zima a hlúpi ľudia, ktorí predstierajú jedno a myslia si druhé a popritom majú dojem, že je to v poriadku, a že im to prejde. HA!

Mám dosť. Idem ďalej.

Ak už nič iné, aspoň tohtosemestrový rozvrh je relatívne v pohode. Aj keď musím dosť žmúriť oči, lebo kvôli nemu a tiež kvôli tomu, že som nedostala internát, som nútená dvakrát do týždňa za sebou vstávať o štvrtej (hoci niektorí by sa hádali, že nemusím vstávať tak skoro, lebo autobus mi ide predsa len až o šiestej, lenže všetci, čo to tvrdia, nie sú JA – JA potrebujem mať dosť času na prebratie sa, JA sa potrebujem v pokoji naraňajkovať, JA sa potrebujem normálne pripraviť a JA určite nie som schopná obliecť sa a utekať na bus ako splašená hus). Inak mám ale hodiny iba v pondelok, štvrtok a piatok, takže, áno, je to relatívne v pohode, aj keď niekedy mám na mále. To pravidelné cestovanie mi však nerobí dobre, pretože i keď som doteraz počas cestovania nikdy nemala problémy, v posledných týždňoch zisťujem, že mi cesta domov nerobí po fyzickej stránke práve dobre. Takže tá hodina a štyridsať minút, ktoré ma zakaždým delia od domova, sú niekedy prechádzkou horúcim peklom. No aby som nebola až natoľko pesimistická, poviem, že by to mohlo byť aj horšie. A asi aj bude…

…a sme späť, kde sme boli.

Ako vidíte, moje prvé týždne v škole neboli nijako nadchýnajúce. A to sa ani nejdem rozpisovať o ostatných predmetoch, ktoré by mi mohli prípadne pridať ďalšie vrásky na čele, ak by som sa nad nimi začala až priveľmi zamýšľať. Ešte nebodaj začnem myslieť i na to, koľko učenia ma bude čakať na konci tohto semestra a… Ah, nie… Happy thoughts! Happy thoughts! Nezabralo.

Ale aby som fakt len nehundrala, mala by som vám povedať aj niečo veselé. Len musím chvíľu porozmýšľať, či také niečo mám. Hmmm…

Jediná veselá chvíľa zo septembra, ktorá mi prichádza na um, je návšteva Sunny. Bol to síce iba víkend a v nedeľu navyše odišla hrooozne skoro, lebo vraj si potrebovala niečo urobiť do práce (no podľa mňa sa ma len chcela rýchlo zbaviť :P). Celý ten čas sme prekecali, presťažovali sa – ona na prácu, ja na školu, jedna na druhú, zase na prácu a na školu, potom sme poohovárali spoločných známych, aj svojich vlastných známych, knihy aj seriály, aj autorov, čo náš štvú, aj sme si zagrafikovali (bola som pod hrozbou násilia prinútená urobiť jej hlavičku na jej knihovnícky blog, na ktorý sem dávam tento veľmi nenápadný odkaz [x], za ktorý ma určite zahluší, ale ja musím, lebo ten obsah je skvelý, obzvlášť ak človek potrebuje získať rady ako pretrpieť prítomnosť detí vo vašej blízkosti a prežiť to možno aj v zdraví). Takže, Sunny, dodatočne vďaka za skvelý víkend :)

Pred dvoma týždňami ešte bola doma skoro celá família (brat musel zostať v Prahe, keďže sa jeho žene narodilo baby). S mojou sestrou dokáže byť niekedy taká hrozná sranda, ako veľmi ma občas dokáže zožierať, takže to bolo príjemné rozptýlenie. Plus, jednu sobotu sme sa vybrali so sestrami a švagrom na diskotéku, len aby sme zistili, že v sobotu sa už u nás v meste žiadne diskotéky nekonajú. To bol rozhodne jedinečný zážitok. A aj keď naše mesto bolo skoro smrteľne prázdne, jelene a srny mali naopak na ceste očividne nejakú konferenciu, že sa ich tam toľko zišlo.

No a okrem iného (vlastne okrem našich mačeniec) mi robia radosť ešte aj nové epizódy Once upon a time. Need I say more?