Festival fantázie 2013 [#1]

Festival fantázie 2013 [#1]

Tak ako predchádzajúce dva roky, aj tento sme sa so sestrou v spoločnosti Sunny a Tori vybrali na Festival fantázie. Už dlho do mňa viacerí hučíte, aby som sa pustila do spísania tohto reportu a ja si pritom neustále v hlave opakujem, že ani neviem, o čom písať. Zážitky z FF sa niekedy nedajú vyjadriť slovami, mne by celkom stačilo, aby som vám napísala, že si to všetci musíte ísť vyskúšať a zažiť to na vlastnej koži, aby ste celkom pochopili, čo Festival fantázie vlastne je. Ale tak v snahe neporušiť tradíciu a nostalgicky si aspoň trochu zaspomínať na tých skvelých desať dní, ktoré sme v Chotěboři tento rok strávili, som si predsa len otvorila Word aj z iného dôvodu, ako tomu, kvôli ktorému to robím posledný týždeň, a píšem.

Milý denníček,

aj keď by nejeden (nezasvätený) povedal, že každý rok sa na FF chodiť nedá, pretože tam už hádam ani nie je možné vidieť niečo nové, určite to tak nie je. Každý rok totiž cestu tam, pobyt tam a cestu naspäť do reálneho sveta sprevádzajú isté špecifiká, ktoré si budete pamätať, hoci v niektorých prípadoch by ste na to možno radšej zabudli – alebo sa toho ani nezúčastnili. Áno, aj v takom malom priestore, v ktorom sa to celé odohráva, sa môžete neraz ocitnúť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. V sprchách, napríklad. Niektorí zjavne nečítali inštrukcie na stránke, kde sa píše o tom, že sex v sprchách by si mali ľudia nechávať na doma.

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch rokov, teraz sme už nemali výhodu cestovania autom. Keďže sestra to svoje po skončení školy predarovala našej mame (predarovala, to sedí najviac, ale to vážne nie je podstatné), museli sme si zabezpečiť cestu autobusom. Čo už samo o sebe bolo adrenalínové, pretože (s mojou sestrou je všetko adrenalínové) lístky na autobus sa predávajú len niekoľko dní dopredu, takže aj keď sme cestu tam mali zabezpečenú – aj keď ani to sa nezaobišlo bez polemizovania – netušili sme, ako sa dostaneme naspäť. Asi až do pondelka sme to tak celkom netušili. Keď už spomínam cestu tam… Sunny s Tori mali dôjsť asi tri štvrte hodiny pred odchodom autobusu a niekto (vyššie niekoľkokrát zmieňovaná osoba) nás svojím pesimizmom presvedčila, že bude istejšie, ak naše spoločníčky prídu namiesto o piatej už o siedmej ráno. Ja som síce bola šťastná ako blcha, lebo stráviť so Sunny aj päť minút navyše je hotový poklad, no bolo mi jasné, že dievčatá po tej nepríjemnej ceste neboli z mojej túry po pražských pamiatkach príliš nadšené. A nepochybne im tiež chýba ten správny turistický duch, ak pri pohľade na Orloj – ktorý sme vďaka môjmu dokonalému načasovaniu videli aj v pohybe – skonštatujú iba: „A to je všetko?“ Sunny však so svojím novým foťákom nadšene všetko točila (len tie úžasné fotky, ktoré sme spravili, sa cestou niekde stratili *Michelle sad* a nikto nevie kam a ako, takže záhada ako Bermudský trojuholník).



No a aby toho adrenalínu nebolo málo, vďaka môjmu skvelému načasovaniu (ehmsarkazmusehm) sme skoro nedorazili načas na autobusovú stanicu, kde na nás už netrpezlivo vyčkávala moja sestra. Medzi naším ranným výletom a cestou do Chotěboře totiž bola ešte návšteva obchodu a niekoľko hodinové posedávanie na gauči (plus sledovanie Warm Bodies, meh). Keďže sme ale z bytu odchádzali ako posledné, musela som sa postarať o celý zoznam povinností, z ktorých jednou bolo zastaviť vodu. Keď mi to brat deň predtým ukazoval, robil to so slovami – parafrázujem: „Ale neuťahuj to príliš, lebo ono to potom buchne a začne tiecť“. Neviem, ako vy, ale ja by som len nerada vytopila cudzí byt, takže som z toho mala bobky a to uzatváranie vody mi trvalo tak dlho, až sme prišli neskoro na zastávku a najbližší bus šiel o pätnásť minút. Napätie medzi nami v tej chvíli rástlo a predpokladám, že ani Tori a ani Sunny zo mňa nemali radosť. Predsa len šli do Prahy skorším busom, aby sme určite stihli posledný spoj, ktorý nás mohol na FF v ten deň doviesť, a kvôli mne sme to skoro nestihli. V metre som odpočítavala každú minútu, no napokon sme dorazili na stanicu – teraz neviem presne či 10 alebo 15 minút pred odchodom autobusu. Rozhodne môžem teda povedať, že už prvý deň sa rovnal ohromnej zábave (aj keď iní by mohli protestovať).



Do Chotěboře sme dorazili okolo siedmej, zaregistrovali sa a vybrali sa pátrať po nocľahu. Tretí rok sme sa dostali z telocvične znovu do triedy – ktorú sme však spočiatku ani nemohli nájsť. Ani by mi to naše túlanie sa po škole nevadilo, ak by sme so sebou všetky štyri nemali tie stokilové záťaže. Áno, preháňam, ale nám to tak v tej chvíli seriózne pripadalo. Náš neskorší príchod zapríčinil, že sme nespali pokope, ale medzi našimi dvoma a ich dvoma nafukovačkami ležala jedna (trochu chrápajúca) pani. Až na tri či štyri (z deviatich) noci sa mne osobne spalo dobre. Partia v našej izbe mala však vo zvyku vysedávať a hulákať na chodbách, čo jednému na spánku príliš nepridá. Možno by sme sa mali poučiť a nechodiť spávať tak skoro. Alebo radšej nechodiť spať vôbec?

Keď došlo na rozkladanie nafukovačiek, opäť sme nemohli nájsť pumpičku a tak sme sa vo veľkom pustili do fúkania našich provizórnych postelí pľúcami. Pravdaže, sotva som ja tú svoju mala hotovú, dorazila k nám nová spolubývajúca, ktorá mala elektrickú pumpičku! Oh, aká náhoda! Len keby to mne v tom momente už nebolo jedno. Sunny to však po pár dňoch aj tak vzdala a nakoniec spala na zemi. Ak si niekto z vás práve povedal „ah, to chúďatko“, nemuseli ste. Spala tam dobrovoľne a ešte tvrdila, že sa jej to páčilo viac ako spať na nafukovačke. No keďže bude dotyčná tento článok čítať, nemôžem napísať, čo si o tom myslím ja [:P]. Z prednášok sme toho v piatok veľa nestihli. Zašli sme si snáď iba na jednu – alebo aspoň jednu si pamätám. Pôvodne to malo byť premietanie prvej časti Game of Thrones, čo som naozaj chcela vidieť, aby som dostala chuť si to konečne pozrieť, no namiesto toho prednášali o hudbe v Game of Thrones. Nič proti tomu seriálu nemám, ale vážne som tam zaspávala! Neviem, či som sa o tom v reportoch z predchádzajúcich rokov zmienila, no ja zmeny programov fakt neznášam. Na záver sme si ešte skočili na Pottera pozrieť si prvú časť sedmičky, lenže sestre sa chcelo spať, tak sme sa odobrali do postele.



Myslím, že takto detailne a nudne by som mohla opisovať každý náš deň na FF. Teda, pre mňa tie okamihy nudné neboli, lenže ja som cvok a žijem vo vlastnom svete, kde je všetko naruby. A tak len postupne okomentujem to, čo okrem nášho ubytovania stojí za reč (takže vlastne všetko, preto by ste buď mali prestať čítať, ak ste ešte neprestali, alebo si aspoň vezmite prášky na upokojenie).

Tak ako po minulé roky, aj tento sme so sestrou navštevovali predovšetkým prednášky na našich obľúbených líniách. Na prvom mieste stále stojí Harry Potter, hoci tento rok mali zopár problémov s prednášajúcim, ktorý sa nie a nie dostaviť (nanešťastie to bol práve ten, na ktorého „hodiny“ sme sa najviac tešili, takže nás to robilo veľmi negatívne mysliacimi *Michelle sad again*). Zaspomínali sme si na Harryho počas premietania druhej časti siedmeho filmu, hoci ten sme pre zmenu videli asi od polky do konca, a zaskočili sme si aj na premietania A Very Potter Senior Year. Bohužiaľ, ani tam sme nezostali do konca, lebo moje spoločníčky neustále klipkali očami, a keďže som nemala príliš na výber, musela som opustiť Darrenovu úžasnú spoločnosť a ísť spať (*Michelle more angry than sad*). Prútiky sme si tento rok síce vyrábať neboli, ale zato sme si zaskočili na potterovskú Partičku, ktorá bola do-ko-na-lá. Zasmiali sme sa tiež na prednáške o náboženských fanatikoch, ktorí píšu potterovskú fanfiction ako crossover s bibliou; zasnívali sme sa pri fotkách zo Škótska, ktoré so sebou priniesla Tess; a pozreli sme sa aj bližšie na zúbok filmovým trikom v potterovkách.



Našou (alebo skôr mojou?) druhou častou zastávkou bol potom SeriesCon, kde sme chodili predovšetkým sledovať prvé časti z nových (aj starších) seriálov a tiež na ranné vysielanie The Big Bang Theory. Videli sme prvú časť Revolution a tiež Orphan Black – obe seriály by som si raz chcela pozrieť, takže dúfam, že si na ne nájdem čas (a energiu, lebo len máločo prebije moju lenivosť). Ako každý rok, aj tento sme sa naučili zopár nových vecí – ak nefandíte slashu, nechoďte na prednášky o Merlinovi; ak nefandíte slashu, nechoďte na prednášky o Supernaturale; a ak nefandíte slashu, ste divní a možno by ste radšej nemali prichádzať do kontaktu s ľuďmi, ktorí mu fandia, inak vám niekto z nich odhryzne hlavu. Na prednáške „Prečo stále sledovať Glee“, som žiadny dobrý dôvod nedostala, iba som prišla na to, že ľudia tam vonku mimo moju bublinu nemajú radi Brodyho (*Michelle sad once again*) a očividne ani Once upon a time. Sama už síce z toho seriálu ako takého nie som unesená, ale kým je tam Hook, je to pre mňa majstrovské dielo, takže mentálna poznámka do budúceho roku – vyhýbať sa prednáškam o OUT, lebo ak najbližšie niekto povie na Hookov účet niečo akože vtipné, začnem byť agresívna (*Michelle mad*). Ale áno, inak bolo na Festivale strašne veselo.

Zopár prednášok sme si odsedeli aj na FutureCon & MaelströM, v pamäti mi obzvlášť uviazla hodina o facebookových hrách, heh, až sme so sestrou začali polemizovať, prečo sme im my kedysi venovali toľko času (*Michelle ashamed*). Dvakrát sme sa boli pozrieť aj na Fantasy & History a navštevovali sme aj ThroneCone, aj keď tam som snáď bola jedinou osobou, ktorá ani neprečítala knihy a ani nevidela seriál. Možno by som to predsa len mala konečne napraviť.



Neoddeliteľnou súčasťou FF je pre nás, samozrejme, aj NightCon. Aspoň predchádzajúce dva roky to tak bolo, ibaže tento rok som si z NC odnášala veľmi rozpoltené emócie. Ne jednej strane to boli zaujímavé prednášky od redaktoriek Detí noci – Axie a Renči, ktoré nám hovorili o tom, čo sa v súčasnosti medzi urbankami a paranormálkami v českom preklade číta (rozhodne sme si odtiaľ odniesli zopár zaujímavých tipov) a taktiež Twilight/HungerGamesConom, ktorého organizácia bola tento rok zrejme najlepšia. Dievčatá mali prednášky pekne pripravené (aspoň tie, na ktorých sme boli [:D]) a vďaka ich reportom z koncertov Paramore a Imagine Dragons, na ktoré som pôvodne vôbec ísť neplánovala, som si napokon odniesla najviac, keďže teraz mi tu ID hrajú dennodenne. Ak som správne porozumela, tento rok to bol pre Intoxicated Team posledný Con, čo ma núti uvažovať, čím vyplnia NightCon budúci rok. Áno, týmto sa dostávam k dôvodom, prečo sú moje dojmy z NC rozpoltené. Ako šialený fanúšik upírov (a o čosi menej šialený fanúšik vlkolakov) som si vždy myslela, že NC je hlavne o tom, čo na týchto stvoreniach tak milujeme, že sa o nich dozviem niečo, čo ešte neviem, alebo že mi predstavia filmy, knihy, seriály s touto tematikou, ktoré by ma mohli zaujať. Po poslednom roku mám však dojem, že NightCon nie je o tom, čo máme radi, ale skôr o tom, čo neznášame, a čo by sme mohli najviac zdrbať a zosmiešniť. Sama si rada uťahujem z toho, čo nemám rada (na prvom mieste je zrejme Fifty Shades), ale odtiaľ-potiaľ, chlapci a dievčatá. Ak nemáš pádne dôvody, prečo ti kniha pripadá na prd, tak si svoje názory nechaj pre seba. A vykladať niekomu o knihe, ktorej dej si buď nepamätám alebo si ho prispôsobím tak, aby publikum čo najviac pobavil? To je vážne pod úroveň. Snáď sa medzi prednášajúcich NightConu budúci rok dostane viac takých, ktorí chcú rozprávať o tom, čo ich baví, a nielen mať čo najviac anti-Twilight, anti-YA a anti-romance kamarátov.

Fajn, vyventilovala som sa a teraz si dáme na chvíľu pauzu.

Druhú časť reportu, prevažne s fotkami, zverejním niekedy v priebehu budúceho týždňa 🙂

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *