Návrat znudeného študenta – Letný semester 6-8. mesiac

Návrat znudeného študenta – Letný semester 6-8. mesiac

Včera si tak sedím, pozerám do poznámok z ruštiny, a uvažujem nad tým, čo všetko by som chcela robiť, no nemôžem, pretože sa musím učiť. Dnes si tu tak sedím, pozerám do blba a uvažujem nad svojím dnešným testom z ruštiny a tiež nad tým, o koľko lepšie by to mohlo dopadnúť, ak by som menej uvažovala nad hlúposťami a viac sa učila. Výsledkom môjho myslenia je tento nezmyselný report, ktorý som v troch rozličných častiach mala napísať už vo februári, i v marci a taktiež teraz, na konci už v poradí ôsmeho mesiaca môjho druhého znudeného ročníka. Ale čo nebolo, sa už dodatočne spraviť nedá, preto ponorená v značne nostalgickej nálade prichádzam s týmto… Hm, hovorme tomu článok.

V poradí štvrtý semester môjho vysokoškolského štúdia začal rovnako ako tie tri predchádzajúce – zhonom, chaosom, zmätkom, nedorozumeniami, nadávaním… A tak ďalej. Keďže sme rozvrh mali hotový ráno o šiestej v deň nástupu do školy, všetci z toho boli nervózni. Výsledok však bol relatívne fajn – a ak nie fajn, tak to bol minimálne značný posun k lepšiemu oproti zimnému semestru. Školu síce máme stále od pondelka do piatku, no aspoň nemusím cestovať do Prešova už v nedeľu. Plus sa nám tam pekne črtala voľná streda. Navyše sa nám podarilo prehodiť si utorkovú ruštinu z ôsmej hodiny rannej na desiatu hodinu predobednú, čiže som nebola nútená vstávať už o šiestej, ale až o siedmej, prípadne o pol ôsmej (podľa nálady a stupňa lenivosti), čo som považovala za ohromný úspech.

Aby sme sa však nenudili tým, že budeme iba všedne navštevovať školu a sporadicky plniť nejaké úlohy, priplietlo sa nám do toho hneď niekoľko adrenalínových zmien. Piatkové blokové výučby sa týkali iba februára a začiatku marca, pretože naša prednášajúca mala na zvyšok semestra iné plány, v dôsledku čoho nás prvá skúška čakala už v druhom mesiaci. A hoci to znamenalo, že v skúškovom období budeme mať o jeden predmet menej, učiť sa mi tak skoro po poslednom ukončenom skúškovom rozhodne nechcelo. Tak to napokon aj dopadlo. Moja spokojnosť s testom bola iba päťdesiatpercentná a nijako ma to nenavnadilo na ďalšie učenie sa. A isté je, že táto nechuť sa ma drží ešte aj teraz.

Ďalší adrenalín som si spôsobila sama, keďže som kdesi, od kohosi, akosi nejako chytila bacila, ktorý ma skolil na celý týždeň. To, čo na začiatku vyzeralo ako chrípka, sa neskôr prehuplo do zápalu, a ja som tak či tak skončila na antibiotikách. Rada hovorím, že tá dostatočne nedotiahnutá skúška bola spôsobená aj týmto mojím ochorením. Viete, aby som zo seba mala lepší pocit. Nanešťastie to funguje iba z času na čas. Práve teraz však rozhodne nie.

No a zatiaľ čo som ja bojovala so svojou chorobou, iná choroba skolila aj jednu našu prednášajúcu, ktorú sme potom následne štyri týždne nevideli. Človeka by to vôbec neštvalo, rozhodne sa nejedná o osobu, na ktorú by som sa pozerala s radosťou, ale… Tak nejako sme sa spoliehali, že na hodinách dostaneme vysvetlenie, aké myšlienky v sebe vlastne nesú tie knihy, ktoré sme boli nútení tento semester čítať (hovorím tomu knihy, ale vo väčšine prípadov to bolo iba čosi divné, značne depresívne, miestami nechutné, plné sexu, samovrážd, vrážd a ešte väčšieho množstva smrti… Ja tomu jednoducho hovorím „slovenské utrpenie“ namiesto „slovenskej literatúry“). Naše (ne)znalosti boli iba včera na hodine otestované a… No, postúpila som ďalej ku skúške. Že to neznie optimisticky? Asi to bude tým, že tá skúška bude iba ďalšie veľké-ako-svet utrpenie. A potom že prečo mám taký odpor k slovenskej literárnej tvorbe.

Ale aby som sa vyjadrila aj k niečomu veselšiemu… Viete, na čo mám naozaj talent? Na komolenie. Nie len že som uzákonenie prvej spisovnej slovenčiny hodila na rok 1987 a uzákonenie druhej slovenčiny na 1943 (ak nemáte vedomosti, kedy bola slovenčina uzákonená, buďte si istý aspoň tým, že to rozhodne neboli roky 1900 a vyššie) a rok 1832 som z akéhosi dôvodu zapísala do poznámok ako rok 1983 – áno, tú deviatku moje prsty až priveľmi zbožňujú, ale okrem tohto mám dar komoliť aj mená a názvy. Slovenských autorov Bednára, Tatarku a Štepku som premenovala na Debnára, Tatranku a Štetku (za čo mi spolužiačka nadáva, pretože sa bojí, že to tak na budúcotýždňovej písomke aj napíše) a ešte aj „slávnu“ Válkovu Smutnú rannú električku som prekrstila na Smutnú rannú veveričku a Prešovské kolégium sa u mňa zmenilo na Prešovské komédium. Ah, niekedy sú tie komoleniny strašne chytľavé…

Ďalším veľmi zaujímavým faktorom, ktorý značne ovplyvnil chod tohto semestra, bola naša prax. Dostala som od riaditeľa knižnice návrh nielen teda praxovať v našej univerzitnej knižnici (respektíve študovni), ale ešte mi to ponúkli aj ako brigádu. Čiže som si aj tento rok bez prílišnej námahy a snahy našla brigádu (za pár drobných, ale čo človek môže očakávať, keď pracuje 2 a pol hodiny do týždňa, sem-tam ak sa podarí, tak ho vezmú ako náhradu za chýbajúceho zamestnanca). V konečnom dôsledku som teda mala stredu voľnú iba zopár týždňov, ale musím povedať, že mi to vôbec neprekážalo. Práca ma bavila, dokiaľ tam bolo dostatočné množstvo študentov k tomu, aby som mala čo robiť. Horšie to bolo v okamihoch, kedy tam nebol nikto. Vážne. Nikto. Minulý štvrtok som tam výnimočne strávila dokopy šesť hodín, pretože sa vedúca obávala, že príde veľké množstvo ľudí, a ona to tam sama nezvládne. Výsledok? Ak tam za celý ten dlhý čas bolo v tej istej chvíli naraz viac ako päť študentov, tak to odo mňa bude až prehnane optimistické tvrdenie.

Asi toľko by som mohla povedať k výnimočným okamihom tohto semestra. Jedným z jeho najkrajších bodov bolo však februárové stretnutie so Sunny, ktoré som spomínala už v predchádzajúcom denníkovom zázname. Pre tých, ktorí možno zabudli alebo môj predchádzajúci článok z nejakého neznámeho dôvodu ignorovali, opäť dodávam fotografiu tohto úžasného preúžasného narodeninovo-vianočného darčeka, ktorý som od nej dostala.



Oh, ešte by som mohla spomenúť, že som sa po čase zase vybrala na výlet do kina – tentokrát sama, keďže mi nemal kto robiť spoločnosť a tí, čo by aj mohli, tak tí nemali záujem ísť do kina na Hostiteľa. Ehm, áno, Hostiteľa. Hoci som si to vždy plánovala pozrieť nezávisle od toho, či si prečítam alebo neprečítam knihu, dopadlo to tak, že som to jednoducho musela vidieť v kine a stihla som akurát jeho posledné premietania. Knihu som dopočúvala v nedeľu (môj otec je maniak na audioknihy, takže ma nimi zásobuje a podivuhodné je, že mi odporučil práve Hostiteľa), no a v pondelok o štvrtej som už sedela vo vyľudnenom kine a užívala si pohľad na film (respektíve Jaka Abela alebo ak chcete, tak Iana *hurá pre ďalšieho super Iana*). Trošku som sa z toho príbehu scvokla, ibaže moja aktuálna mánia, ako možno viete, sa ešte stále krúti okolo istého kapitána, čiže tá Hostiteľovská obsesia si rýchlo zbalila svoje veci a odišla oxidovať do inej stanice. Našťastie?

Týmto by som to asi uzavrela, než ma chytí amok a začnem svojho kapitána ospevovať vo veľkom… Ups, neskoro… #Attempting to STUDY, but getting highly distracted by Captain Hook and his perfect smile

A keďže ma tento týždeň čakajú ešte tri skúšky, poďte si spolu so mnou zaspievať…

What doesn’t kill you makes you stronger… la la la la… la la… la…

Nie?

Okej, už som ticho.

-_-

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *