Denník študenta 2011-2014

Návrat znudeného študenta – Zimný semester: 3. mesiac

Ste prekvapení, že novembrový článok prichádza skôr, než s dvojmesačným oneskorením? Ja tiež! Pravdou je, že som si tento príspevok napísala dopredu zároveň s tým druhým a len ho zverejnila s „menším“ oneskorením, aby som sa potom nemusela vyhovárať. Svoje spomienky na november mám ešte relatívne čerstvo v pamäti, preto by bola škoda to nevyužiť. Hlavne by som sa potom zase musela vyhovárať na to isté, čo minulý mesiac, a to by už nebola sranda.

Do novembra sme vhupli relatívne hladko. Až na ten malý detail, že sa v našej rodine dosrala jedna veľmi zásadná vec, ktorá obrátila naše životy pomerne dosť hore nohami. Ale o tom tu hovoriť nebudem. November sa jednoducho začal tým najlepším, čím sa začať mohol, a to krásnymi prázdninami. No keď sa nad tým zamyslím, až taká sláva to zase nebola, lebo som mala kopu práce s pripravovaním novembrových seminárnych prác. Bleh. Ale aspoň som si pospala.

Pravdou je, že na november sa mi to akosi nakopilo. To je zrejme to najhoršie pri vyberaní si tém na seminárne práce – keď si vyberáte podľa témy a nie strategicky podľa rozmiestnenia, dopadne to tak, že máme na každý týždeň niečo, a keďže mi je výhodnejšie si všetko tlačiť doma, musím to písať cez víkend. Čo naozaj poteší, keďže som doma sotva dva dni a vôbec ma nebaví stráviť ich čítaním kníh a písaním seminárnych prác. Ale čo už, dosť bolo ulievania sa, Michelle! Treba sa občas aj učiť.

Na hodiny svetovej literatúry som bola prinútená prečítať si knihu Múr od Jeana Paula Sartra. Čítal ju niekto? Som jediná, ktorej to pripadalo tak trochu na hlavu? Rozhodne už teraz chápem, prečo sa na stredných školách učí väčšinou len o prvej novele z tejto knihy, pretože tie zvyšné by mohli podstatne poškodiť zmýšľanie študentov. Moja prezentácia práce dopadla tak nejako zvláštne, pretože zatiaľ čo ostatným stále skákal do reči svojimi poznámkami, ku mne akosi nemal čo povedať. To ma donútilo myslieť si, že to zrejme nebolo napísané nejako extrémne dobre. Či? Som zmätená! Na to, koľko titulov tí učitelia majú, by mohli byť schopní povedať jednu dve vety o tom, či to bolo napísané dobre alebo na prd. Vážne ma tým dokážu vytočiť.

Ďalším extrémne zaujímavým predmetom na našich knižničných (a informačných) štúdiách je Rétorika a prezentácia, ktorá mi naháňala nočné mory, keď som sa na ňu dívala na rozvrhu. Naozaj nie som človek, ktorý sa dokáže postaviť pred ľudí a o niečom hovoriť. To sa začnem triasť a koktať tak veľmi, že aj to málo, čo viem na sto percent, už neviem ani polpercentne. Na prezentovanie sme mali tému Moja obľúbená kniha. Môj problém číslo jedna bol ten, že som si nevedela vybrať knihu, o ktorej by som mohla hovoriť – vzhľadom k tomu, že väčšina mojich obľúbených kníh sa na takéto prezentovanie, kde vás budú hodnotiť známkou, nehodí (ehm,nighthuntress,ehm). Vybrala som si teda Kroniky Amberu od Rogera Zelazneho (kto nepozná, shame on you) a hoci mám dojem, že ma nikto nepočúval, a že som sa zakoktala až príliš na to, aby to bolo pekné, rýchlo som sa dokázala prinútiť veriť, že je mi to jedno. Hodnotenie dostaneme až po skúške (aby bola zachovaná objektívnosť, a aby sme sa nemohli poučiť z predchádzajúcich prezentácii), čiže o výsledok sa s vami podelím až niekedy v januári.

O čosi problémovejšou bola seminárna práca na predmet Knižnično-informačné služby, keďže to po dlhšej dobe nebola literárna, ale odborná téma. Na začiatku bol problém s jej výberom, potom prišlo rozčuľovanie sa nad tým, prečo som si vybrala práve túto tému a potom zúrenie, že neviem, o čom mám písať. Pravdou je, že som s hodnotením dopadla veľmi dobre (slovné hodnotenie opäť raz príde až počas skúšky), ale bola som z toho nervózna. Budúci semester si už dopredu prezriem všetky témy dopodrobna a nebudem si vyberať len tak podľa oka a podľa toho, ktorý názov sa mi páči. Plus, počas novembra sme mali ešte jednu skupinovú úlohu, kedy sme mali zhodnotiť služby našej univerzitnej knižnice. Myslím, že ma moje spolužiačky, ktoré so mnou boli v skupine, už mali tak akosi plné zuby, ale napokon mohli byť len rady, pretože sme dopadli najlepšie. Áno, nič nie je krajšie, než zdrbať konkurenčnú knižnicu vášho učiteľa, mehehe.

Na záver tu máme predmet Tvorba elektronických dokumentov, ktorá ma počas hodín uspávala a na záverečnom teste vytočila tak veľmi ako už dávno nič iné. Asi najväčšou nevýhodou toho, keď ste rozdelení v jednom ročníku na dve skupiny, je to, že môžete mať rozličné testy. Čo bol tento prípad a mňa to rozhodilo viac než by bolo zdravé. Áno, napokon sme síce dopadli s hodnotením lepšie, než oni (nie som zákerná, ale HA!), ibaže to na mojom pocite krivdy nijako neuberá. Viem, viem, takto to v živote funguje. No to ešte neznamená, že sa s tým niekedy zmierim.

Aby sme samozrejme nehovorili iba o škole, tentokrát vám môžem povedať aj čosi viac. Zrejme najväčším ožiarením tohto mesiaca bolo dlhoplánované stretnutie so SunnyWill. To prišlo práve vo chvíli, kedy som zažila svoje najdramatickejšie internátové obdobie – nie je nič lepšie, ako sa fakt pohádať so sprostými spolubývajúcimi, ktoré sa správajú ako desaťročné deti, a nevedia sa vpratať do kože, a to rozhodne nie iba preto, lebo im mozog zatemňuje alkohol, ale proste preto, lebo sú to ťavy. Bol to okamih, kedy som už naozaj začala uvažovať nad tým, že sa tam budúci semester nevrátim – lenže to, bohužiaľ, nie je také jednoduché, lebo zmluva je zmluva a tá má sprosté pravidlá. Situácia sa už stihla upokojiť, ale ja tam stále nechodím s radosťou. V každom prípade, Sunny mi svojou spoločnosťou veľmi pomohla zlepšiť náladu, takže jej patrí jedno ohromné ĎAKUJEM :)

A čo by to bol za post, keby som nespomenula svoju návštevu kina! Áno, Michelle šla do kina na Twilight: Breaking Dawn II. Možno tú knihu nenávidím, ale tak nejako som tam chcela ísť – šla som spoločne so spolubývajúcou (jednou z tých dvoch normálnych čo sa tam nachádzajú). Minulý rok sme boli na jednotke, preto sme to nejako museli potiahnuť aj na dvojku. Záverečná scéna ma skoro zabila a hádam by to aj mohol byť zaujímavý film, keby… No, keby nemal takú blbú predlohu. Hmm.

Čo dodať na záver? Stay strong, folks!

We’ll take it on together, we’re stronger and we’re better and if there’s a problem–
Ha!
Whatever!