Denník študenta 2011-2014

Návrat znudeného študenta – Zimný semester: 2. mesiac

Ehm, ehm, toľko k mojej schopnosti si veci perfektne načasovať. A okrem toho zisťujem, že je fakt ťažké rozpamätať sa na veci, ktoré sa udiali asi pred mesiacom, hoci ešte počas písania prvého postu som nedokázala myslieť na iné, než na to, čo sa dialo v októbri. Ehm. Som blbec.

Keďže moje spomienky sú v háji, zoznámim vás aspoň bližšie s tým, čo sa vyučuje na Prešovskej univerzite na odbore Knižničné a informačné štúdia v zimnom semestri druhého ročníka. Určite vás to všetkých nesmierne zaujíma a koho to nezaujíma, ten bude aspoň o čosi múdrejší – možno napríklad o fakt, že ísť študovať knihovníctvo občas nie je taká sranda, ako by ste si boli mysleli. Teda, rozhodne to nie je ten najťažší študijný odbor pod slnkom, ale štve ma, keď si ľudia myslia, že je to v podstate iba odbor pre debilov. Pretože ak áno, zrejme som niečo horšie než to, keď začínam mať pocit, že občas by bolo jednoduchšie si otrepať hlavu o stenu, než učiť sa.

Tak vezmime si to postupne a veľmi rýchlo, než sa začnem hrať na besného psa.

„Neviem, či by nebol vo väčšom bezpečí zavretý v klietke s hladným medveďom než s tebou.“
„Chceš tým povedať, že som nebezpečná?“
„Nie, besný pes je nebezpečný. Ty si šialená.“

(Nie je zdravé spomínať si na hlášky z vlastných príbehov :D)

Kritický bod zimného semestra číslo jedna: Ruština. Ako presvedčite učiteľa o tom, že ju neviete, keď on je už stopercentne rozhodnutý, že ju viete, lebo ste ju mali v šiestom ročníku na základnej škole? Ťažko. Z nejakého veľmi iritujúceho dôvodu sa naša ruštinárka rozhodla, že chce mať v triede niekoho, kto tú ruštinu ovláda – a ten, kto zdvihol ruku (ja blbec), že ju kedysi mal, tak ten mal zároveň aj smolu. Prvé tri týždne s ňou boli katastrofálne, pretože si nechcela dať vytĺcť z hlavy tú svoju smiešnu predstavu a ja som medzitým skoro prišla o nervy. Ale ona sa upokojila. Našťastie. Neviem, ako by to dopadlo, ak by nedospela k pochopeniu, že týmto prístupom si nič nevyčaruje.

Aby toho nebolo málo, ruštinu máme hneď v dvoch predmetoch. Respektíve len azbuku. Hovorí sa tomu Transliterácia a transkripcia, kedy prepisujeme texty z azbuky do latinky. Nie, ani po dvoch mesiacoch v tom nevidím žiadny význam, keďže nejde o preklad textov, ale iba o doslovné prepisovanie ruskej (bieloruskej, ukrajinskej, bulharskej, srbskej a macedónskej) azbuky do latinky. No pravdou je, že je to zrejme najpohodovejší predmet, aký sme tento semester schytali. Žiadna hodina mi neubieha tak rýchlo ako táto. No keby sa niekto pozrel na tie texty v našich zošitoch, myslel by si, že trpíme nejakou ťažkou psychickou poruchou.

Samozrejme nám popri novej ruštine zostávala aj stará angličtina, ktorá tento rok naozaj nabrala na obrátkach… na prvých hodinách – mizivé množstvo informácii mojich spolužiakov prinútilo novú pani vedúcu ubrať na píle a zmierniť hodnotenia. V dôsledku čoho mi milo oznámila, že ak sa nechcem nudiť, tak na jej hodiny chodiť nemusím. Ale ja som poctivý študent a angličtina je často najvtipnejší predmet, ktorý máme. Nemusím si nosiť pomôcky, moje mozgové bunky netrpia fyzickým ani psychickým týraním a okrem toho ma baví neustále vyrušovať spolužiačku hláškami z The Big Bang Theory.

Takže zatiaľ čo niektorí nemajú žiadne jazyky, ja mám hneď dve. Angličtina je v pohode, ale na ruštine mám problém sústrediť sa, pretože si vždy spomeniem na Vampire Academy. Prekliatie. Okrem toho mám dojem – ktorý je pravdivý – že moja výslovnosť je taká smiešna, že by som sa mala zahrabať pod zem. Uuuuf.

Ako som už spomínala, svetová literatúra ma tento semester príliš netrápi, hoci náš pán vedúci zakaždým tvrdí, že by bolo fajn, keby sme to mali prečítané. Keby sa nám chcelo. Na druhej strane, kde ubudlo klasiky, tam pribudlo rozprávok. Možno ich nie je ani tak viac než minulý semester, skôr sú o nejakých sto strán dlhšie a čítať sto strán o brrr, cink, bang, šuch-buch, oj, auuu, čim-čim, čvirik, kopŕc, brekeke, dú-dú-dudi-dú… To rozhodne zábavné nie je, už som len očakávala okamih, kedy ma odvezú do matracmi vystelenej miestnosti. Ešte že som si na seminárnu prácu vybrala Alicu v krajine zázrakov, ktorá sa nie len že dobre čítala – keďže som ju mohla čítať v angličtine a vyhla sa tak utrpeniu, ktoré predstavovalo čítanie v slovenčine – ale prekvapivo som so svojím výsledkom bola aj spokojná. Možno nie som až také teliatko, ako som si bola myslela.

Predmetov máme samozrejme viac, ale pravdou je, že v októbri sa nijako výrazne nepredstavili, preto si ich opis aj s mojimi prídavnými super-zážitkami predstavíme v novembrovom článku, ktorý snáď príde skôr. Ja viem, som vtipná.

Žeby sa u mňa niečo výrazné dialo aj mimo školy? Ani nie. Naozaj, len prežívam zo dňa na deň, čakám na nejakú zaujímavú udalosť – väčšinou sú to však len rozčuľovacie udalosti, ktoré ma privádzajú do zúfalstva. Kvôli škole sa nemôžem poriadne venovať písaniu: po prvé mi to na internáte príliš nejde, po druhé som sa zasa ponorila do editácie a tá ma v prevažnej väčšine času skôr nebaví ako baví, ale snažím sa s tým niečo spraviť, pretože niekto čaká na pokračovanie a ja nechcem byť zlá. Pre školu zanedbávam ešte aj svoj milovaný web, na ktorý len raz mesačne pribudne niečo kvalitné (respektíve „kvalitné“) a ja by som z toho aj bola nešťastná, ak by som na to mala čas. A ak by sa mi chcelo.

Hádam najväčším októbrovým plusom, ktorý ešte stojí za zmienku, bolo objavenie fantasy čajovne, ktorá sa nachádza priamo v Prešove a dokonca iba nejakých 10 minút od našej školy! So spolužiačkami tam chodíme vždy, keď sa dá – obdivujeme ohromnú zbierku fantasy kníh, ktoré majú vo svojej knižnici, hráme sa ohromné spoločenské hry, ktoré ma v spomienkach stále prenášajú na Festival fantázie a pijeme čajíky. Ešte zopár návštev a možno sa aj zo mňa stane čajíkový maniak. Milujem to miesto!

No… To je asi všetko. Život ide ďalej, a tak by ste mali ísť ďalej aj vy. Aj ja. Všetci!

Do konca sveta!