Festival fantázie

Festival fantázie 2012

Povedala som si, že je konečne načase spísať svoj report z tohtoročného Festivalu fantázie. Viem, že obvykle ich ľudia zvyknú písať hneď po návrate – prípadne v krátkom čase po návrate, ale mne vždy všetko trvá a ak by som sa pridala k väčšine, bola by som na seba naštvaná. Takže k vám prichádzam s viac než mesačným omeškaním a celkovo deravými spomienkami, ktoré sa pokúsim čo najviac obkecať.

Po minuloročných skúsenostiach sme sa so sestrou rozhodli rozšíriť počet dní, ktoré na FF strávime, na celých desať dní – teda aspoň v mojom prípade, keďže sestra bola nútená prerušiť na tri dni dovolenku kvôli práci. Ale aby nám na festivale nebolo smutne a osamelo (nie žeby tam nebola ďalšia tisícka ľudí), musela som dosiahnuť toho, aby nám spoločnosť robili dve slečny. Priznávam, že som spočiatku o ich pevnom rozhodnutí pochybovala, ale SunnyWill napokon predsa len nesklamala malé dieťatko poskakujúce v mojom vnútri a spolu so sestrou Tori sa rozhodli stráviť krásnych desať dní na Festivale Fantázie 2012 pekne so mnou! Určite to po pár dňoch oľutovali, ale už len z úcty ku mne sa rozhodli nedávať to príliš najavo.



Cesta na festival prebehla hladko, horšie to bolo so zaparkovaním auta, ktoré sme napokon museli nechať pri budove gymnázia, zatiaľ čo my sme skončili ubytované na základnej škole. V telocvični. Obvykle nerada trávim čas v telocvičniach, ani keď musím, nieto ešte dobrovoľne. Ale fajn. Prispôsobili sme sa. A až na ten malý detail, že sa tam ráno už nedalo dýchať, keďže všetky okná boli zatvorené a ľudí tam bolo viac než dosť, sa to dalo prežiť. Prvé momenty boli ale pravdaže najkrajšie, hlavne keď sme sa pokúšali prísť na to, kde sa tam svieti. Prehľadali sme v tej telocvični každý kút, kým sme našli vypínače, ktoré boli v skrinke na chodbe. Kto by to bol čakal. Zážitkom bolo taktiež aj každodenné cestovanie do spŕch, ktoré sa nachádzali v úplne inej časti školy – čo ma nútilo zamýšľať sa nad tým, akým spôsobom bola tá podivná budova postavená a akú radosť z jej navštevovania musia mať jej študenti. Komu treba telocvičňu, keď sa človek zapotí už len pri prechode z jedného konca budovy na druhý? Nezabudnuteľnou sa stala tiež noc, keď sme sa vracali z kina a do postele sme sa kvôli dlhému radu v sprchách dostali takmer až o tretej.

Ah, ubytovanie ale pravdaže na Festivale fantázie nie je to najpodstatnejšie. Veď najpodstatnejšie je… Keby som dostala euro za každý moment, kedy sa ma na to niekto „zvonku“ opýta, bola by som aspoň stovkár. Na FF je jednoznačne podstatné úplne všetko, ale to človeku, ktorý každý film opisuje slovami „zase tie tvoje svetelné meče“, asi stačiť nebude (to má byť odkaz na nášho brata, pre ktorého sú všetko svetelné meče). Nikto to skutočne nepochopí, kým tam nie je, kým nenasáva tú energiu, nevidí tých ľudí, necíti tú ohromnosť, ktorá vzduchom poletuje. Je to ako návrat na domovskú planétu. Určite sa nejako takto cítil aj ET, keď doma konečne vzali jeho telefonát a človek náhle tiež omnoho lepšie chápe, prečo bolo Alfovi za Melmacom tak veľmi smutno.



I keď sme toho prvý deň veľa nestihli – hoci tam v podstate ani nebolo čo stíhať – druhý deň sa nám to pekne rozbehlo. Už pri raňajkách som si pripadala, akoby medzi rokom 2011 a 2012 ubehlo sotva pár hodín a nie celý rok. Veľmi rýchlo sme so sestrou nasadli na náš prednáškový vlak a nezastavili sa až do večera. Sunny s Tori si pravdaže tiež šli po svojom, aj keď NIEKTO mi veľmi energicky tvrdil, že on sám nikam nepôjde, pretože by sa tam stratil. V prvých dňoch sme sa skutočne viac míňali než stretávali. No možno to napokon bolo aj dobre, pretože dievčatá aspoň nemali možno príliš skoro prísť na to, aký otravný človek ja naozaj som a zrejme aj vďaka tomu sa do konca festivalu nestihli zblázniť. Po tomto roku už určite môj titul „tá najotravnejšia“ určite nikto nebude spochybňovať. Mua-ha-ha.



S akými-takými skúsenosťami s niektorými prednášajúcimi a niektorými tematikami, sme boli omnoho obozretnejšie pri vyberaní prednášok a osobne si myslím, že sme dopadli celkom dobre. Sama si nespomínam, žeby ma niečo vyslovene nebavilo – hoci občas zaujímavosť témy zabíjal neustále sa chechtajúci prednášajúci, ale nie sme žiadne padavky, aby sme aj toto nedokázali vydržať. Možno so zaťatými zubami, ale vydržali sme. Z malého počtu prednášok k Supernaturalu sme si vybrali iba jednu, ktorou sme to celé začali; oblúkom sme sa vyhli témam týkajúcich sa The Vampire Diaries a ja osobne som objavila čaro SeriesConu. Dozvedela som sa o množstve seriálov, ktoré si možno raz v budúcnosti pozriem a pravdaže mi v rámci SC neunikli ani nejaké tie prednášky o Glee. Vlastne si nie som istá, či to nebola len jedna, ktorá sa týkala Darrena Crissa. Mimochodom, jupí! Sunny a ja sme z toho boli celé vytešené, zatiaľ čo naše sestry si nás prezerali s nadvihnutými obočiami a určite spochybňovali našu normálnosť, keď sme si spoločne s ostatnými ľuďmi v miestnosti spievali piesne z A Very Potter Musical. Ale tak… seriózne. Dá sa tomu odolať? Nedá! A preto sme si spoločne „I gotta get back to Hogwarts“ spievali počas každej voľnej chvíle, čím sme Tori naozaj kvalitne pílili uši. Veľmi zapamätateľné zo SC boli tiež prednášky o najsexy hercoch vo filmoch a seriáloch. Tak dobre som sa hádam nikde inde nenasmiala. Poznámky pána prednášajúceho ma dorážali, skratku TJJMAJ už nikdy nedostanem z hlavy, a kto by sa nerád celé dve hodiny pozeral na pekné videá a ešte krajšie fotky slávnych fešákov. Nespomínam si, kto vyhral u filmových hercov, ale u seriálov sa číslom jedna stal Bradley James (tiež známy ako Artuš z Merlina, kto súhlasí?)

Zvyšok času nám vypĺňali ohromné prednášky na PotterCone, Fantasy & History a samozrejme veľmi dôležitý je i NightCon. Čo sa týka PotterConu, konečne som dostala možnosť vyrobiť si svoju vlastnú čarovnú paličku (jupí) a už teraz zbieram nápady na tú, ktorú si vytvorím budúci rok. Zapamätateľnou bola prednáška o astrológii, Potterovi v iných jazykoch a siedmom filme, ktorú mal náš najobľúbenejší prednášajúci na FF vôbec. V rámci PotterConu sa tento rok nachádzala aj beseda a autogramiáda s herečkou Nataliou Tena, ktorá tam strávila minimálne štyri dni. Na besedu som sa nedostala a mala som tú smolu, že som nebola ani na prednáške, kde sa nečakane objavila, ale podarila sa mi aspoň tá autogramiáda – respektíve fotenie – a tak mám s predstaviteľkou Nymphadory Tonksovej aspoň fotku a ušiel sa mi aj podpis, aj keď som si ho nezaplatila. Milé, že? Navyše, po skončení jednej besedy som stála vo dverách a nakukovala dnu, aby som zistila, čo sa tam vlastne deje, keď okolo mňa čosi odrazu prefrčalo. Až keď som uskočila na stranu a obzrela sa, som zistila, že to bola vlastne samotná Natalia :laughing:




Program Fantasy & History pre nás so sestrou aj tento rok predstavoval zadné vrátka, ktoré len málokedy sklamali. Prednáškam V době čarodějnic sme sa aj tento rok vyhli, pretože ju opäť dávali až prehnane skoro, avšak dozvedeli sme sa čosi o ženách v stredoveku (nikdy som nebola šťastnejšia, že tam nežijem) a zašli sme si aj na prednášku o Diablovi a o Satanovi. Obe boli pripravené pomerne slabo, ale zakaždým sa tam rozbehla krásna debata, ktorá sa počúvala skutočne dobre. Plus, počas čakania na prednášku o Satanovi som sa dobre zasmiala, keď sa jeden dotyčný spýtal dvoch dievčat na čo čakajú a oni silno poeticky odpovedali, že čakajú na Satana. No nezasmej sa :laughing:. Tento rok sme tiež navštívili dve prednášky na MaelströM: Ateistický humor a Náboženstvím do hrobu. Pri prvej si autor vystačil s obrázkami, druhá sa mi nezdala dobre pripravená – dotyčný patrí očividne k ľuďom, ktorí majú svoj zarytý názor a neradi sa o ňom dohadujú, čo za dobrú vlastnosť u prednášajúceho nepovažujem. Takže sa i tuto rozviedla vášnivá diskusia, ktorá vám ani nechce dovoliť opustiť miestnosť, aj keď by ste už dávno mali byť niekde úplne inde. To mám veľmi rada. Menej, ak sa fakt ponáhľame.

Posledný, ale vôbec nie na poslednom mieste, je NightCon. Moje sklamanie z neho bolo o čosi menšie, možno to bude tým, že sme sa – ako som už spomínala – vyhli prednáškam, ktoré by mohli uškodiť našej nálade. Z pomaly upadajúceho SlayerConu sme narazili viac-menej iba na výber toho naozaj dobrého a pekne sme si zaspomínali na staré dobré Buffy-časy. Novinkou bol Hunger Games Con, ktorý mi bol viac na škodu ako na radosť, keďže som sa toho dozvedela omnoho viac než by som chcela (dôvodom sú tie dve mnou doposiaľ neprečítané pokračovania). Ale za to si môžem sama. V konečnom dôsledku to však mali dievčatá pripravené pekne a s prednáškami som bola spokojná. Zúčastnili sme sa aj nejakého toho kvízu, dozvedeli sa o nových YA knihách (o ktorých som už vlastne vedela) a sem-tam niečo vyhrali. NightCon-u však ešte stále chýbajú poriadne upíro-vlkolačie prednášky, ktoré by stáli za to. Posmievanie sa Twilightu im na vypĺňanie priestoru nebude fungovať večne. Zaujímavosť na záver: Dozvedela som sa, že som nekromantická zombie (viz. knihu Ako sa stať zombie, o ktorej sa hovorila na nejednej prednáške) :laughing:




K FF pravdaže patria aj nejaké tie filmy. Tento rok bol program v kine viac ako nabitý a polovicu z toho, čo sme vidieť chceli, sme i tak nevideli (Avengers či Underworld). Ale zato sme stihli obidve Snehulienky, Mužov v čiernom III. (dokonalé!), Hunger Games (ktoré som v podstate prespala) a neunikli nám ani Dark Shadows s Johnym (McDonald do hrobu! Mefistofeles vládne svetu!) a nie som si istá, ale zdá sa mi, že sme boli aj na poslednom Potterovi (toľko k mojej deravej pamäti). Pred odchodom sme si zaskočili aj na zadarmovú Cestu na tajuplný ostrov (bolo to celkom vtipné, plus Josh!). Rozhodli sme sa tiež navštíviť aj Večer fantázie 2012, kde sme sa skvelo zabavili a mali možnosť vidieť amerického spisovateľa Davida Weber (nie žeby som tušila, kto to je). Menej ako minulý rok, no i tentoraz sme si z času na čas odskočili ku stolovým hrám, predovšetkým posledný deň sme pred odchodom strávili pekne dlhý čas hraním hry Noční lovci (najúžasnejšia stolová hra na svete, len tak medzi nami). Nakúpili sme si placky, pršiplášte, tašky, kľúčenky, proste všetko, čo nám chýbalo do zbierky, a v posledný deň iba veľmi neochotne opustili Chotěboř v nádeji, že sa tam budúci rok vrátime. A potom znovu. A znovu. A znovu…




Počas festivalu sa udialo aj zopár stretnutí s ľuďmi, ktorých človek ako ja obvykle stretáva len na internete. Čo mi pripomína… Leca, tú našu fotku by si mohla posunúť aj ďalej mojím smerom, keďže som nemala príležitosť cvaknúť si ťa sama :laughing:. Inak mi určite nikto neuverí, že som ťa naozaj videla! Budúci rok počítam s tým, že sa mi podarí zlákať ďalších ľudí, pretože Festival fantázie je jedno z najohromnejších miest na dovolenku (ak samozrejme nemáte možnosť cestovať do Ameriky, Anglicka, Japonska či Číny, vtedy by som vám uverila, že ste videli čosi možno zaujímavejšie než ja :P) a ja sa tam plánujem vracať, až kým nenastane koniec sveta. Ehm. Teda až ten, ktorý nastane po tomto roku.

Týmto ukončujem svoj festivalový report a… stay tuned!