• Autor: Cassandra Clare
• CZ/SK názov: Město z kostí / Mesto kostí
• Séria: The Mortal Instruments, prvý diel
• Jazyk: eng, cze, sk

Prvý diel jednej z nepochybne najpopulárnejších sérii – The Mortal Instruments – som si kúpila na podnet mnohých recenzistov, ktorí ju vychválili do nebies (a ešte vyššie) – predovšetkým toho slávneho preslávneho Jacea. Naozaj som si od toho sľubovala veľmi veľa, vlastne som predpokladala, že sa z toho hneď stane moja ďalšia mánia a ja sa nebudem v čítaní schopná zastaviť. Ibaže… nič také sa nestalo. Neviem kde, ale niekde určite, sa cestou niečo, neviem čo, pekne pokazilo a ja nechápem, čo je na tej knihe tak zamilovania hodné. Fajn, teraz možno trochu preháňam a fanúšikovia, ktorí náhodou čítajú túto recenziu, nechápu, o čom to meliem. Ale to nič, nebojte sa, ja len občas veľmi rada preháňam.

Príbeh písaný v tretej osobe sa prevažnú väčšinu knihy sústreďuje na šestnásťročná Clary Fray, ktorá sa stane svedkom vraždy spáchanej troma teenagermi. Alebo to tak aspoň na prvý pohľad vyzerá. Následne totiž zisťuje, že to nie sú iba takí obyčajní teenageri, a že ani ona nie je tak úplne obyčajnou ľudskou bytosťou alebo takzvaným mundane (knihu som čítala v angličtine, takže naozaj netuším, aký je český preklad tohto výrazu), ale patrí k skupine bojovníkov s démonmi prezývanými Shadowhunters. Toto zistenie sa jej náramne hodí, pretože práve v tom čase sa zlý ex-lovec tieňov Valentine rozhodne uniesť jej matku, aby z nej vytiahol jednu veľmi dôležitú informáciu. Clary sa teda pridá k lovcom, ktorí jej ponúknu svoju pomoc. Ibaže pri pátraní po svojej matke toho vypátra omnoho viac, než s čím na začiatku počítala…

Ako som už vyššie spomínala, po tom, čo všetko som o Nástrojoch smrti počula, som od toho skutočne čakala veľmi – ba až extrémne – veľa. Na prvý pohľad to rozhodne nepôsobí ako obyčajná klasická paranormálna romanca, čo som brala ako príjemné osvieženie – ako sa to vyvinie ďalej, to momentálne netuším. Rozhodne sa mi páčilo, že sa autorka viac než na vzťah ústrednej dvojice sústredila na samotný nadprirodzený svet, ktorý sa mi celkom páčil, hoci v niektorých momentoch mi to pripadalo ako Harry Potter zasadený nie medzi čarodejníkov a prostredie Rokfortu ale medzi démonov a do obrovského kostola, kde lovci na noc ukladajú svoje hlavičky. Ak to ale vezmem koldokola, svet, ktorý Cassandra Clare vytvorila, sa mi páči. Páčia sa mi runy, páčia sa mi jej démoni, páčia sa mi jej lovci… až na Jacea.

Často sa mi stáva, že hlavnú hrdinu som už po prvej časti nútená zaradiť do kategórie nudná alebo otravná. Clary sa výnimočne nedostala ani do jednej z nich a zostala niekde medzi neutrálna a dobrá. Z času na čas možno trochu zabednená, ale pri konverzáciách s Jaceom sa nenechala odbiť jeho vraj vtipnými poznámkami. A to sa mi na nej páčilo. Čo sa všetkými obľúbeného Jacea týka, úprimne, nie som si istá, čo napísať, aby ma za to niekde nesprdol. V celej knihe mal drahý lovec len jediný svetlý moment – a to keď sa pohľad na chvíľu presunul z Clary práve naňho, vtedy som si ho bola takmer schopná obľúbiť, ak by tá scéna trvala ešte o niečo dlhšie. V ostatných častiach už ale bolo sucho. Jeho „na všetko mám odpoveď“ momenty ma otravovali, chvíľami mi pripadal vážne otravný, ako väčšina hlavných hrdiniek ktorýchkoľvek iných kníh a jeho správanie v záverečných scénach som buď nepochopila alebo sa správal naozaj nepochopiteľne. Svoj obraz si vylepšil aspoň tým, že sa ku koncu spamätal. No a čo sa týka vzťahu Clary a Jacea, netuším ako to autorka neskôr vysvetlí alebo sa z toho vykrúti, ale toto bolo tak trochu na hlavu. Hádam, že jedine tá túžba po vysvetlení ma ťahá dopredu a núti ma chcieť čítať aj pokračovanie. Pretože nájsť si to na internete by už nebolo ono.

V City of Bones si moju pozornosť z postáv nezískal takmer nikto. Netvrdím, že sú to všetko hneď zlé postavy, ale na mňa nezapôsobili. Clarin najlepší priateľ Simon patrí medzi „ja ju milujem, tak prečo ona nemiluje mňa“ postavy, ktoré mi lezú na nervy. Nemám rada hrdinov, ktorí si myslia, že ich jednostranná láska úplne stačí, a keď si uvedomia, že to tak možno celkom nebude, urazia sa. Medzi pre mňa omnoho zaujímavejšie postavy patria súrodenci Isabelle a Alec, ktorých ak by v knihe bolo ešte viac, nenahnevala by som sa, a potom samozrejme veľký čarodejník Magnus. No medzi mojich najväčších „obľúbencov“ z tejto knihy patrí starý známy Clarinej matky, Luke. Prečo? To netuším. V každom prípade pevne dúfam, že sa z neho nevykľuje niečo zlé, pretože to by som autorke neodpustila. Nemám rada, ak sa z mojich obľúbených (alebo takmer-obľúbených) postáv stáva niečo, čo som nečakala. Nerada zažívam sklamanie vo vlastnom odhade.

Aký je teda môj záver? Čakala som čosi a dočkala som sa čohosi iného. Moja chyba? Chyba knihy? To tipovať nedovoľujem. Chápem, že táto kniha, respektíve celá séria, si dokázala získať množstvo fanúšikov, pretože to nie je úplný brak – i keď niekedy si aj ten brak (ehmupírskedenníky) dokážu nahrabať extrémne množstvo fanúšikov a ja netuším, kde ich nahrabali –, a možno k nim po druhej časti budem patriť aj ja, pretože do City of Ashes vkladám isté nádeje. A ak po pokračovaní nesiahnem kvôli Jaceovi, tak minimálne kvôli ostatným výraznejším postavám a Valentinovi, ktorého chcem vidieť prinajlepšom mŕtveho. Ale nateraz sú moje dojmy len na tri hviezdičky: za očarujúcu mytológiu, Luka a hmm, mytológiu?