Pokusy o literárnu tvorbu

POVIEDKA: Zombie neznášajú rýchle jedlo

Anotácia: V čase Vianoc má každý právo snívať o splnení svojho najtajnejšieho želania. Dokonca aj zombie. A ty by si to mal akceptovať. A utekať. Áno, rozhodne utekať.

* * *

„Čo vieme o zombie?“ opýtala sa profesorka a uprela na nás svoje obrovské kukadlá.

„Že neznášajú fast food?“ odvrkol jej Mike a všetci jeho kumpáni sa následne začali hlasito pochechtávať, ako by to bol ten najlepší, najoriginálnejší a hlavne doposiaľ ešte nikdy nevypočutý vtip.

Prevrátila som nad ním očami a zodvihla ruku.

„Áno, Sue?“

„Že jedia mozgy.“

„Správne,“ odsúhlasila pani Norrisová a opäť otočila svoju pozornosť k tabuli. K slovu ZOMBIE pripísala dlhé znamienko rovnosti a následne slovo MOZOG. A hoci sme si túto rovnicu už všetci dobre pamätali, aj tak si ju väčšina zapísala do zošita. Pre mnohých to bol často i posledný zápis. „A na čo ešte nesmieme zabudnúť?“

Znovu som zodvihla ruku vysoko do vzduchu a niekoľko spolužiakov nado mnou otrávene zafrkalo.

„Áno, Sue?“

Zložila som ruku dole a otočila svoju pozornosť k Mikeovi. „Chcela som iba dodať, že ty sa žiadneho útoku zombie z očividných dôvodov obávať nemusíš. Živia sa mozgami a to je niečo, čo tebe našťastie chýba.“

Profesorka sa na mňa zamračila a založila si ruky na hrudi.

„Prepáčte, ale musela som ho na to upozorniť, aby náhodou od strachu uprostred noci nepustil do gatí.“ Jej zamračený pohľad sa ešte zvýraznil a jedinou mojou odpoveďou bolo tentokrát kývnutie ramenami. Vedela som, kedy mám držať jazyk za zubami. Alebo aspoň občas som to vedela. Dobre robilo mi to problém takmer zakaždým, ale nikto z nás predsa nie je dokonalý.

Zazvonilo a všetci nadšene vyskočili na nohy. Bola to naša posledná hodina, čo znamenalo, že sa začínali prázdniny, a kto by si ich bol ochotný skracovať hoc len o minútu dlhším vysedávaním v tejto prašivej diere.

„Všetkým vám prajem šťastné a veselé Vianoce. Nezabúdajte, že najlepšou cestou ku prežitiu je držať sa mimo nebezpečenstva. A dúfam, že sa tu po prázdninách aspoň polovica z nás zasa strene.“

Zamračila som sa nad želaním profesorky Norrisovej, no nie preto, žeby na ňom bolo niečo divné. Nie, vadilo mi, že bolo rovnaké, ako každý rok a to od akéhokoľvek učiteľa. To mali v popise práce sarkasticky poznamenávať, že po Vianociach sa zakaždým aspoň taká štvrtina študentov už nikdy nevráti? Vrtiac hlavou som opustila triedu a predierala si cestu pomedzi ostatných študentov.

Vianoce boli vždy tým najkrajším, no zároveň aj najnebezpečnejším obdobím roka. Bol to čas splnených prianí a v našom súčasnom svete to, bohužiaľ, znamenalo omnoho viac, než kedykoľvek predtým. Teraz sa želania neplnili iba v duchovnom, bezpečnom, merítku, ale predovšetkým doslovne. A želať si mohol ktokoľvek úplne čokoľvek. Bábiku či autíčko pre deti, no napríklad aj taký návrat mŕtvej manželky z hrobu alebo bláznivú krvavú párty v spoločnosti krvilačných upírov. Vlkolaci mohli aspoň na jeden deň v roku prestať byť otrokmi mesiaca, démoni mohli kráčať po meste bez toho, aby sa ich niekto snažil uloviť a zombie sa konečne mohli dosýta najesť našimi lahodnými mozočkami. A že mozgy študentov im chutili najviac, toho sme si boli všetci vedomí. Väčšina tých rozumnejších sa radšej ukryla doma v pivnici, kde si spoločne so svojou rodinou pripravili možno svoju poslednú večeru. Tí väčší blbci si vysadli na motorky a naháňali zombie po meste, kým zombie nezačali naháňať ich. Hneď po vianočných oslavách potom nasleduje smútočný týždeň, kedy obete oživených mŕtvol pochovávame. A tie sa nasledujúci rok vracajú pre svoju vlastnú pomstu.

Vonku bolo chladno a šedivo. Neznášala som takéto počasie. Pripadalo mi to, ako by sa celý svet okolo nás pripravoval na prichádzajúcu pohromu spolu s nami. Jeho súcit nám však bol figu platný – tak či tak nás bolo každým rokom menej a menej. Snažila som sa tomu nepodliehať a brať to ako neoddeliteľnú súčasť našich životov. Na inú dobu som si nespomínala, aj keď tomu nebolo až tak dávno, kedy bolo ešte všetko v poriadku. Občas ma však prepadla nostalgia za mojimi starými spolužiakmi, alebo deťmi, s ktorými som sa kedysi hrávala, z ktorých takmer všetci padli za obeť nejakej zombie. A práve preto, aby ste sa takýmto pocitom vyhli, sa väčšina z nás vyhýba vytváraniu akéhokoľvek vzťahu s kýmkoľvek, kto nebol vašim rodičom alebo súrodencom. Ak ste sa držali pohromade ako rodina, mali ste viac šancí na prežitie. Ak ste začali vystrájať a svoj rodinný kruh opustili, v prevažnom množstve prípadov ste sa doň už nevrátili – buď nebolo ku komu alebo z vás zostalo iba hnijúce telo bez mozgu.

Školské autobusy, ktoré všetky vyrážali zo zastávky o tom istom čase – a v prípade, že ste ich zmeškali, ste sa ocitli v pekne nenapraviteľnej kaši – už boli takmer pripravené na odchod. Profesorka Norrisová nás svojím vianočným pozdravom zdržala viac, než by sa patrila. V takejto dobe sa väčšinou všetci zo školy vytrácali iste pred zazvonením, aby sa nestalo, že tu niekto z nás uviazne. Ale Norrisová bola vždy iná. Ako by jej predstava nechať sa zožrať nepripadala vôbec desivá.

Usadila som sa na asi posledné voľné miesto v autobuse, ktorý šiel smerom na juh, pretože práve tam som bývala. Kedysi sa tomu hovorilo ináč, ale dnes to bolo pre všetkých iba Južné mesto. Originálne však? Nebolo to od školy ďaleko, no ja som aj tak bola počas celej cesty hrozne nervózna. Chcela som sa čím skôr ponoriť do pečenia vianočných koláčov, pretože to bola jedna z mála tradícií, ktoré sa v súčasnosti ešte dodržiavali. Aspoň v našej rodine. Nič iné, produktívnejšie a myseľ viac zamestnávajúce, som nepoznala.

Otriasla som sa zimou a lepšie sa zababušila do svojej periny. Otec zrejme zabudol priložiť do pece, keď sa ponáhľal do práce na svoju poslednú zmenu. Robil skladníka v miestnom obchode a tí ako jedni z mála ľudí museli pracovať ešte aj na Štedrý deň. Obchod bol otvorený iba pár hodín a ľudia si ako vždy robili zásoby na poslednú chvíľu – pretože spraviť to skôr by neprinášalo dostatok adrenalínu potrebného k prežitiu. Všetci mali teda kopu práce a otec sa zakaždým dostal domov až tesne pred večierkou. Neznášala som to.

Keďže 24. december mohol byť každý rok pre kohokoľvek z nás tým posledným, mama nás v tento deň nikdy do ničoho nenútila. Brat preto väčšinu dňa strávil pred televízorom a ja iba nudným zízaním do stropu a uvažovaním o nesmrteľnosti chrústa. Vedela som, že po Vianociach ma v škole čaká niekoľko zložitých testov, ale nič z toho ma v tej chvíli netrápilo. Žiadna z vecí, ktoré vás počas celého roka hnali vpred, v tom okamihu nič neznamenala. Spočiatku to v ľuďoch vyvolávalo depresie. Dnes je to berieme ako realitu, s ktorou sa nič nedá robiť.

Keď som znovu vyliezla z postele, mama už pomaly chystala večeru. Nepýtala som sa jej, či nepotrebuje pomôcť. Pretože ak by aj potrebovala, nedovolila by mi spraviť absolútne nič. Čím menej práce mala, tým skôr skončila. A akonáhle nebolo čo robiť, prepadala zúfalstvu. Plakala, skuvíňala a vzlykala. Kým jej otec nedal lieky, nedalo sa to vystáť. A ja som odmietala byť tou, ktorá to do nej bude nasilu tlačiť.

Hodila som do krbu zopár polien a znovu ho zapálila. Mama bola do svojho varenia natoľko ponorená, že si pomaly stúpajúcu zimu ani neuvedomovala. No vedela som, že môj mladší brat sa už určite chystal začať protestovať so slovami, že mu mrznú ešte aj žalúdočné šťavy. Biológia bola vždy jeho obľúbeným predmetom, aj keď polovici učiva nikdy nerozumel.

Päť minút pred piatou mi na zem omylom spadla lyžička. S cinkotom sa ešte niekoľkokrát odrazila od kachličiek a vtedy sa to začalo.

„Kde sa, dočerta, toľko fláka?!“ zvolala na mňa mama, neočakávajúc, že jej aj odpoviem. Tiež som z otcovho meškania bola nervózna, ale na rozdiel od matky som bola vo väčšine prípadov pokojná a nesnažila sa myslieť hneď na to najhoršie. Aspoň navonok. V duchu som si totiž o ničom inom, samozrejme, ani len nedovolila uvažovať. Otec niekde uviazol a len čo odbije piata hodina, mŕtvi sa začnú vracať. Čo mohlo dosť dobre znamenať, že on sám už domov nedôjde nikdy. Minimálne nie v stave, v akom odišiel.

„Všetko bude v poriadnu,“ zamumlala som si popod nos, no bez účinku. Ani jednu z nás to nepresvedčilo.

Mama vybehla z kuchyne a zaliezla do pivnice. Ozývali sa za ňou len hlasité kroky a tiché mrmlanie.

Pozrela som von oknom. Ručičky na hodinách kostolnej veže sa neúprosne hýbali vpred a nám zostávala iba posledná minúta. Hľadela som na obraz pred sebou, ako by som bola presvedčená o tom, že moje hypnotické zazeranie zastaví čas a nič sa nestane. Jedine tak by som svojho otca ešte niekedy mohla vidieť živého. Nič sa ale pravdaže nestalo. Zvony začali na sekundu presne odbíjať na začiatok blížiaceho sa pekla.

Ozvalo sa zavŕzganie dverí a veci sa ešte zhoršili.

„Mama!“ zvolala som za ňou, keď som si uvedomila, že to bola ona, kto vybehol von do hnijúcej tmy a mňa nenapadlo spraviť nič lepšie, než rozbehnúť sa za ňou.

„Čo sa deje, Sue?“ opýtal sa ma brat tichým uplakaným hlasom.

„Zalez do pivnice, zamkni sa a neopováž sa vydať zo seba jedinú hlásku,“ prikázala som mu, no nečakala na odpoveď. Vedela som, že počúvne, lebo aj keď to na ňom často poznať nebolo, bol rozumnejší, než by si ľudia mysleli.

Zabuchla som za sebou vchodové dvere a utekala, až kým som sa neocitla uprostred nášho obrovského pozemku. Nikde naokolo som neregistrovala žiadny pohyb. Obklopovalo ma len desivé ticho, ktoré v sebe neukrývalo nijaké príťažlivé prekvapenie a moje kolená sa začínali triasť.

„Mama!“ zakričala som, aj keď som nemala. Nasmerovať mŕtvoly k vlastnému domu stupídnym jačaním nebolo na zozname vecí, ktoré som chcela do konca života dosiahnuť. Rozhodla som sa teda namiesto ďalšieho obzerania sa dať opäť do behu. Mama sa predsa nemohla dostať až tak ďaleko a ak aj niekam šla, určite smerom k obchodu.

Ku ktorému sa dalo dostať iba ak ste prešli okolo najväčšieho mestského cintorína.

Bežala som dolu ulicou, a aj keď bolo chladno, moje telo bolo ako v plameňoch. Môj dych sa menil na paru a prsty som mala ako cencúle, pálilo ma v hrdle a zle sa mi dýchalo, ibaže strach mi nedovoľoval si nič z toho pripúšťať. Nie kým tu ešte stále bola nádej, že svojich rodičov ešte nájdem.

Moje myšlienky sa začali okamžite uberať iným smerom, keď som spoza obrovskej brány cintorína zbadala vychádzať prvé telá.

Ľudia stále hľadajú spôsob, akým by sme sa pohrome zo strany zombie mohli vyhnúť, no doposiaľ nikto na nič neprišiel. Snažili sa ich mŕtve telá upáliť, ale plamene ako by sa im vyhýbali. Snažili sa vynájsť protiliek, ale všetky pokusy neustále zlyhávajú. A keďže som nepočítala s tým, že odpovede na naše nezodpovedané otázky niekto odhalí v priebehu niekoľkých minút, nemala som príliš na výber. Znovu som sa rozbehla, avšak opačným smerom. Na sever. Ďaleko od môjho malého brata ukrývajúceho sa pod prestretým stolom.

Utekala som, kým to bolo možné. Premohla ma ale neznesiteľná bolesť a ja som sa musela zastaviť. Zombie neboli rýchle, ale neboli ani tými najpomalšími tvormi na svete. A ak svoju korisť zacítili, dokázali ju celkom vytrvalo nasledovať. A hoci sa zdalo, že lovia v skupine, nebola to pravda. Držali sa spolu, pretože všetci šli za tým istým. No len čo došlo na otázku kto mozog napokon dostane, začali sa požierať navzájom.

Áno, tohtoročné prázdniny boli oficiálne mojimi najmenej obľúbenými.

Začula som za sebou hnusný chrapľavý zvuk. Chvíľu bolo ticho a potom rovnako zacvrlikalo niekoľko ďalších mŕtvol. Zacítili ma. A to nebolo dobré znamenie.

Zasa som sa dala do behu. Utekala som dolu ulicou a moje nohy si už neboli isté tým, či chcú ísť ďalej alebo by radšej splynuli so zemou. Ešte stále som však nebola v nálade vzdať sa. V šmyku som zahla za roh ulice a len tak-tak udržala svoje telo v rovnováhe. V duchu som si nad svojím úspechom poblahoželala, no ako naschvál som vzápätí vrazila do tela, ktoré sa mi nečakane objavilo v ceste.

S krikom som dopadla na zem a niekoľkokrát sa ešte prekoprcla, kým som nezostala ležať na chrbte, rozvalená, ako by som ležala uprostred krásnej zelenej lúky posiatej voňavými kvetmi a nie na špinavom mrazivom asfalte. V prvom momente mi nedochádzalo, čo sa práve stalo. Až keď sa to odporné mŕtvolné kvílenie ozvalo znovu – a tentokrát omnoho bližšie, než by som si bola myslela – som sa konečne začala hýbať.

„Tvoje jačanie nás prezradilo,“ obvinil ma hlas osoby, ktorá ležala na zemi iba kúsok vedľa mňa. Mala som chuť pretočiť očami, len čo som si uvedomila, že je to Mike.

Vyskočila som na nohy. Neohrabane, ale podstatné pre mňa bolo, že som stála. „Nebyť mňa, tak im vbehneš priamo do náruče, ty pako.“

„Nebyť teba, tak…“

„To nikoho nezaujíma,“ zasyčala som otrávene a chytila ho za ruku. Nemali sme čas naťahovať sa kvôli tomu. A trávenie času v jeho prítomnosti mi pripadalo omnoho znesiteľnejšie, keď sme sa spolu nezhovárali.

Bežali sme, kým sme sa neocitli uprostred križovatky. Spoza našich chrbtov sa šírili hlasy oživených mŕtvol. Na západ sme ísť nemohli, pretože Západné mesto bolo najznámenšie najväčšou vianočnou úmrtnosťou. Zostávali nám iba dva smery. Jeden mohol viesť do pasce, druhý k slobode alebo pre nás oba mohli znamenať istú smrť.

„Tadiaľ,“ zavelil Mike a začal ma ťahať krížom cez pole. Niekoľkokrát som sa potkla, pretože moje pomaly zmeravené nohy sa už odmietali pohybovať tak, ako som to ja potrebovala. Všetko svoje sústredenie som teda venovala svojím krokom a až príliš neskoro som si uvedomila, že sme sa ocitli v pasci.

Mike sa zastavil a ja som doňho vrazila ramenom. „Čo je?“ Zodvihla som pohľad zo zeme a uprela ho vpred.

Otvorila som ústa, no nevyšla zo mňa jediná hláska.

Zombie boli všade naokolo.

„Prečo zo všetkých ľudí musím ja umierať práve po tvojom boku?“

Tentokrát som už očami naozaj pretočila, aj keď na to nebola vhodná chvíľa. Vedela som, že to nemyslí vážne. Nech už to medzi nami teraz vyzeralo akokoľvek, pravda bola iná. Nebolo to až tak dávno, čo sme boli najlepšími priateľmi. A v takýchto chvíľach sa na tak podstatné detaily nezabúda.

Zovrela som jeho dlaň ešte pevnejšie a on mi stisk opätoval. Kruh mŕtvol sa okolo nás uzatváral. Veľa možností nám už nezostávalo. Vlastne nám nezostávala žiadna, no stále som nebola ochotná prepadať panike. Celé moje vnútro možno zbesilo kričalo o pomoc, ale navonok som bola pokojná a odhodlaná.

„Keby tak to tvojej prehlásenie o mojom mozgu bolo pravdivé,“ ozval sa náhle Mike. No než som na to stihla nejako zareagovať, prerušil ma otázkou: „Čo to bolo za vec, ktorú by sme si o zombie mali pamätať?“

Nechápavo som nadvihla obočie. „Že sa nedajú nadobro zabiť?“

„Správne.“ Jeho pohľad sa nasmeroval na našich nepriateľov. „Ale stále si myslím, že moje slová ich vystihli lepšie,“ namietol s uštipačným tónom, za ktorý som ho mala chuť udrieť. Naozaj mal ešte aj v takejto situácii silu vtipkovať?

„Ďalšia otázka. Čo je prvá vec, za ktorou sa zombie po prebudení ženú?“

„Žrádlo?“

„Správne,“ pritakal mi zasa a ja som už ani v najmenšom nerozumela, kam tým mieri.

„A ako nám ma toto všetko pomôcť?“

Mike sa otočil tvárou ku mne. Jeho za svetla žiarivé modré oči sa teraz utápali v tieni, no nebolo možné si nevšimnúť iskru, ktorá v nich preskakovala. „Nemáme žiadnu ďalšiu možnosť. Buď tu budeme stáť alebo utekať, až kým nenájdeme dostatočne bezpečné miesto. Ak sa im raz stratíme, sme zachránení. Nebudú nás prenasledovať, pretože…“

„Zombie neznášajú rýchle jedlo,“ dodala som namiesto neho.

Súhlasne prikývol. „Oni majú iba túto noc, ale nás po dnešnom dni môže čakať celý ďalší rok. Stačí nám vydržať to do svitania a naše želanie sa naplní. Zombie predsa nie sú jediní, ktorých vianočné priania sa môžu plniť.“

„To by nebolo fér,“ dodala som a pozrela sa na tmavnúcu oblohu. Vydržať to do svitania – znelo to ako tá najväčšia výzva, akú môže človek v našom svete počas Vianoc dosiahnuť. A bol by v tom čert, ak by som sa o to aspoň nepokúsili.

Znova sme sa dali do behu.