A čo bude teraz?

A čo bude teraz?

No, keďže Festival Fantázie je už dávnou minulosťou, rozhodla som sa ho z názvu vynechať a vytvorila som z toho iba také stručné, ale zato veľmi výstižné, a čo teraz? To je totiž tá správna otázka. Čo teraz? Čo sa bude diať? Nie, nemám v pláne zapájať do tohto článku svoju nepremožiteľnú úvahovú mániu, stačí, že nimi zapĺňam svoje bláznivé príbehy. Mesiac – ak to vôbec bol mesiac a nie hneď dva – dozadu som sem plánovala zhrnúť svoje zvyšné prázdninové zážitky, ktoré boli tak záživné, až sa mi zo spomienok na ne tvoria v očiach slzy, ale čo teraz? Má to ešte zmysel? V prvom rade si totiž rozhodne nepamätám, čo som pre takým mesiacom a pol robila, nieto aby som o tom ešte mohla niečo napísať. A hlavne verím, že to nikoho nezaujíma. Tak to len takto zhrnieme: Naozaj netuším, čo som po FF vlastne robila, ale mám v PC zopár fotiek. Hádam sa vďaka nim teda na niečo rozpamätám.

V neurčitom čase – neurčitom, pretože si naň nespomínam – sme so sestrou po FF navštívili aj zopár (čítaj tri) českých hradov (a jeden zámok), z čoho sa stala pekná celodenná túra, nad ktorou sa divím, že som ju vôbec prežila. Navštívili sme Zámek Stránov, kde sme vďaka neinformovaniu tety sprievodkyne asi tri štvrte hodiny čakali na ďalšiu prehliadku, pretože tú prvú sme nestihli (hoci do cieľa sme dorazili možno pol hodiny pred jej začiatkom). Odtiaľto sme si to potom nasmerovali na hrad Houska, kam viedla maximálne úzka a nebezpečná cesta plná cyklistov. Toľko cyklistov, čo som videla v ten deň, som nevidela hádam za celý život. No a záver nášho výletu tvorila krkolomná cesta na hrad Kokořín. Je naozaj logické naplánovať si výlet tak, že to najťažšie si necháte na záver, kedy už sotva vládzete dvíhať nohy, že? A odniesla som si z toho aj ďalšie ponaučenie: Nie všetky skratky sú jednoduchšie. Občas sú to schody do kopca, ktoré kým vyjdete, stratíte i posledný dych.




Zámek Stránov; tá posledná fotka, je fotka fotky, pretože samozrejme som nemala prístup k miestu, kde by som ten zámok mohla takto odfotiť. Shame.




Hrad Houska; tuto sa toho veľa odfotiť nedalo, pretože ten hrad bol tak stiesnený, že môj foťák nedokázal zachytiť viac než jeho steny. Hrad na tom pohorí nie je Houska, je to niečo iné, na čo sme z Housky mali výhľad, ale moja pamäť si už názov tamtoho hradu/zámku nepamätá. Sprievodca na Houske (v dobovom kostýme, ktorý si uťahoval z našich topánok) nám povedal tiež zopár pekných historiek, napríklad o tom, že sa pod hradom nachádza brána do pekla. Teraz je nad ňou postavená kaplnka, kde ľudia doposiaľ mávajú svadby. Len aby to raz nejaká nevesta nezobrala osobne :D.





Hrad Kokořín; milujem hrady so sprístupnenými vysokými vežami, u ktorých kým vyjdem po schodom, tak sa mi srdce vytlčie von z hrude. Ale ten výhľad potom stojí za to.

Pred odchodom domov sme si potom spravili ešte aj výlet po Prahe – niečo, čo nemôže neexistovať na žiadnej mojej pražskej dovolenke. Tradície sa predsa nesmú porušovať. Navyše som za to dostala jeden ňamiky ňam jahodový zmrzlinový pohár.



No a potom sa Michelle vrátila domov – cesta bola naozaj zážitok: Viete si predstaviť, že cestujete dvaja a namiesto vášho autobusu pošlú nejakú inú kraksňu, a práve vaše sedadlá sa rozhodnú byť na takom mieste, že jeden skončí na jednom a druhý na druhom poschodí? Tomu hovorím, že ďalej sme už od seba ani sedieť nemohli a bližšie by sme k sebe boli, aj keby sme sedeli každá na inom konci autobusu toho istého poschodia. Ale ako vravím, keď sa darí, tak sa darí. Mojou nasledujúcou najakčnejšou prázdninovou činnosťou bolo opatrovanie desaťročného synovca – a nie, ani trošku to nebola zábava. Nasledovalo zopár osláv, návštev, jeden jarmok a tým to padlo. Áno, toto som si naozaj musela nechať na osobitný post, pretože do toho predchádzajúceho by sa to rozhodne nezmestilo. Ale aby to tu nebolo zas také krátke, pridávam ešte zopár prázdninových fotiek.




Áno, áno, ak sa Michelle maximálne nudí, vždy fotí svoje živočíchy. Ale ten mak som si nemohla nechať újsť :D.

Pre jednu tentoraz nemenovanú osobu dnes pridávam i niekoľko ďalších fotiek toho, čo som si zo sebou z Festivalu Fantázie priniesla. Nie je toho veľa, vzhľadom k tomu, že moje vyhrané knihy ste už mali možnosť vidieť v júlovej mesačnej chvastačke. Ale jedna bola fakt vytrvalá a pekne žiadala, tak prečo neupokojiť jej dušičku?




Fotky sú trochu rozmazané, foťák odmietal spolupracovať. A ak by to nešlo rozpoznať, tak ten ksichtík v strede je Nathan Fillion ala Rick Castle :heart:. A potom som si samozrejme nesmela nechať ujsť detail na placku „I am awesome“, pretože… I´m awesome :D.

A ešte tu mám na záver – ale nie na úplný záver – niekoľko poznatkov, ktoré som si z tohtoročných prázdnin odniesla:

  • Na Festival Fantázie nemôžete ísť na týždeň ani osem či deväť dní, ale musíte tam byť od začiatku až do konca, pretože ináč môžete mať dojem, že ste tam vlastne takmer vôbec neboli.
  • Skittles sú najlepšie cukríky na svete a ja preklínam automat, ktorý ma k ním prvýkrát priviedol.
  • Ak je niekto blbý a ešte má aj moju sklerózu, nemal by si nechávať veci na miestach, kde by ich mohol zabudnúť. Pretože ich tam v tom prípade stopercentne zabudne.
  • Na všetky festivalové kvízy sa musí študovať, ináč odídete naprázdno. Ale vy, čo si pamätáte aj značku Deanovho auta, vy sa len pokojne usmievajte a mädlite si ruky. Budúci rok si budem aj ja.
  • Aj príliš veľa kina škodí a na horory sa v noci chodiť neoplatí. Potom z neho polovicu prespíte.
  • Book Depository je ten najgeniálnejší vynález na hltanie peňazí, aký mohol človek pre maniaka môjho druhu vyrobiť. Vďaka vám! Moje peňažné konto s vašou pomocou už nikdy nebude také isté!
  • Čakať na Glee dva mesiace je smrteľne nebezpečné a neviem si predstaviť, ako prežijem, keď ten seriál zrušia. Až to bude skutočný koniec sveta.
  • Štvrtá séria True Blood bola taká dobrá, že mi z pamäte vymazala úplne všetky spomienky na predchádzajúce série. A ja neviem, či koniec sveta nepríde už počas nasledujúcich desiatich mesiacov, kedy budem musieť čakať na pokračovanie tohto famózneho seriálu.
  • Chcela som toho napísať ešte viac, ale všetko ostatné mi vyfučalo z hlavy – čím sa vlastne dostávam k ďalšiemu poznatku, ktorý sa síce neviaže len na tieto prázdniny, ale skôr na celý môj život: Svoje prvotné myšlienky si treba zapisovať, ináč si na ne už nikdy nespomeniem 😀

Na úplný záver sa teda dostávam k odpovedi na otázku z nadpisu. A čo bude teraz? Teraz – tým mám na mysli pondelok, 19.09.2011, nastupujem na vysokú školu v Prešove s krásnym názvom Prešovská univerzita a budem sa dostavovať na dennom štúdiu študijného odboru Knižničné a informačné štúdia. A vzhľadom k tomu, že mám trvalý pobyt v diere, ktorú ťažko nájdete na mape, nieto aby sa tamadiaľ premávali nejaké časté a pravidelné autobusové spoje, budem z času na čas pobývať na internáte. Vďaka svojmu rozvrhu budem zrejme i tak častejšie cestovať než prespávať na inťáku, ale to sa stáva, keď najprv zapredáte svoju dušu Diablovi, teda, chcela som povedať, že podpíšete šialenú zmluvu na ubytovanie, od ktorej je takmer nemožné odstúpiť bez následkov, a až potom sa dostanete k svojmu rozpisu hodín. No ak už nič iné, dúfam aspoň, že mi dali voľno v tie správne dni a Košice to všetko istia!




A toto je miesto, kde budem najbližších 10 mesiacov z času na čas bývať. Pravdepodobne.




A toto je ten vyvoLENý, ktorý mi pritom bude robiť spoločnosť.

Tým končím, idem sa baliť a… ak budem mať prístup k internátu aj na internete… teda k internetu aj na internáte, ešte sa hádam ozvem. Ak nie, určite to s (ne)pravidelnosťou aktuálok na tomto blogu ani nepostrehnete 🙂




Rebel I am!

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *