Festival fantázie

Festival fantázie a o tom, čo bolo pred a po, a čo bude teraz

Ako človeku z rodu lenivého mi nemôžete vyčítať, že som sa k napísaniu článku o svojej historicky prvej účasti na Festivale fantázia dokopala až takto neskoro. A vlastne môžete, ale obávam sa, že by to nemuselo mať žiadny efekt. Zatiaľ sa totiž nenašiel žiadny účinný liek, ktorý by moju lenivosť prekonal a donútil ma robiť veci na čas a nie s niekoľkotýždňovým oneskorením. Ale aby som zbytočne polovicu článku nerozoberala len svoju neschopnosť, prechádzam k ďalšiemu bodu. Pôvodne som žiadny rozsiahly článok písať nechcela, predsa len moja účasť na FF svetom nijako neotriasla a celým tým týždňom sme spolu so sestrou prebehli ako dve nenápadné myšky. Ibaže SunnyWill na mňa tak dlho a úpenlivo naliehala, že som sa napokon nechala ukecať. A teraz by som sa jej zároveň aj chcela ospravedlniť, že na to musela čakať tak dlho. Neboj, Sunny, veď teba to nadšenie z môjho reportu prejde :D

Hoci sa toho na mojom výlete zas tak veľa nestalo a len málo z toho by stálo za zmienku, moja výrečnosť v písomnej forme občas nemá konca kraja. Pri písaní tohto reportu som sa natoľko rozpísala, že som bola nútená to pre vaše vlastné dobro rozdeliť do dvoch častí. Ak teda naberiete dosť odvahy a dočítate do konca toto, budete mať môj nesmierny obdiv.

Prv, než sa dostanem k samotnému festivalu, by som sa ešte rada pozastavila pri tom, čo bolo pred. Vynechám rozprávanie o rodinných drámach, kúpanie na termálnom kúpalisku vo vyľudnenom bazéne za búrky, naháňanie škrečka či sledovanie hnusného hororu. To zábavnejšie a zaujímavejšie sa počas týždňa stráveného na návšteve u druhej sestry stalo zakaždým mimo stien ich bytu. Napríklad taký výlet na Bojnický zámok, kde sme namiesto normálnej obhliadky sledovali rozprávku – za čo sme si úplne logicky zaplatili ešte viac a nič sme sa nedozvedeli. Na vlastnej koži som pocítila aké to je, keď sa na vás díva samotná smrť a získala som vzácne ponaučenie: Ak je zamračené, je väčšia pravdepodobnosť, že bude pršať, než že sa rozjasní, preto sa treba poriadne obliecť. Ináč vám umrznú prsty na nohách.





Ďalší výlet som si spravila do hlavného mesta, Bratislavy, kde som zažila zopár stretnutí so starými známymi, ale taktiež i so Sue, čo pre mňa bolo mojím prvým stretnutím s niekým, koho poznám len cez internet. Teda, poznala som. Teraz poznám moju milú Sue už aj v reály a mám z toho dobrý pocit. Niekoľkohodinové čakanie na naše stretnutie som si skrátila výletom na hrad, kde som sa plne poddala svojej bláznivej záľube fotiť všetko, čo mi príde pod ruku a fotila som a fotila, a fotila… Až kým mi nedošli všetky baterky, ktoré som pri sebe mala.



Po príchode z Nitry do Prahy ma čakal už len jeden náročný deň plný prebaľovania (vecí z tašiek do tašiek, nie detí) a nasledujúce sobotné ráno bolo pred nami už len neskutočne skoré vstávanie a dramatická cesta do Chotěboře – autom, s mojou sestrou za volantom. Nebála som sa… vôbec som sa nebála.

Nabalené ako by sme tam šli na mesiac, sme sa skoro ráno dotrepali do gymnázia, kde sme mali v triede číslo šesť zarezervované dve voľné miesta na zemi. Vzhľadom k tomu, že tam v tom čase ešte takmer všetci spali, sme si len zložili batožinu a vystrelili odtiaľ na raňajky s brožúrkou neustále po ruke, aby sme na tej poloprázdnej ulici, kde stáli štyri budovy, kam sa dalo ísť, náhodou nezablúdili. Raňajky som si obľúbila už v prvý deň a hádam, že len vďaka nim som tak skoro ráno vstávala dokonca i s radosťou. A o desiatej sme už fičali na našu prvú festivalovú prednášku, konkrétne na supernaturalovskú. Ten zvláštny pocit z účasti na prednáškach sa ma držal asi prvé dva dni, potom sme sa už zabehli do istého rytmu a dni odrazu plynuli jedna radosť. Ešte pred príchodom na festival sme sa trochu obávali, že nás to po čase možno prestane baviť – osobne som sa obávala aj toho, že začnem mať abstinenčné príznaky z nedostatku počítača a internetu –, ale prekvapivo, nenudili sme sa ani na chvíľu, pretože na to takmer vôbec nebol čas. Tak ako na internet a občas vlastne takmer ani na jedlo. Moje najväčšie obavy z jedla, spánku či nudy sa napokon vykľuli ako problémy neexistujúce. Svojím spôsobom. Prinajmenšom už budem do budúcna vedieť, že s toastami, ktorých obsah nepoznám, už viac experimentovať nemám. Čo sa týka samotného ubytovania, človek je rád, že sa napokon rozhodol neminúť peniaze na izbu na internáte či v hoteli, pretože tam sa chodí len spať a ja už teraz viem, že vyspať sa dá aj na nafukovačke. Samozrejme, ak by to bola nafukovačka, ktorá by sa každú noc nesfukovala, bolo by to omnoho lepšie. Ale človek si užije zábavu aj pri jej každovečernom nafukovaní. Ďalšia vec, ktorú mám odskúšanú. Väčší problém nastáva, ak vám niektorý z vašich spolubývajúcich začne uprostred noci chrápať ako obrnený tank. V tom prípade ste radi, že nie ste jediný, komu to vadí, a tak ho niekto okríkne aj za vás. Zároveň si pritom perfektne nacvičíte chodenie po špičkách a v úplnej tichosti, v snahe nikoho naokolo nezobudiť. No ak je niekto ako slon v porceláne – a vôbec teraz neukazujem prstom na seba – občas vám to snaženie sa nevyjde. A posledné pravidlo ubytovania? Vždy si skontrolujte, čo máte obuté, aby sa vám nestalo, že sa na prednášky vyberiete v papučiach.





Aké pre mňa boli samotné prednášky? Človek sa musí hneď na začiatku zmieriť, že nestihne všetko, veľa toho bude musieť preskočiť a občas niečo konkrétne kvôli niečomu inému vynechať. Je to nespravodlivé, nefér a zlé, ale takto to chodí. A verte, že po prvej skúsenosti, sa vaše priority pozmenia. Aspoň moje sa pozmenili. Budúci rok – ak nejaký bude – chcem viac Harryho Pottera. A keď už tú Potterovskú líniu spomínam, musím priznať, že hoci bol náš okruh línií pomerne skromný, zo všetkých prednášok, na ktorých sme sa zúčastnili, boli tie Potterovské najlepšie. Všetkých prednášajúcich som si obľúbila, ich prejavy boli úžasné a… budúci rok si jednoducho musím vytvoriť svoj vlastný prútik. Bolo naozaj skvelé sa na pár dní znovu ponoriť do Rowlingovej sveta, zasmiať sa na scénach, ktoré som už dlho nepozerala a vidieť po kope také množstvo skutočných fanúšikov. Okrem Harryho línie sme sa ako správny upírsky maniaci zúčastnili aj prednášok na SlayerCon, NightCon a TwilightCon. Neviem čím to je, ale na SC sme zachytili poväčšine len prednášky k seriáli Supernatural, hádam len jedna alebo dve boli k Buffy. Sestra si počas nich musela priznať, že existujú i väčší blázni do Supernaturalu než ona, keďže sa nám v SPN kvíze nepodarilo umiestniť. Zároveň sme obe zistili, že prednášky o chybách v seriáloch sa nevyplatia. Na prvýkrát je to vtipné, ale pri následnom sledovaní to už nikdy nedostanete z hlavy. SlayerCon teda prefrčal, jeden ani nevie ako, a pomaly sme sa plynule presunuli na NightCon a TwilightCon. NC mi zo všetkých mnou navštívených línii pripadal najmenej prepracovaný. Čakala som, že ak ide o líniu o upíroch a vlkolakoch, dočkáme sa viac naozaj upírskych a vlkolačích prednášok. Ale nie, namiesto toho bola polovica o The Vampire Diaries a ten zvyšok nelákavý alebo sa prekrýval s niečím iným. Z NC sa mi páčila akurát tak prednáška o Timovi Burtonovi, či prednáška s názvom „Spike vs. Angel“, z ktorej vyšiel v závere ako víťaz práve Spike, čím som si ho hádam obľúbila ešte menej. Pre mňa bude Angel vždy číslo jedno. Ha! A teraz sa všetci postavte na hlavu. Vôbec ma však nepotešilo, ak zrušili prednášku, na ktorú sme chceli ísť a to napríklad z dôvodu, že nevedeli zohnať prednášajúce. To akože naštve.




Súčasťou NightConu bol aj TwilightCon. Osobne sa už neradím medzi tak veľkých Twilight fanúšikov a na svoju Twilight minulosť nespomínam dvakrát s nadšením. Ale ako bývalý člen tímu INTOXICATED som si zopár prednášok jednoducho nemohla nechať ujsť. Niektoré z nich boli slabšie, iné lepšie, občas naozaj veľmi dobre prepracované. Prednášky o samotnom Twilighte sme poväčšine vynechávali – ak nešlo o kvízy, tých sme sa zúčastnili vždy s radosťou. Osobne nás náramne prekvapilo, že knižný kvíz, o ktorom sme predpokladali, že pre nás bude jednoduchší, sa ukázal omnoho ťažší než ten filmový, na ktorom sa sestre podarilo vyhrať Oficiálneho sprievodcu Twilight ságou. Ktorú mi následne darovala. Lucky me. Osobne som teda najviac ocenila prednášku o Hunger games, ktorá ma na túto knižnú sériu ešte viac nabudila a tiež nezabudnuteľný Knižný kútik, ktorý bol v niektorých prípadoch nie len zábavný, ale – ak ide o nasledovný kvíz – aj mimoriadne plodný, pretože sa mi podarilo odniesť si odtiaľ hneď dva diely knižnej série The Wolves of Mercy Falls – Mrazení a Váhaní od Maggie Stiefvater. Cien v súťažiach mali viac než dosť, výber bol ohromný, ale pre niekoho ako ja možno aj trochu obmedzený, keďže väčšinu kníh som už aj tak vlastnila. Samozrejme, na TC boli aj ďalšie prednášky, na ktoré som veľmi chcela ísť – napríklad prednáška o Muse –, ale ak má niekto za sestru osobu, ktorá Muse nepočúva, musí sa prispôsobiť. A ak tam okrem svojej sestry nemá nikoho iného, nepokúša sa ju rozčúliť rečami o tom, že by sme sa na niektoré prednášky rozdelili. Okrem spomínaných línií sme z času na čas zablúdili aj na niečo iné. Napríklad prednášky línie Fantasy & Mýty, o ktorých už do budúcna budem vedieť, že ich mám dať na rebríček priorít vyššie, než tomu bolo tento rok.

Náš denný program samozrejme okrem prednášok vypĺňali aj filmy. No uznajte, kto by odolal, ak vás lístok do kina stojí len tridsať korún? Dokopy sme boli na šiestich filmoch, počnúc prvou časťou siedmeho Harryho Pottera. Následne sme videli aj Som číslo štyri, Pirátov z Karibiku 4, Thora, Sucker Punch a Kazateľa. Zo všetkých filmov by to asi vyhral Harry – ak by som si ho nepozrela už dávno predtým. Som číslo štyri sa ukázalo tiež ako dobrý film a ja vôbec nerozumiem tomu odsudzovaniu, na ktoré narážam takmer úplne všade. V prípade Thora sa so sestrou na názore nezhodneme, mne sa to páčilo, jej nie. Osobne sa ale teším na druhú časť. Sucker Punch je akási kapitola sama o sebe. Tak divný film som hádam ešte v živote nevidela. Čo sa týka Pirátov, stále si stojím za názorom, že prvá časť bola najlepšia a ďalšie sú dobré predovšetkým už len kvôli Johnymu. A pokiaľ ide o Kazateľa, nemôžem tento film objektívne posúdiť, pretože ho dávali neskoro v noci, niečo z toho som určite prespala, ale súdiac podľa nečakaných tikov jedného z návštevníkov kina, ktorý sedel vedľa mňa, to bol naozaj strašidelný horor.

Občas sa nám samozrejme stalo, že sme mali v programe dieru, ktorú sme nemali čím zaplniť. Väčšinou sme ten čas využili na obed alebo na nejaké iné jedlo, no v iných prípadoch sme s radosťou navštevovali Herňu. Zo začiatku sme sa obšmietali len okolo úžasného stánočku s odznakmi, odkiaľ som si ich nemálo odniesla. Napokon sme sa ale odhodlali i siahnuť po niektorej zo spoločenských hier. Náš prvý výber nedopadol práve šťastne. Podarilo sa nám zvoliť si jednu veľmi komplikovanú hru… ktorú za nás celú odohral jeden maník, ktorý sa k nám rozhodol pridať. Také niečo ste určite ešte nezažili. Na druhý pokus sme si vybrali už len hru pre dvoch, ktorá sa nám ale tak veľmi zapáčila, že sme ju hrali stále dookola. Napokon sa teda ukázalo, že na Festivale fantázie slovo nuda rozhodne nemá svoje miesto.




Čo by som teda k FF ešte mohla dodať? Bol to úžasný, neopakovateľný zážitok. Neľutujem, že sme sa ho rozhodli zúčastniť. Ľutujem len, že sme sa k tomu dostali až po toľkých rokoch. Teším sa na budúce leto, teším sa na nové skúsenosti a teším sa na moment, až si vytvorím svoj vlastný prútik!



Pokračovanie nabudúce :)